Najväčšia záťaž patrí zelenáčom: ,,Dostali sa z poľného doplňovacieho útvaru rovno do pekla, z ktorého by mohol ošedivieť aj starý chlap."
Atmosféra sa fronte je neopísateľná. Z každého sa stane zver. Nerozmýšľa, len inštinktívne koná, aby si ochránilo svoj krehký život. "Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs."
Keď je situácia po niekoľkých dňoch vyhrotená, a každý ma nervy na krajíčku, zjavuje sa na fronte sám Himmelstoss. Niet divu, že svojimi povýšeneckými a strachom vyprovokuje samotného Paula. Zaslúžil si to. V tom okamihu bol Paul len nadriadený a skúsenejší, ktorý mal prevahu. Himmelstoss bol zelenáč, ale žiaľ, na papieri bolo niečo iné.
Keď sa vrátili naspäť do barakov, z celej skupiny 150 vojakov, ich zostalo len 32. Veľmi málo, utrpeli ťažké straty.
O dva dni prichádza Himmelstoss. "Odkedy bol v zákopoch, stratil veľkú hubu." Navrhuje zmierenie a oni s tým súhlasia. Prečo nie?
Remarque nám na nasledujúcich stranách objasňuje, ako to všetko vojaci môžu pri takom psychickom zaťažení zvládať. Je to v podstate jednoduché. Všetko berú s rezervou a s večným humorom. "Keď sa vraciame do tyla, hrôzy frontu miznú, zaháňame ich hrubými a štipľavými vtipmi; keď niekto zomrie, povie sa, že je v riti, a tak hovoríme o všetkom, to nás chráni pred zbláznením; kým berieme všetko takto, kladieme odpor. Nezabúdame!"
Muži sú muži. Svoje pohlavné pudy nezaprú. Totižto teraz bývajú v nejakej dedinke blízko kanála. Na druhej strane bývajú Francúzsky. I keď nemôžu prechádzať cez kanál, urobia to. Vyzlečú sa donaha, len čižmy držia v ruke, v ktorých majú nejaké jedlo, šup ich do vody. Na druhej strane vyplávajú a už majú o zábavu postarané. Takto si vojaci nahradzujú na fronte milenky, čo im zostáva?
Paul dostáva na dva týždne dovolenku. Dovolenka je pre vojaka niečo strašné, pretože sa vracia domov, vidí svoju chudobnú rodinu, chorú ovdovenú matku, a začína sa strachovať. Šiel sa pozrieť za bývalým spolužiakom Mittelsteadom. Povedal mu, že Kantorek narukoval ako domobranec a rozprával mu, ako mu všetko vrátil, ako si z neho uťahoval a pod., pretože mu bol nadriadený. Chudák Kantorek, ale môže si za to sám. Neskôr šiel za Kemmerichovou matkou. Musel jej krivo odprisahať, že jej syn zomrel okamžitou smrťou bez bolestí a trápenia. Takto vojna ovplyvňuje ľudskú myseľ.
Po návrate späť do kasární už necíti, to čo predtým, lebo sa mu stále vynára pohľad na domov a strach. "Na čo je dovolenka? Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie."
Je sám, kamaráti sú ďaleko od neho. Tu Paul prežije niekoľko týždňov, kým sa adaptuje.