Nadgalaktická poézia v krutosti reality

“Všetko, čo milujem, všetko, čo myslím a cítim, vedie ma ku zvláštnej filozofií imanencie, podľa ktorej nadrealita je obsiahnutá v samej realite a nie je ani nad ňou, ani mimo nej”
A.Breton

Hoci náš nadrealizmus nebol tak hlboko a široko zdôvodnenou duchovnou aktivitou ako európsky surrealizmus predsa len mal niektoré jej vlastnosti. Prvým a najväčším priekopníkom a revolucionárom slovenského nadrealizmu bol Rudolf Fabry (1915 – 1982).
Svojim debutom Uťaté ruky (1935) pobúril vtedajšiu spoločnosť, odkryl nové zdroje lyrizmu ale hlavne začal novú etapu vo vývine slovenskej literatúry. V nasledujúcej zbierke Vodné hodiny hodiny piesočné (1938) už začal naplno využívať tvorivé metódy surrealizmu, kde slovo vyvoláva celé vejáre predstáv, odľahlých, ale zachytávajúcich človeka a svet v jeho rozmanitosti. Ďalším dielom bola lyrická skladba Ja je niekto iný (1946), o ktorej sa bližšie dozvieme neskôr. Prúd Fabryho básnickej tvorby sa po oslobodení spomalil. Zbierkou Kytice tomuto životu (1953) sa autor priklonil k občianskej lyrike. Po dlhšej odmlke nasledoval súbor básní Každý sa raz vráti (1964). Po nej sa Fabry prihlásil s najdepresívnejšou zbierkou novodobej slovenskej poézie Nad hniezdami smrti vánok (1969). Ústredným motívom je uvažovanie o zmysle života v konfrontácií s nevyhnuteľnosťou smrti.
Napísal aj niekoľko básnických skladieb, ktoré nazval lyrickými poémami : Pieseň o revolúcií; Dve námestia, čo plodia sny; z ktorých je najznámejšia Pozvanie nebies (1972). Zachytil tu prienik kozmonautiky do medziplanetárnych svetov.
Zbierku, kde hlavné miesto zaberajú prírodné javy a variácie na motív kameňa nazval Skala nekamenná bralo neskalnaté (1973). Predposledným súborom básní Na štít ruža krváca (1977) autor dáva do popredia osobný zážitok a skúsenosť ako najprirodzenejší zdroj poézie. Poslednou zbierkou boli Metamorfózy metafor (1978). V nej Fabry vytvoril dvojice výtvarných koláži a textov. Napísal aj mnoho cestopisných a reportážnych diel.
My sa však vrátime k básnickej skladbe Ja je niekto iný, o ktorej môžeme s pýchou napísať, že je to jeden z umeleckých vrcholov Fabryho i celej nadrealistickej tvorby. Skladba apokalypsy sveta demonštruje autorovo programové narúšanie tradičných zložiek slovenskej lyriky.
Miesto venovania je názov prvej časti, v ktorej sú už prvé náznaky depresie, apokalypsy a skepsy, ktorou je celé dielo presýtené.