Ján Botto - Smrť Jánošíkova, porovnanie Máj - K H. Mácha

Dielo Smrť Jánošíkova znázorňuje heroizmus a tragiku Jánošíka, ktorý symbolizuje osud slovenskej romantickej generácie. Postava Jánošíka je historická. J. Botto sa inšpiroval ľudovými povesťami a rozprávkami. Mnohé roky toto dielo bolo zdrojom slovenského národného povedomia. J.Botto okrem vplyvu K.H. Máchu výrazne ovplyvnila ľudová slovesnosť. Máj je romantický príbeh o nešťastnej láske s úvahami o sne o realite, o večnosti a pozemskom živote, o smútku nad ubiehajúcim životom, o oslave krásy českej prírody a rodnej zeme. Tieto dve diela majú množstvo spoločných čŕt. Druhá časť prvého spevu je podobná s 2.intermezzom Mája. V oboch prípadoch ide o trúchliacu náladu zbojníckej družiny po zajatí vodcu. Tretí, štvrtý a piaty spev Jánošíka je tematicky podobný druhému spevu Mája. Obidvaja básnici zobrazujú väzňa poslednú noc pred popravou. Šiesty a siedmy spev Jánošíka a spev Mája je obraz cesty na popravisko a popravu. Hrdinovia oboch skladieb strávia poslednú noc vo veži, obraz mesiaca, ktorý vrhá svetlo do temnej veže. Obidvaja zaspia, sníva sa im sen o mladosti.
Máj: „To vzpomnění mladistvých let
mladistvé sny vábilo zpět,....“
SJ.: „Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen,...“
Obidvaja precítia lásku k rodnej zemi.
Máj: „Ach v zemi krásnou, zimi milovanou,
v kolébku svou i hrob svuj, matku svou
v vlasť jidinou i v dědictví mu danou,
v šírou tu zemi, zemi jedinou,...“
SJ.: „Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcom zlaté rusalky z nadzemských vôd poja,
oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!“
Deviaty spev (nádej) SJ. a 1.internezzo (smútok) lyrické obrazy prírody.
Pôvod hrdinov je približne rovnaký. Ide o postavy, ktoré ovplyvnila ľudová slovesnosť, poloľudová literatúra 18.storočia. V Máchavej básni sa ľudový pôvod zvlášť nezdôrazňuje. V diele Jána Bottu ide o hrdinu ľudovej slovesnosti. Máchovi išlo o vyslovenie pocitu človeka tej doby. Bottov Jánošík je symbolom myšlienkového obsahu generácie. Vilém prežíva bolesť a strach pri myšlienke na svoj údel. Bojí sa toho čo bude po smrti, myslí si, že ho už nič nečaká. Neverí v posmrtný život. Jánošík je vykreslený ako Vilémov protiklad.