Tento jeho let však neprebiehal bez problémov ako by sa očakávalo, a tak v zúfalom hľadaní letiska, kde by pristál, vyslovil jednoduchú ale silnú myšlienku:,,Človek totiž ani v nebezpečenstve neprestáva mať ľudské starosti.“

V druhom príbehu spomína priateľov, ktorých vlastne zároveň mal aj nemal. Keď pilot lieta vysoko nad oblakmi, existuje iba on a hviezdy a nebo okolo neho. Avšak po zosadnutí na zem sa všetci stretávajú, rozprávajú a zabávajú dlhé hodiny. Citát:,,Starých priateľov už nič nenahradí. Nič nevyváži bohatstvo spoločných spomienok, spoločne prežitých chvíľ, škriepok, zmierení, dojatí. Staré priateľstvá nemožno obnoviť.“ Silný je tu aj príbeh jeho priateľa Guillaumeta, ktorý havaroval v Andách, a aby zachránil sám seba musel sa prekonať a brodiť sa týždeň v snehu, aj aby sa mohol znova stretnúť s priateľmi.

Tretí príbeh sa nazýva Lietadlo. Exupéry sa nadchýnal technikou, uvedomoval si však, že nádherný stroj, lietadlo, čo mu odkrýva nepoznané, nie je cieľom, iba prostriedkom zblíženia národov prostriedkom na priblíženie kontinentov. Nevedel žiť bez lietania, tak ako bez písania.
V príbehu Lietadlo a planéta poukazuje na schopnosť lietadla pristáť aj na miestach, kde žiadna ľudská noha nikdy nevkročila, tak ako sa to stalo aj jemu samému niekde na Sahare, keď musel núdzovo pristáť na náhornej plošine, ktorá sa na každej strane končila zvislou stenou, zosúvajúcou sa do priepasti. Takto viackrát obdivoval nedotknuteľnosť a jedinečnosť týchto miest a na záver hovorí:,,Sahara moja, Sahara, sudičky ťa celú zakliali!“

Príbeh Oáza začína tým, že Exupéry hovorí, že lietadlo nás zanesie priamo do srdca tajomstva. V tomto prípade nemyslí doslova oázu, ale ako hovorí, ktoré môže byť všade na svete, v jeho prípade je to miesto vArgentíne, kde raz prenocoval po núdzovom prstáti. V tomto krátkom, ale jednoduchom príbehu zdôrazňuje, že každý človek má svoju vlastnú oázu, v ktorej vládne predovšetkým ticho a cíti satu šťastne a pokojne. V šiestej kapitole nazvanej V púšti opisuje francúzske pevnosti na ktorých slúžil, kde v krajnom prípade prenocoval, opisuje život na nich ako aj spolužitie s domácimi kmeňmi, napríklad Maurov. Najzaujímavejším je v tomto prípade príbeh o mužovi, pastierovi Mohamedovi, ktorého chytili, zajali a predali do otroctva tak ako to v Afrike vtedy chodilo. Takýto človek sa potom stal bezprávnym a zanedlho si aj zvykol, že je otrok a pomaly, ale isto zabúdal na to čím bol. Ostatní takýchto ľudí volali Barkovia. Tento dedo Bark bol však iní, vzoprel sa, čo bolo nezvyčajné a chcelo to veľa odhodlania a sily, chcel sa totiž stať naspäť Mohamedom. A tak ho Exupéry a jeho priatelia z otroctva vykúpili a Bark sa mohol vrátiť do normálnych koľají, k svojej žene a ďeťom.