Jan Parandowski Olympijsky disk

Čítaním riadkov Olympijského disku nás autor vracia do starých čias Olympie. Olympie ako Élidského kraja, ktorý zaberal západnú oblasť Peloponézskeho polostrova. Tento kraj, z ktorých sa ľudia schádzali každé štyri roky pod Olympom, autor opisuje nezvyčajným nádychom starovekého Grécka, pričom čitateľa vťahuje do atmosféry horúceho piesku a pálivých slnečných lúčov.
Ľudia sa v tých časoch veľmi tešili na udalosť olympijských zápolení a „svet im nepripadal väčší ako stadion a aj zemou by mohli vrhať po mliečnej dráhe ako diskom“! Boli to veľké chvíle a hovorilo sa že to bude olympiáda, aká ešte nebola. Ľudské dušičky sa možno radovali aj preto, že králi Élidy, Písi a Sparty uzavreli prímerie. Po celom Svete sa v vznášali otázky:
- Kto pôjde?
- Koho poveria obhajovaním cti mesta?
- Kedy sa bude treba vydať na cestu?
Vybratí sa schádzali na cestičkách, vytvárali skupinky, unášaní slobodou nôh so starostlivosťou dobrých ľudí sa dostali do cieľa. Cieľ nebol zatiaľ konečný. Vytúženým cieľom bol zisk vavrínov z olympijských pretekov, na ktoré sa dostali iba tí najlepší. Tí ktorý neprepadli sitom ťažkého porovnávania, výberu a trénovaním v takzvaných gymnasiach.
Každý kto sa chcel zúčastniť hier, trénoval posledný mesiac pred ich otvorením v Élidskom gymnasiu. Nik nedostal viac ako lôžko, úzke a tvrdé, bez prikrývky. Tu sa stretli aj pretekári menom Sodanos, Eutelidas, Sotion, Ikkos, Glaukos. Každý z nich zastupoval iné mesto. Dávni priatelia z detstva Sotion a Ikkos reprezentujúci mesto Tarent sa v tomto príbehu dostali do zvláštneho vzťahu. V komunite športovcov v gymnasiu bolo ovzdušie nasýtené nábojom rivality, špeciálneho športového slangu, cieľom, ktorý ich spájal aj rozdeľoval. Ikkos ktorý kládol veľký dôraz na prípravu, oddych regeneráciu a výživu sa javil ako priekopník niečoho nového. Týmto vybočoval z radu ostatných a stával sa terčom kritiky a posmechu. Vyslúžil si prezývky ako údenár, garbiar. Protihodnotou bol obdiv inej skupiny športovcov, ktorý snáď v nádeji že iné ako zaužívané postupy by mohli vylepšiť ich športové výkony a tým sa priblížiť k cieľu.
Zaujímavým momentom hodnotenia športových výkonov, pri ktorých boli pretekári nahí, bolo hodnotenie celkového výzoru tela ako aj prejav držania, ľahkosti pohybu. V tomto vyniká Sotion a od hellanodika dostáva dokonca pochvalu, čo je neobvyklé.

