Antoine de Saint-Exupéry Zem ľudí

Podľa mňa, keď sa spomenie A. de Saint- Exupéry každý si hneď predstaví Malého princa. Avšak málokto v skutočnosti vie, kto A. de Saint- Exupéry bol. Tento významný francúzsky prozaik a esejista bol predovšetkým letec. Exupéry ako letec spoznal celý svet, pracoval aj ako reportér v španielskej občianskej vojne, a napokon počas 2. svetovej vojny ako vojnový pilot vo francúzskej oslobodzovacej armáde v Severnej Afrike.Jeho popularita mimoriadne vzrástla po 2. svetovej vojne a pretrváva dodnes vďaka jeho zobrazovaniu veľkosti a sily človeka v ťažkých časoch vojny i jeho vlastným príkladom statočnosti, s ktorou sa stretávame v mnohých jeho dielach. Exupéry pochádzal zo starej šlachtickej rodiny, študoval v Paríži. Bojoval predovšetkým proti neľudskému fašizmu, za humanizmus a spoločenskú spravodlivosť. Ľudstvo malo jediné nešťastie, že jeho životnú púť ukončila tak skoro nemecká stíhačka, keď sa v roku 1944 nevrátil z letu nad Korzikou. Jeho telo sa dodnes nenašlo.
Exupéryho päť kníh sa viaže k piatim miestam na svete, kam ho zaviedol osud. Prvá kniha Pošta na juh k mysu Juby, Nočný let k Buenos Aires, Zem ľudí ku Guatemale a Vojnový pilot k horiacemu francúzskemu mestu Arrasu. Ja som mal to potešenie prečítať si jeho román Zem ľudí, ktorý bol ocenený Veľkou cenou francúzskej akadémie. Tento román má neobyčajnú žánrovú kompozíciu. Striedajú sa tu totiž autorove zážitky, spomienky a reportáže s filozofickými úvahami o zmysle ľudskej existencie (prvky existencionalizmu). Kniha má osem samostatných častí, ktorých rozprávačom je samotný Exupéry. V nich spomína na svojich priateľov letcov, na svoje dobrodružstvá v saharskej púšti i na noc pred útokom počas španielskej občianskej vojny. V úvahách vyzýva ľudstvo k tolerancii, k úcte k človeku, k zachovaniu a rozvýjania života na Zemi.

Dej jednotlivých častí románu (Linka, Priatelia, Lietadlo, Lietadlo a planéta, Oáza, V púšti, Uprostred púšte, Ľudia).

V prvom príbeju zvanom Linka Exupéry opisuje svoj prvý let. Keďže každý pilot sa musí najprv zaučiť remeslu, aj on pôsobil ako nováčik v spoločnosti Latécoére, ktorá združovala spojenie na linke Toulouse- Dakar, kým sa mu nedostalo cti pilotovať poštové lietadlo. Keď sa mu tejto cti dostalo sítil sa hrdý ani chlapec, avšak obyčajní ľudia to nevideli, a pritom s nákladom poštových vriec mu vlastne odovzdávali svoje starosti, nadšenia a nádeje. Cítil sa ako ich ochranca.

Tento jeho let však neprebiehal bez problémov ako by sa očakávalo, a tak v zúfalom hľadaní letiska, kde by pristál, vyslovil jednoduchú ale silnú myšlienku:,,Človek totiž ani v nebezpečenstve neprestáva mať ľudské starosti.“

V druhom príbehu spomína priateľov, ktorých vlastne zároveň mal aj nemal. Keď pilot lieta vysoko nad oblakmi, existuje iba on a hviezdy a nebo okolo neho. Avšak po zosadnutí na zem sa všetci stretávajú, rozprávajú a zabávajú dlhé hodiny. Citát:,,Starých priateľov už nič nenahradí. Nič nevyváži bohatstvo spoločných spomienok, spoločne prežitých chvíľ, škriepok, zmierení, dojatí. Staré priateľstvá nemožno obnoviť.“ Silný je tu aj príbeh jeho priateľa Guillaumeta, ktorý havaroval v Andách, a aby zachránil sám seba musel sa prekonať a brodiť sa týždeň v snehu, aj aby sa mohol znova stretnúť s priateľmi.

