Ján Botto Smrť Jánošíkova

Postavy:
Jánošík je mladý zbojník, ktorý bohatým berie a chudobným dáva. Avšak na túto vlastnosť dopláca a umiera na šibenici. Miluje svoju vlasť – svoje hory, svoju Kráľovu hoľu či Kriváň.

Dej:

Jánošík so svojou družinou zbíja bohatých, ktorí od chudobných berú vysoké dane. Keď im poberie všetky dukáty, ktoré majú, rozdelí ich späť medzi chudobných. Jánošík je v očiach prostého ľudu hrdina. Jánošíkova 12-členná družina často sedáva na Kráľovej holi okolo vatry. Jedného dňa sa však Jánošík neukáže a tak sú jeho spoločníci nesvoji. Čakajú, čakajú, vatra pomaly dohasína a dohasína a oni prestávajú dúfať, že sa ešte objaví. Napokon sa však dozvedajú, že Jánošík bol zlapaný.
Stalo sa to tak, že Juraj bol v krčme, popíjal víno. ,,Jánošík za stolom vínečko popíja – a pohon zo štyr strán biely dom dobýja. Jánošík, junošík, obzriže sa hore: už je kolo teba drábov celé more." Keď Jánošík zistil, že ho zradil Gajdošík, ihneď ho zabil. Vtom sa naň vrhli rozlostení drábi, ale Jánošík so svojou obratnosťou a šikovnou valaškou všetkých pobil. Nerátal však s jednou starenou, ktorá sedela neďaleko: ,,Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!" Tak sa i stalo a Jánošík má nohy v okovách, nevzdáva sa však a onedlho opäť vyhráva. "Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali, darmo predarmíčko jak do žuloskaly." Zrazu sa však opäť ozýva stará žena a radí im, aby strieľali do opaska, pretože tam je jeho najzraniteľnejšie miesto. I keď sa Jánošík snažil ako len vedel, napokon jedna zo striel ho trafila. Chceli ho síce pustiť za to, že im povie, kde sa ukrývajú dukáty, ktoré pobral, ale on nepristúpil na podmienky a tak sa ocitá vo väzení.
Nastala noc a Jánošíka navštevuje jeho milá. Predstavuje akúsi dušu ľudu. Prichádza k nemu a lúčia sa. Obom je jasné, že sa už neuvidia. Keď jeho milá odchádza, spieva pieseň o ich osude. Keď všetko znova utíchlo, Jánošík zaspáva. Sníva sa mu nádherný sen o slobode, ako kedysi zbíjal, radoval sa, tešil sa so svojou družinou. Zrazu sa však otvoria dvere a akýsi muž v bledom svetle rána mu hovorí: ,,Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina." Nastal čas...
Jánošík potom žaluje na nespravodlivosť. Prečo by mal byť on potrestaný? Veď právo vziať život má len Boh a nie ľudia-tyrani. Taktiež hovorí, že jedného dňa príde odplata: ,,No príde i prísť musí ten bohatier boží, čo zákon pošliapaný na oltár vyloží; no príde i prísť musí ten veľký deň súdu – a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!"
Nato je Jánošík odvedený na šibenicu.

Kňaz hovorí ľudu, aby sa zaňho modlili, avšak Jánošík odpovedá, že zaňho sa už netreba modliť, pretože jemu už nikto nepomôže. Skôr by sa mali modliť sa ten biedny ľud nešťastný.
,,Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera," a Jánošík prežíva svoje posledné chvíle. Posiela vzdychnutie svojim druhom, poslednýkrát sa pozerá na svoje milované hory, lúky, poslednýkrát spomína, ako mu bolo veselo so svojou družinou, akí boli radi, keď zbíjali. Spomínal na svoje zbojnícke začiatky, keď stál medzi rozhodnutím, či bude pracovať na nevlastnom poli a či radšej žiť v lese a byť slobodný. Zrazu sa však prebúdza so svojich snov, práve keď kňaz skončil modlitbu. Ozvali sa 3 výstrely. Tesne potom prichádza posol s rozhodnutím od Jeho Výsosti, aby Jánošíka nezabíjali. Bolo však už neskoro. Juraj Jánošík skonal.
Odvtedy slovenský ľud smúti. Jánošíkova smrť nebola taká ako smrť ostatných ľudí. Bolo to niečo výnimočné. Celá krajina naňho a jeho družinu ešte dlhé roky každodenne spomína. Zostali po nich iba spomienky a nápisy vyryté na skalách. Dielo má rozprávkové zakončenie. O 7 rokov sa kráľovná víl a Jánošík berú. Všetci sú šťastní. Predsa to nie je obyčajná svadba. "Nech je svadba nad svadbami!".