Vincent Šikula Prázdniny so strýcom Rafaelom

Nezanedbateľnou súčasťou literárnej orientácie Šikulu je aj tvorba pre deti a mládež, ktorá čerpá z tých istých zdrojov ako jeho tvorba pre dospelých. Dielo Prázdniny so strýcom Rafaelom (1966, 5. vydanie 1990) je príbehom jedenásťročného dedinského chlapca, ktorý sa učí hrať na heligóne. To je zároveň motív, ktorý ho dostáva do častejších a bližších kontaktov so svetom dospelých. Podľa knihy bol nakrútený aj film Otec ma zderie tak či tak (1980). Šikulov Hruškovec, rodná dedina malého rozprávača Vincka je akoby odtrhnutá od okolitého sveta, nedoliehajú sem negatívne vplyvy civilizácie ani každodenný zhon a neosobnosť veľkomiest. Zachováva si svojskú atmosféru pohody a pokoja najmä vďaka svojej duchovnej výnimočnosti, ktorú jej dodáva existencia dychovej hudby, poľudšťujúcej a polepšujúcej všetkých, čo s ňou prichádzajú do styku.
Každý nový deň oznamujú tri zvony, ale jeden z nich je onakvejší, výnimočný. Ľudia ho posmešne volajú „ten čo do šklbanov nadáva“.
Každý v okolí pozná dychovku z Hruškovca, ktorú diriguje starý Zahruška, veď nehrá len Bratislavčanom, ale všetkým. Možno ju nepočuť v rádiu, ako filharmonický orchester, ale je dostupná pre každého.
Na rozdiel od mnohých detí na dedine má Vincko okrem učenia aj svoje každodenné povinnosti v podobe nosenia vody z neďalekej rieky Rizika, štiepanie dreva do kuchyne, aby odľahčil robotu mame a preto nie je nezvyčajné, ak do neho ostatné deti hrajúce sa na ulici zabŕdajú a doberajú si ho kvôli najbezvýznamnejším maličkostiam strpčujúc mu tak cestu k rieke a späť.
V jeden pekný deň práve naberá vodu do vedra, keď sa pri ňom zastaví starý Zahruška, hľadajúci nového muzikanta hrajúceho na heligón namiesto Ruda Kemenešovie, čo odišiel do Ostravy. Vinckovi sa vybavuje nešťastné prijímanie na hudobnú školu, keď mu nešetrne oznámili, že je hluchý ani poleno a nemá význam, aby sa hudbou čo i len zapodieval. Starého Zahrušku to však vôbec nezaujíma a rozhodne sa Vinckovi obecný heligón dať na starosť. Zaskočený Vincko prijíma a sľubuje, že na ňom bude doma usilovne cvičiť.
Po príchode domov nový hudobný nástroj prebudí otcov záujem a zatieni každodenné trampoty s učením a žiackou knižkou. Čo spočiatku vyzerá ako dobrá zábava sa po otcovom počiatočnom nadšení mení vďaka jeho vlastnej nešikovnosti a neúspechu pri pokuse o zahratie jednoduchej nôty na rozhodnutie potrestať za svoj nezdar Vincka a zakáže mu na heligóne skúšať.

Aby odbremenil svoje svedomie, dá mu podmienku samých jednotiek v škole, ako si však veľmi dobre uvedomuje, žiada nemožné.
Heligónom, vačším ako on sám, Vinco zaujme každého v dedine. Závidí mu aj jeho najlepší kamarát Laco Heldt, skladajúci si tranzistorové rádio. Spoznáva ostaných členov kapely, starých skúsených strýcov - muzikantov, zúčastní sa skúšky, ktorá sa už od nepamäti pravidelne koná v starej požiarnej zbrojnici. Na Vincenta chodí dychovka zahrať každému oslávencovi domov a strýco Taubert, starý bubeník pošle Vinca pre heligón, nech sa k nim pridá. Vinco príde domov, pozrie do skrine – a heligón je fuč. Celý zmätený pobehuje a hľadá, až kým mu mama vyjasní, že sa Rudo Kemeneš vrátil a heligón si vzal. Vinco nazlostený a nešťastný z takej nespravodlivosti utečie z domu. Útočisko nachádza u čudáka Miška Štefanca, chovateľa holubov, ktorého koníček je pre ostatných nepochopiteľný, lebo holuby nezabíja ani ich nepredáva. Podelí sa s Vincom o makové rezance aj o nocľah a naučí ho kŕmiť holuby. Na druhý deň Vinco pozbiera odvahu a ide domov, no jeho obavy sa nepotvrdia a otec ho na počudovanie nezbije, iba v škole si musí odpykať absenciu a učiteľka ho posadí do somárskej lavice, ktorá slúži už len ako stojan na kvety. Napokon vysvitne, že v Hruškovci sú heligóny dva a Vinco sa k svojmu vytúženému hudobnému nástroju dostáva späť.
Prichádza jar a s ňou prvá pochvala vo Vincovom školskom živote – za najviac nazbieraných liečivých rastlín. So strýcom Jelemenským sa učí zbierať hríby, záver školkého roku zvláda s tromi trojkami a konečne sú tu prázdniny. Strýco Rafael Tomašovič, hrajúci na krídle, mu ponúkne možnosť zárobku a vezme ho na pastvu, kde dávajú pozor na kravy pričom môžu nerušene cvičiť. Keď sa hudobne vyčerpajú, vedú nekonečné rozhovory o prírode a živote naokolo. Pri debate o vzniku rozprávok, nemôže chýbať ani Rozprávka o nepohnutom. Strýco Rafael je nevyčerpateľná studnica ľudových múdrostí, ale Vinco svojimi otázkami dokáže niekedy prekvapiť aj jeho.
Príbeh mladého Vinca končí dožinkovými slávnosťami, kde vystupuje ako plnohodnotný člen dychovky a ľudia začudovane krútia hlavami, ktože je ten druhý heligonista, čo je menší než jeho nástroj. Vinco zbadá v dave svojho otca majúceho po boku nový bicykel. V jeho očiach sa zrkadlí hrdosť na svojho syna keď mu povie: „Vravel som, že ti ho raz kúpim.“

