Nadgalaktická poézia v krutosti reality

“Všetko, čo milujem, všetko, čo myslím a cítim, vedie ma ku zvláštnej filozofií imanencie, podľa ktorej nadrealita je obsiahnutá v samej realite a nie je ani nad ňou, ani mimo nej”
A.Breton

Hoci náš nadrealizmus nebol tak hlboko a široko zdôvodnenou duchovnou aktivitou ako európsky surrealizmus predsa len mal niektoré jej vlastnosti. Prvým a najväčším priekopníkom a revolucionárom slovenského nadrealizmu bol Rudolf Fabry (1915 – 1982).
Svojim debutom Uťaté ruky (1935) pobúril vtedajšiu spoločnosť, odkryl nové zdroje lyrizmu ale hlavne začal novú etapu vo vývine slovenskej literatúry. V nasledujúcej zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné (1938) už začal naplno využívať tvorivé metódy surrealizmu, kde slovo vyvoláva celé vejáre predstáv, odľahlých, ale zachytávajúcich človeka a svet v jeho rozmanitosti. Ďalším dielom bola lyrická skladba Ja je niekto iný (1946), o ktorej sa bližšie dozvieme neskôr. Prúd Fabryho básnickej tvorby sa po oslobodení spomalil. Zbierkou Kytice tomuto životu (1953) sa autor priklonil k občianskej lyrike. Po dlhšej odmlke nasledoval súbor básní Každý sa raz vráti (1964). Po nej sa Fabry prihlásil s najdepresívnejšou zbierkou novodobej slovenskej poézie Nad hniezdami smrti vánok (1969). Ústredným motívom je uvažovanie o zmysle života v konfrontácií s nevyhnuteľnosťou smrti.
Napísal aj niekoľko básnických skladieb, ktoré nazval lyrickými poémami : Pieseň o revolúcií; Dve námestia, čo plodia sny; z ktorých je najznámejšia Pozvanie nebies (1972). Zachytil tu prienik kozmonautiky do medziplanetárnych svetov.
Zbierku, kde hlavné miesto zaberajú prírodné javy a variácie na motív kameňa nazval Skala nekamenná bralo neskalnaté (1973). Predposledným súborom básní Na štít ruža krváca (1977) autor dáva do popredia osobný zážitok a skúsenosť ako najprirodzenejší zdroj poézie. Poslednou zbierkou boli Metamorfózy metafor (1978). V nej Fabry vytvoril dvojice výtvarných koláži a textov. Napísal aj mnoho cestopisných a reportážnych diel.
My sa však vrátime k básnickej skladbe Ja je niekto iný, o ktorej môžeme s pýchou napísať, že je to jeden z umeleckých vrcholov Fabryho i celej nadrealistickej tvorby. Skladba apokalypsy sveta demonštruje autorovo programové narúšanie tradičných zložiek slovenskej lyriky.
Miesto venovania je názov prvej časti, v ktorej sú už prvé náznaky depresie, apokalypsy a skepsy, ktorou je celé dielo presýtené.