Hellanodici ako vedúci tréningov používali prúty a výčitky smerom k športovcom a týmto ich udržiavali v pocite dokonalej rovnosti, aby sa nik nedal uniesť náhlou a iluzórnou prevahou.
Takto sa vlastne tiež trénovali a zdokonaľovali vo svojom poslaní rozhodcov. Športové zápolenia sa tu dostávajú do presne vymedzených pravidiel, ktoré dofarbujú zvyky rôznych obradov. Súťaži sa v skoku, hode diskom, oštepom, zápasení a popri tom sa vykonáva spoločné dodržiavanie hygieny a pitný režim. Takto pretekári, ktorý boli v prvých dňoch priemerní, dozrievali ako rastliny presadené do teplejšieho podnebia.
Splnenie ďalšieho cieľa bolo vyvolanie do olympijskej predsiene takzvaného pletrionu. Bola to najstaršia časť gymnasia, historické ihrisko, pamätajúce časy prvých olympiád. Otváral sa len pre tých, ktorý celkom iste budú stáť pred Diovym oltárom.
Sotion okolo ktorého sa šírilo nadšenie, ostatných roznecoval radosťou, ktorou sa napĺňal po každom ich triumfe. Bol stelesnením ducha hier, keď sa tu zrazu zjavil jeho priateľ z detstva Ikkos a on pocítil stratu svojej bezpečnosti a zvláštnu horkosť prehry. Raz popoludní pri hode diskom vyrovnal Faylov hod. Hod spojený s bývalým šampiónom rovnakého mena meral 19 oštepov (95 stôp). Týmto hodom získal naspäť sebadôveru a posilnenie, ktoré ho vrátilo na pozíciu lídra.
Popri športových zápoleniach znovu prichádza spor Ikkosa a ostatných o ľudskom tele, kde ho prirovnáva k nástroju harfy a nabáda k dobrému zaobchádzaniu, aby hra s ním bola dokonalá.. Dialógy vyúsťujú do toho ako ma vyzerať športovec a prečo.. V tom prichádza množstvo koní a ich erdžanie oznamuje pretekárom v gymnasiach, že sa končí čas tréningov a príprav. Toto je začiatkom posledného mesiaca a kone po prehliadke zapisujú do dostihových zoznamov a odchádzajú do Olympie.
Olympijské údolie sa rozprestieralo medzi dvomi riekami v pohorí obklopujúcom rovinu. Medzitým sa okolo Olympie zhromažďovala záplava ľudí. Od ústia rieky Alfeia sa valila jedna vlna, ktorá priviezla malé koráby, druhá prichádzala zo severu od Élidy, tretia z južnej Trifilie a Mesenie a konečne štvrtá z východu. Prichádzajúce vozy sa zastavovali vo vzdialenosti dvoch stádii od posvätného okruhu. Tam sa vytváral prázdny priestor, odkiaľ mohla olympijská rada bdieť nad poriadkom. V údoli rieky vyrastala rozsiahla a pestrá osada, v ktorej začínal pulzovať život hier. Každý tábor mal svoju podobu a bezvýznamné detaily v zdanlivo rovnakom celku mali charakter kraja, z ktorého prichádzali. Súbory boli ako mestá oblečené do podnebia danej krajiny. Vznikol tu obrovský a rozmanitý trh, z ktorého si každý chcel odniesť aspoň dajakú drobnosť.
Na desiaty deň mesiaca parthénia sa vydali na cestu pretkári z Élidy. Bolo ich okolo tristo.

