Snaží sa rozmýšľať racionálne, ako dospelý, niekedy však jeho logické uvažovanie strýcov nahnevá, lebo sami nepoznajú odpoveď na jeho otázky, alebo majú pocit, že im nerozumie.
Autor v nej píše o veku, v ktorom svet detstva práve roztvára a vystavuje každodennému dotyku s ostatným svetom. Príbeh je rozprávaný z pohľadu 11-ročného chlapca a nepôsobí strnulo, akoby sa dospelý človek snažil rozpomenúť aké to mohlo byť, keď bol malý, alebo ako by si želal, aby to bolo. Nenájdeme tu tragédiu, nešťastie, ani vyumelkované detské sny, len bežné problémy spojené so školou a prácou doma, ktoré však vôbec nezačierňujú typickú detskú radosť zo života. Veľkú zásluhu na tom má zrejme mladý vek autora v čase tvorby ako aj autobiografické prvky a autentické životné skúsenosti. Veselosť príbehu umocňuje neustále prítomná jemná komickosť, ako aj občasná irónia, keď sa Vincko snaží brániť pred posmeškami rovesníkov. Tempo a spôsob rozprávania núti čitateľa z času na čas mimovoľne sa uškŕňať, čo si však uvedomí iba ak je počas čítania vyrušený.

Nezabudnuteľná je časť o rozhovore strýca Rafaela s Vincom o rozprávkach, z ktorého výsledkom je, že všetky rozprávky na tomto svete sú pravdivé, pretože práve na tom je každá rozprávka založená: „Porozprávaš ľuďom o mne, a už bude na svete rozprávka. Porozprávam ja o tebe, už budú na svete dve rozprávky. Ale pozri! Krava nám preliezla drôtenú ohradu, musíš ju ísť zavrátiť!“

Starý Zahruška Vinca pravidelne skúša, zavše mu nadáva, zavše ho chváli, vždy ho poučuje a keď príde na pretras škola a Vincove nechvalné známky, neberie si pred ústa servítku a povie: „Ty si zato dosť sprostý chlapec!“ Na kariéru muzikanta to ale nemá najmenší vplyv a výuka pokračuje nerušene ďalej.

Stanislav Šmatlák (Bibiana 3/2001): „Ťažko by bolo rozhodnúť, či sú Prázdniny so strýcom Rafaelom o tom, ako sa chlapec Vinco učil hrať na heligóne, alebo či je to knižka o strýcoch, ktorí ho učili nielen hrať, ale aj poznávať život a žiť. U Šikulu teda niet onej klasicky „dospelej“ motivácie evokácií a návratov do strateného raja detstva, uňho je ešte stále živý nepretržitý prúd skúsenosti a ľudského vedomia, v ktorom sa zážitky detské a chlapčenské ešte absolútne neoddelili od zážitkov dospelých.“

Stanislav Šmatlák ((Bibiana 3/2001)(: „Otec zakáže synovi hrať na heligóne, kým nedonesie zo školy samé jednotky, hoci vie, že žiada nemožné. V texte nikde priamo nestojí, že je to pre nepodarených Detvianskych žandárov. Ale cítite to.