Autor tu rozpitváva svoje vnútorné pocity a otázky z nasilu ukončeného vzťahu. Tento motív sa vyskytuje aj v ostatných častiach, no nerozbíja epickú celistvosť diela. Celú kapitolu zakončuje emotívnym obrazom: “ Za takej hustej hmly/ sa obesila chorá luna/ jej zlatý kosák viazne v slučke/ z čierneho povrazu hrôzy”, ktorým načrtáva ďalšie uberanie sa poémy .
Časť jadra skladby pod názvom Prvé stretnutie s Féneom sa začína rýchlou retrospektívou vývinu ľudstva “ až po chotár našich čias/ kde lietali muchy striel a kanóny kde napínajú ešte hrivu”. Potom sa znovu vracia k téme stratenej lásky, ktorej venuje tri básne. Fábry nás pozýva až na dno svojej duše kde sa skrýva ťažká nenávisť, depresia a beznádej “ a keď ti sily mdlé ani len plazov už napodobniť nepostačia/ zachrastíš ňadrami ti sestra čiernej zmije” ,na ktorej priblíženie využíva naturalistické opisy “budúcim odovzdám túto zvesť o kráse/ ktorá ma rozniesla jak mravce zdochlinu”. V tejto pochmúrnej atmosfére sa autor stretáva s Féneom “diablom metafory”, ktorý rozlomí “ mreže krutého nepoznania” a ukáže básnikovi budúcnosť v speve o záhube Zeme: “KEĎ BUDE ZEM BEZ TLKOTU SRDCA HNIŤ”. Fabry sa tu prechádza svetom plným apokalyptických obrazov hrôz a skazy. Plynulo prechádza do ďalšieho “diablovho” spevu : “ZANECHAJTE NADEJE”. Kde pomocou silných a originálnych metafor zobrazuje budúcnosť Zeme “ ba vylúpnutému oku ryby/ na ktoré mlátiš chrbtom ruky” a ľudstva “ na cmiteroch budú ležať mŕtvoly/ nasýtené močovkou a spálenou srsťou potkanov”. Autor sa pýta Fénea “čo ho núti navštevovať túto zem” odpoveď už však nedostal iba začul “ z diaľky poučku múdrosti:/ Ak je zrodenie príčinou smrti/ je pravda nad jasnosť slnečná/ že začiatok je bratom konca/ smrť že je sestrou života”
V časti Druhé stretnutie s Féneom básnik opisuje mesto a kritizuje jeho anonymitu. Ostrej kritike sa nevyhla ani vyššia spoločenská vrstva “ kde sa boháči obklopili trusom nádhery”. Keď sa skončí obviňovanie Fabry vychádza z mesta a znovu mu vystupuje zo “ žriedla pamäti” stará láska. Toto je čas na Druhé stretnutie s Féneom, ktoré je napojené na básnikovo posolstvo ľudstvu, odsudzujúce zlo a pretvárku, kde autor naplno rozvíja svoju schopnosť pre originálne miestami až brutálne metafory: “ znamenal ľudskú pretvárku/ falošnú zradu pravdy a iné cnosti našich čias/ kríženie chlipnej matky a tchora/ ktorých semeno množstvo žien/ ktorých semeno množstvo mužov/ prenáša na ústa nevinných detí”.

Dráma rozdvojeného lyrického subjektu mala počas vojny popri pôvodnom určení aj alegorický význam: bola skrytým protestom proti odľudštenej ére fašizmu.
Tvorivý subjekt sa znovu spája v pásme Ja som to kde básnik volá duchov svojich príbuzných a odhaľuje pravdu o sebe “ ktosi šiel po ceste s Féneom ruka v ruke/ ten ktosi bol som ja a ja som bol Féneom/ sám sebe so sebou stal sa sám sebou/ nástrojom ošiaľu a kladivom čo kuje samo seba/ som teda Féneo a môj zlý dialóg/ sa stal len horším monológom”.
Posledná časť Prológ k epilógu bola napísaná pod strhujúcim dojmom z oslobodenia. Objavuje sa tu rytmická pravidelnosť a strofická symetria básne. Fabry sa odkláňa od pôvodných pochmúrnych scenérií vojnového ničenia a prechádza až k vitalistickému videniu povojnového sveta dvadsiateho storočia a celú lyrickú skladbu zakončuje strofou: “ Mám samopašnú radosť z mámivosti tohto
storočia
keď jeho dni jak iskry z podkov do neznáma
odskočia
nech nás požrie more a či žltý hltan vlhkej zeme
my tomuto veku po nebesia métu vztýčiť
chceme”

Čítanie tohoto čierneho diamantu slovenskej literatúry by som určite neodporúčal ľuďom, ktorí sú šťastní a žijú si usporiadaným životom, pretože by nedokázali naplno precítiť bolesť, beznádej a clivotu, ktorú predpokladám ,že prežíval básnik keď tvoril toto veľdielo. Ak však spĺňate túto podmienku, a máte v sebe trochu empatie, tak je toto najlepší spôsob ako si rozrezať koleno duše na pluhu beznádeje.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rudolf Fabry Ja je niekto iný