Na dlhú cestu sa vydali v chitónoch alebo chlamidách prehodených cez holý chrbát. V pochodovom dialógu sa dozvedáme že zakladateľom olympijských hier bol Hérakles, ktorý vymeral stadion a usporiadal olympijské hry. Po dvoch dňoch sprievod dorazil do olympijskej dediny, kde bol privítaný mohutným pokrikom. Pretekári ktorí tu boli prvý krát obdivovali hippodróm a vytúžene ciele sa im premietali v snoch ako film. K hrám patrili aj mnohé obrady, keď za svitania ľudia obetovali svojim bohom obete presne stanovenými postupmi.
Začínal ceremoniál, pri ktorom čítajú mená pretekárov a druh preteku. Na tvárach sa zračí nepokoj a vzrušenie, či bude prečítané aj moje meno.. Pri oltári Zeusa, kde kňaz zapálil oheň sa zložia prísahy a pridávajú sa obetné dary. Pred prísahou sa musia športovci aj rozhodcovia poradiť so svojou dušou. Musí byť čistá a nesmie uraziť bohov klamstvom. Na záver ceremónie všetci zdvihli pravú ruku a niektorí povedali stručne prisahám – iní k tomu pridali aj svoje priania...
Začali súťaže a ako prvý víťaz 76. Olympiády Glaukos, ktorý v behu prebehol ako prvý cieľovou páskou s tŕňom v nohe si odnáša veniec. Potom prichádza pästiarsky súboj medzi Protolaosom a Alkimidasom. K tvrdým úderom pästí do svalnatých tiel sa pridáva aj dav kriku divákov – akoby ich znásoboval.. Pokračovali súťaže jazdy vozov a tešili sa z víťazstiev ďalší športovci.
V druhý deň pretekov prichytil Sotion Ikkosa ako trénuje na zakázanom olympijskom stadione celý pentathlon. Bolo to v čase keď ostatní boli zamestnaní niečím iným. Po vzájomnom rozhovore Ikkos dúfal, že Sotion ho neprezradí a bude môcť pokračovať v súťažení. Sotion duchom obrovský hráč ponechal túto výhodu svojmu súperovi a pri vzniku podozrenia na Ikkosa ho svojim spôsobom zachránil.
Penthatlon vytváral spektrum najkrajších ľudí a dokonalosť ich tiel bola ako keby vykresaná. Začínal obyčajným behom na dĺžku jedného stadia vyraďovacím spôsobom, z ktorého vyšiel víťazne Sotion. V skokoch najdlhšiu métu dosiahol Sodamos a súboj Ikkosa a Sotiona vyšiel na rovnako, pričom úspech mal aj skok v nádhernom prevedení od Sotiona.
V slávnostnej chvíli si vybrali pretekári tri disky z klenotnice Hérinho chrámu. Výborný Ikkosov hod ktorý nemohol nik prekonať bol označený čiarou. Až na tretí pokus Sotionov dokázal disk posunúť túto vzdialenosť. Po hode oštepom sa konala porada helladonikov. Prebrali výsledky štyroch disciplín penthatla, aby rozhodli kto nastúpi do rozhodujúceho kola v pretekoch.

Do zápasenia bola vybraná dvojica Sotion – Sodamos, bola to vyrovnaná dvojica, z ktorej po dlhom boji nakoniec postúpil do finále Sotion. Z ďalšieho zápasu to bola dvojica Eutelidas – Ikkos, z ktorej ľahko postúpil Ikkos. Vo finálovom zápase dávni priatelia z Tarentu sa premenili na tvrdých súperov. Po ťažkom súboji kalich horkosti porážky ochutnal Sotion. Nadchádzajúca noc sa niesla v znamení obiet, kde sa očakávalo prijatie obety Zeusom pre šťastie a dobro ľudu élidskej krajiny. Pri oltároch ľudia obetovali svoje bohatstvá kde tieklo z obetovaných zvierat mnoho krvi.
V nasledujúci deň bol najdramatickejší beh vytrvalcov kde z dvojice Ladas a Ergoteles si veniec odnášal Ladas. Keď večer stáli pri Diovom oltári, mlčky si niečo povedali a stisli si ruky s odpoveďou v srdci...
Pokračovalo sa ďalším ťahaním žrebov a súťažami popretkávanými rôznymi príbehmi až do skončenia hier.
Ospevovaním víťazov pomaly ale isto sa skladali táboriska, do vody sa hádzali vence spletené z vetvičiek borovice, topoľa a olivy. Jedného dňa zmizol za horami posledný voz a nad všetkými cestami sa vznášali oblaky prachu. Olympia zvláštna osada, ležiaca akoby bližšie k mestám ako k zemi zasa osamela, čakajúca štyri tiché roky bez akýchkoľvek udalosti.


Záver:
Metaforické opisovanie príbehu detailne približuje zlomky olympiády. V dueli dvoch osobností, kde Ikkos z pohľadu dnešných čias sa javil ako novátor prostriedkov, ktoré pomohli športovému výkonu, a na druhej strane sa prejavovala živelnosť a prirodzenosť, podfarbená ľudskou dobrotou Sotiona. No bola to iba časť ich života, v ktorom nakoniec každý svojím spôsobom vyhral...