Tretí príbeh sa nazýva Lietadlo. Exupéry sa nadchýnal technikou, uvedomoval si však, že nádherný stroj, lietadlo, čo mu odkrýva nepoznané, nie je cieľom, iba prostriedkom zblíženia národov prostriedkom na priblíženie kontinentov. Nevedel žiť bez lietania, tak ako bez písania.
V príbehu Lietadlo a planéta poukazuje na schopnosť lietadla pristáť aj na miestach, kde žiadna ľudská noha nikdy nevkročila, tak ako sa to stalo aj jemu samému niekde na Sahare, keď musel núdzovo pristáť na náhornej plošine, ktorá sa na každej strane končila zvislou stenou, zosúvajúcou sa do priepasti. Takto viackrát obdivoval nedotknuteľnosť a jedinečnosť týchto miest a na záver hovorí:,,Sahara moja, Sahara, sudičky ťa celú zakliali!“

Príbeh Oáza začína tým, že Exupéry hovorí, že lietadlo nás zanesie priamo do srdca tajomstva. V tomto prípade nemyslí doslova oázu, ale ako hovorí, ktoré môže byť všade na svete, v jeho prípade je to miesto vArgentíne, kde raz prenocoval po núdzovom prstáti. V tomto krátkom, ale jednoduchom príbehu zdôrazňuje, že každý človek má svoju vlastnú oázu, v ktorej vládne predovšetkým ticho a cíti satu šťastne a pokojne. V šiestej kapitole nazvanej V púšti opisuje francúzske pevnosti na ktorých slúžil, kde v krajnom prípade prenocoval, opisuje život na nich ako aj spolužitie s domácimi kmeňmi, napríklad Maurov. Najzaujímavejším je v tomto prípade príbeh o mužovi, pastierovi Mohamedovi, ktorého chytili, zajali a predali do otroctva tak ako to v Afrike vtedy chodilo. Takýto človek sa potom stal bezprávnym a zanedlho si aj zvykol, že je otrok a pomaly, ale isto zabúdal na to čím bol. Ostatní takýchto ľudí volali Barkovia. Tento dedo Bark bol však iní, vzoprel sa, čo bolo nezvyčajné a chcelo to veľa odhodlania a sily, chcel sa totiž stať naspäť Mohamedom. A tak ho Exupéry a jeho priatelia z otroctva vykúpili a Bark sa mohol vrátiť do normálnych koľají, k svojej žene a ďeťom.

Potreboval si však dokázať, že je slobodný, potreboval základné bohatstvo- a to lásku druhých, a preto nakúpil hračky a rozdal ich cudzím deťom. Iba detský, krásny úsmev bezmocného dieťaťa ho vedel naplniť.

Na konci šiesteho príbehu sa však začína aj siedmy- Uprostred púšte. Exupéry tu rozoberá otázku zmyslu existenxie človeka. Totiž píše o stroskotaní, havarovaní uprostred Sahary, niekde na hranici Lýbie. Opisuje putovanie letca a jeho mechanika naprieč Saharou s cieľom zachrániť si vlastný život. Tento príbeh je plný strachu, prázdnych nádejí, predsmrtných monológov ako aj fatamorgán. Avšak končí šťastne, keď ich nájde beduín a podáva im vodu, životodárnu tekutinu. Záver príbehu je akousi ódou na vodu, citujem: ,,Voda, nemáš chuť, ani farbu, ani vôňu, nemožno ťa presne určiť, človek ťa pije, a nepozná ťa. Nie si potrebná k životu, sama si život.“

V poslednej kapitole Ľudia spomína všetkých svojich priateľov, ľudí, známych aj neznámych. Spomína svoje pôsobenie v španielskej občianskej vojne,noc pred útokom, ako aj beduína, ktorý ho zachránil v púšti, avšak jeho tvár nepozná, a preto ho vidí v každom človeku, takže nemá nepriateľa. Obdivuje pôdu z ktorej títo ľudia vyrástli. Hovorí, že naplno žijeme, ak nás s našimi bratmi spája spločný cieľ, ktorý leží mimo nás,a skúsenosť nám ukazuje, že milovať neznamená hľadieť jeden na druhého, ale hľadieť spolu tým smerom. Prejavuje tu aj svoj postoj k vojne. Hovorí aj o šťastí, citujem:,,Až vtedy budeme šťastní, keď si uvedomíme, že máme svoju hoci tú najskromnejšiu úlohu.“ Kniha končí slovami:,,Iba Duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť Človeka.“

Z mojho pohľadu bola kniha dosť zaujímavá, zaujali ma otázky existencie človeka, ako aj jednotlivé príbehy. Dosť ťažko sa mi čítala, ale koniec- koncov som rád, že som mal tú možnosť si takéto dielo prečítať. Podľa mňa sa kniha oplatí prečítať, keďže nie náročná na rozsah strán.