Dráma rozdvojeného lyrického subjektu mala počas vojny popri pôvodnom určení aj alegorický význam: bola skrytým protestom proti odľudštenej ére fašizmu.
Tvorivý subjekt sa znovu spája v pásme Ja som to kde básnik volá duchov svojich príbuzných a odhaľuje pravdu o sebe “ ktosi šiel po ceste s Féneom ruka v ruke/ ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneom/ sám sebe so sebou stal sa sám sebou/ nástrojom ošiaľu a kladivom čo kuje samo seba/ som teda Féneo a môj zlý dialóg/ sa stal len horším monológom”.
Posledná časť Prológ k epilógu bola napísaná pod strhujúcim dojmom z oslobodenia. Objavuje sa tu rytmická pravidelnosť a strofická symetria básne. Fabry sa odkláňa od pôvodných pochmúrnych scenérií vojnového ničenia a prechádza až k vitalistickému videniu povojnového sveta dvadsiateho storočia a celú lyrickú skladbu zakončuje strofou: “ Mám samopašnú radosť z mámivosti tohto
storočia
keď jeho dni jak iskry z podkov do neznáma
odskočia
nech nás požrie more a či žltý hltan vlhkej zeme
my tomuto veku po nebesia métu vztýčiť
chceme”

Čítanie tohoto čierneho diamantu slovenskej literatúry by som určite neodporúčal ľuďom, ktorí sú šťastní a žijú si usporiadaným životom, pretože by nedokázali naplno precítiť bolesť, beznádej a clivotu, ktorú predpokladám ,že prežíval básnik keď tvoril toto veľdielo. Ak však spĺňate túto podmienku, a máte v sebe trochu empatie, tak je toto najlepší spôsob ako si rozrezať koleno duše na pluhu beznádeje.