Prvá bubnová paľba nám ukázala náš omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili. Kým písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich – kým službu štátu označovali za to najväčšie hrdinstvo, vedeli sme už, že strach zo smrti je väčší. Nestali sa z nás preto buriči, dezertéri ani zbabelci – všetky tieto výrazy mali vždy naporúdzi -, milovali sme svoju vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred; teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa nám otvorili oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu sme zostali hrozne osamotení – museli sme sa s tým sami vysporiadať.“

V tomto opise autor vystihuje rozdielnosť chápania sveta učiteľmi – starej generácie, pre ktorých vojna znamenala iba narušenie alebo skôr iba dočasné prerušenie normálneho života ich rodín. Ale pre mladých študentov, ktorí nemali vyformovaný vlastný názor a boli len na prahu dospelosti, v období, v ktorom by ich mala formovať práca. Ich prvým zamestnaním však bola vojna, stali s z nich trosky...

„Tam niekoľko kolón dostáva plný zásah.“

Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne kričať.

Kat povie: „Zranené kone.“

Ešte som nikdy nepočul kričať kone, je to neuveriteľné. Žiaľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná bolesť znie v tom kriku. ...

Vstávame a hľadáme, kde to je. Keď zbadáme zvieratá, nebude to také strašné. Mayer má ďalekohľad. Vidíme tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne pohybujúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, čreva vlečie za sebou. Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva. ...“

„Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“

„Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“

„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...“

„Leer stená a vzoprie sa na rukách; rýchlo vykrváca, nik mu nedokáže pomôcť. O pár minút spľasne ako prepichnutá pneumatika. Čo mu je platné, že bol v škole taký dobrý z matematiky.“

„Granáty, plyn a tanky – rozdrvenie, rozožratie, smrť. Úplavica, chrípka, týfus – zadusenie, uhorenie, smrť.