Prázdniny so strýcom Rafaelom je jednoduché, krátke, no pútavé dielo. Mladý Vincko sa vďaka heligónu nečakane ocitá vo svete dospelých. Je obklopený muzikantmi a cíti sa byť poctený, že ho vzali medzi seba a hovoria s ním ako so seberovným.

Snaží sa rozmýšľať racionálne, ako dospelý, niekedy však jeho logické uvažovanie strýcov nahnevá, lebo sami nepoznajú odpoveď na jeho otázky, alebo majú pocit, že im nerozumie.
Autor v nej píše o veku, v ktorom svet detstva práve roztvára a vystavuje každodennému dotyku s ostatným svetom. Príbeh je rozprávaný z pohľadu 11-ročného chlapca a nepôsobí strnulo, akoby sa dospelý človek snažil rozpomenúť aké to mohlo byť, keď bol malý, alebo ako by si želal, aby to bolo. Nenájdeme tu tragédiu, nešťastie, ani vyumelkované detské sny, len bežné problémy spojené so školou a prácou doma, ktoré však vôbec nezačierňujú typickú detskú radosť zo života. Veľkú zásluhu na tom má zrejme mladý vek autora v čase tvorby ako aj autobiografické prvky a autentické životné skúsenosti. Veselosť príbehu umocňuje neustále prítomná jemná komickosť, ako aj občasná irónia, keď sa Vincko snaží brániť pred posmeškami rovesníkov. Tempo a spôsob rozprávania núti čitateľa z času na čas mimovoľne sa uškŕňať, čo si však uvedomí iba ak je počas čítania vyrušený.

Nezabudnuteľná je časť o rozhovore strýca Rafaela s Vincom o rozprávkach, z ktorého výsledkom je, že všetky rozprávky na tomto svete sú pravdivé, pretože práve na tom je každá rozprávka založená: „Porozprávaš ľuďom o mne, a už bude na svete rozprávka. Porozprávam ja o tebe, už budú na svete dve rozprávky. Ale pozri! Krava nám preliezla drôtenú ohradu, musíš ju ísť zavrátiť!“

Starý Zahruška Vinca pravidelne skúša, zavše mu nadáva, zavše ho chváli, vždy ho poučuje a keď príde na pretras škola a Vincove nechvalné známky, neberie si pred ústa servítku a povie: „Ty si zato dosť sprostý chlapec!“ Na kariéru muzikanta to ale nemá najmenší vplyv a výuka pokračuje nerušene ďalej.

Stanislav Šmatlák (Bibiana 3/2001): „Ťažko by bolo rozhodnúť, či sú Prázdniny so strýcom Rafaelom o tom, ako sa chlapec Vinco učil hrať na heligóne, alebo či je to knižka o strýcoch, ktorí ho učili nielen hrať, ale aj poznávať život a žiť. U Šikulu teda niet onej klasicky „dospelej“ motivácie evokácií a návratov do strateného raja detstva, uňho je ešte stále živý nepretržitý prúd skúsenosti a ľudského vedomia, v ktorom sa zážitky detské a chlapčenské ešte absolútne neoddelili od zážitkov dospelých.“

Stanislav Šmatlák ((Bibiana 3/2001)(: „Otec zakáže synovi hrať na heligóne, kým nedonesie zo školy samé jednotky, hoci vie, že žiada nemožné. V texte nikde priamo nestojí, že je to pre nepodarených Detvianskych žandárov. Ale cítite to.

A cítite to nepochybne preto, že práve cez detský pohľad odkrýva autor pred vami – povedzme to učene – komický aspekt !dospelej psychiky.“

Šikula patrí k výnimočným prirodzeným talentom, vládne ľahkým spisovateľským štýlom, nezaťaženým preintelektualizovaným a psychologizujúcim trendom tej doby. Nesnaží sa o svojich názoroch a predstavách presviedčať intelektuálnym ohurovaním čitateľa, nepoužíva zbytočne komplexné a nezrozumiteľné stavby viet, ani dlhosiahle kompozície a hĺbanie nad zmyslom existencie či estetickosti akýchkoľvek vzťahov.
Vytvára svet jednoduchého dedinského človeka úzko spätého s prírodou, žijúceho si ako slobodná ľudská bytosť, čo je v dnešnej dobe pre mnohých len vzdialeným želaním. Svojmu dielu vdychuje priateľskú a žoviálnu atmosféru popretkávanú neustálymi hudobnými vsuvkami, ktoré sa podpisujú na konaní a správaní takmer všetkých obyvateľov dediny Hruškovec.