Kňaz hovorí ľudu, aby sa zaňho modlili, avšak Jánošík odpovedá, že zaňho sa už netreba modliť, pretože jemu už nikto nepomôže. Skôr by sa mali modliť sa ten biedny ľud nešťastný.
,,Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera," a Jánošík prežíva svoje posledné chvíle. Posiela vzdychnutie svojim druhom, poslednýkrát sa pozerá na svoje milované hory, lúky, poslednýkrát spomína, ako mu bolo veselo so svojou družinou, akí boli radi, keď zbíjali. Spomínal na svoje zbojnícke začiatky, keď stál medzi rozhodnutím, či bude pracovať na nevlastnom poli a či radšej žiť v lese a byť slobodný. Zrazu sa však prebúdza so svojich snov, práve keď kňaz skončil modlitbu. Ozvali sa 3 výstrely. Tesne potom prichádza posol s rozhodnutím od Jeho Výsosti, aby Jánošíka nezabíjali. Bolo však už neskoro. Juraj Jánošík skonal.
Odvtedy slovenský ľud smúti. Jánošíkova smrť nebola taká ako smrť ostatných ľudí. Bolo to niečo výnimočné. Celá krajina naňho a jeho družinu ešte dlhé roky každodenne spomína. Zostali po nich iba spomienky a nápisy vyryté na skalách. Dielo má rozprávkové zakončenie. O 7 rokov sa kráľovná víl a Jánošík berú. Všetci sú šťastní. Predsa to nie je obyčajná svadba. "Nech je svadba nad svadbami!".