Na všetky veci sa na fronte hľadí z toho praktického hľadiska, na zbytočný smútok a reči nie je čas a ani nálada.
Na nasledujúcich stránkach zisťujeme, ako to za frontom chodí. Spoznávame ich bežný život. Vojaci takmer stále hrajú karty, konkrétne skat. Hanby pred ostatnými sa už celkom zbavili a tak je dosť často vidieť na lúke kruh desiatich vojakov, ako sedia v kruhu na prenášacích malých latrínach a debatujú. Taktiež ďalšie najintímnejšie autosexuálne aktivity sú verejné a bez ostychu. Často sa zabávajú stávkovaním, ktorý z letcov na oblohe vyhrá vzdušný súboj.
Onedlho sa vydávajú na opevňovacie práce. Prvýkrát sa v knihe dostávame bližšie ku frontu. "Mne pripomína front strašidelný vír. Aj keď je človek ešte ďaleko od jeho centra, v pokojnej tíšine, cíti už jeho saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez veľkého odporu priťahuje." V zákopoch sme svedkami prvého útoku. Nováčikovia nevedia, čo majú robiť, nepoznajú finty, majú veľký strach a tak ich ostatní ochraňujú a utešujú. Počas cesty späť počujú, ako ich susednú kolónu prepadli. Počujú strašné výkriky. Ani človek však tak veľmi nestená. Napokon zisťujú, že to, čo počujú sú kone. Detering: ,,Rád by som vedel, čím sa previnili. Poviem vám, najväčšie svinstvo je, že vo vojne sú zvieratá."
Keď práce skončia, vyberú sa späť do barakov, avšak prepadne ich francúzsky útok. Je to až irónia, že jediné miesto, kde sa môžu skryť je cintorín. Nasleduje citový a napínavý opis bitky, vlastne ani nie tak bitky samotnej, ako situácie, do ktorej sa naši hrdinovia dostali. Všade navôkol vybuchujú granáty, hroby s mŕtvymi sú vyvrátené zo zeme. Nasledujúci deň je však akoby idylický. Opäť sú v barakoch, všetko je tak ako predtým, všetko je v normále. Avšak jedna novinka sa objavila. Prišiel Himmelstoss a tak si z neho starí mazáci, ako sú oni, vystreľujú a urážajú. Je im jedno, či z toho budú nejaké problémy alebo nie, veď keď nejde o život, nejde o nič. Medzitým sa však vedú filozofické diskusie o vojne. Albert Kropp: ,,Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme." Po vojne nebudú vedieť, čo majú robiť, pretože celý život budú mať za sebou už v dvadsiatke.
O niekoľko dní, možno týždňov, sa opäť vyberajú na front. Žiaľ, na západnom fronte sa vedie zákopová vojna. "Front je ako klietka, v ktorej sa musí nervózne čakať, čo sa stane. Ležíme pod križujúcimi sa granátovými oblúkmi a žijeme v napätí neistoty. Keď sa blíži strela, môžem sa prikrčiť, a to je všetko. Kam dopadne, nemôžem ani presne vedieť, ani ju usmerniť."
Zoznamujeme sa postupne so životom v zákopoch. Jedlo je tam strašné, a i to málo, čo majú, je buď hnilé, alebo po tom poľujú obrovské haldy potkanov.