Potreboval si však dokázať, že je slobodný, potreboval základné bohatstvo- a to lásku druhých, a preto nakúpil hračky a rozdal ich cudzím deťom. Iba detský, krásny úsmev bezmocného dieťaťa ho vedel naplniť.

Na konci šiesteho príbehu sa však začína aj siedmy- Uprostred púšte. Exupéry tu rozoberá otázku zmyslu existenxie človeka. Totiž píše o stroskotaní, havarovaní uprostred Sahary, niekde na hranici Lýbie. Opisuje putovanie letca a jeho mechanika naprieč Saharou s cieľom zachrániť si vlastný život. Tento príbeh je plný strachu, prázdnych nádejí, predsmrtných monológov ako aj fatamorgán. Avšak končí šťastne, keď ich nájde beduín a podáva im vodu, životodárnu tekutinu. Záver príbehu je akousi ódou na vodu, citujem: ,,Voda, nemáš chuť, ani farbu, ani vôňu, nemožno ťa presne určiť, človek ťa pije, a nepozná ťa. Nie si potrebná k životu, sama si život.“

V poslednej kapitole Ľudia spomína všetkých svojich priateľov, ľudí, známych aj neznámych. Spomína svoje pôsobenie v španielskej občianskej vojne,noc pred útokom, ako aj beduína, ktorý ho zachránil v púšti, avšak jeho tvár nepozná, a preto ho vidí v každom človeku, takže nemá nepriateľa. Obdivuje pôdu z ktorej títo ľudia vyrástli. Hovorí, že naplno žijeme, ak nás s našimi bratmi spája spločný cieľ, ktorý leží mimo nás,a skúsenosť nám ukazuje, že milovať neznamená hľadieť jeden na druhého, ale hľadieť spolu tým smerom. Prejavuje tu aj svoj postoj k vojne. Hovorí aj o šťastí, citujem:,,Až vtedy budeme šťastní, keď si uvedomíme, že máme svoju hoci tú najskromnejšiu úlohu.“ Kniha končí slovami:,,Iba Duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť Človeka.“

Z mojho pohľadu bola kniha dosť zaujímavá, zaujali ma otázky existencie človeka, ako aj jednotlivé príbehy. Dosť ťažko sa mi čítala, ale koniec- koncov som rád, že som mal tú možnosť si takéto dielo prečítať. Podľa mňa sa kniha oplatí prečítať, keďže nie náročná na rozsah strán.