Erich Maria Remarque Na západe nič nové

Postavy:
Hlavná postava diela a súčasne rozprávač príbehu je Paul Bäumer. Je to mladý 19-ročný, ktorý mal to nešťastie, že jeho mladosť zastihla vojna. Medzi jeho najlepších priateľov na fronte patria:
Albert Kropp, ktorému to z nich najlepšie myslí, a preto je iba slobodníkom;
Müller, ktorý stále so sebou vláči učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky;
Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov;
Tjaden, chudý zámočník, najväčší žráč v kompánií;
Haie Westhus, kopáč rašeliny;
Detering, sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu;
a napokon Stanislaus Katczinksy, prezývaný Kat, hlava ich skupiny, najväčší mazák, ktorý vie vždy všetko zohnať.

Dej:
Začala sa vojna a mladých ľudí verbujú. A jednej nemeckej dedinke, žila skupinka sedemnásť až osemnásťročných chalanov, ktorí museli ísť tiež. Všetci chodili do tej istej školy, kde ich učil istý profesor Kantorek, ktorý si z nich robil srandu a každému dával najavo, že on je autorita.
Do triedy s nimi chodil aj Josef Behm, tučný príjemný chlapec. Nechcel narukovať, ale Kanorek ho donútil. Bohužial Josef padol po niekoľkých mesiacoch ako prvý z nich.
"Katczinky tvrdí, že vzdelanie oblbuje. A čo kat tvrdí, to má vždy premyslené." V škole ich totižto neučili ako prežiť, učili ich len samé nepodstatné veci.
A tak sa jedného dňa všetci ocitajú deväť kilometrov za frontom. Majú za sebou tvrdý nováčikovský výcvik. Na starosti ich vtedy mal desiatnik Himmelstoss – asi najväčšie psisko na kasárenskom dvore. Paul spomína na vtedajšie ťažké časy. Veľmi radi si z neho uťahovali a preto ich Himmelstoss aj poriadne preháňal. Nemali ho veľmi v láske. Raz naňho omylom vyliali kýbeľ ľudských výkalov, z čoho mali samozrejme problémy, ale stálo im to zato. Sám Himelstoss nikdy predtým nebol na fronte. Keď už chalani odchádzali od neho na front, uštedrili mu poriadnu bitku. Nikto sa nikdy nedozvedel, že to spáchali oni.
Jednu z prvých zarážajúcich vecí, ktorú nám Remarque podáva, je prirodzená a samozrejmá smrť. Smrť na fronte je bežná, nikto sa nad ňou nepozastavuje tak, ako v mierových oblastiach. Vidíme ich priateľa Kemmericha, ako leží na smrteľnej posteli, pretože mu amputovali nohu. Nuž a Müllera netrápi nič iné, len aby si mohol zobrať jeho šikovné a vhodné čižmy, ktoré mu sadnú ako uliate.

Na všetky veci sa na fronte hľadí z toho praktického hľadiska, na zbytočný smútok a reči nie je čas a ani nálada.
Na nasledujúcich stránkach zisťujeme, ako to za frontom chodí. Spoznávame ich bežný život. Vojaci takmer stále hrajú karty, konkrétne skat. Hanby pred ostatnými sa už celkom zbavili a tak je dosť často vidieť na lúke kruh desiatich vojakov, ako sedia v kruhu na prenášacích malých latrínach a debatujú. Taktiež ďalšie najintímnejšie autosexuálne aktivity sú verejné a bez ostychu. Často sa zabávajú stávkovaním, ktorý z letcov na oblohe vyhrá vzdušný súboj.
Onedlho sa vydávajú na opevňovacie práce. Prvýkrát sa v knihe dostávame bližšie ku frontu. "Mne pripomína front strašidelný vír. Aj keď je človek ešte ďaleko od jeho centra, v pokojnej tíšine, cíti už jeho saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez veľkého odporu priťahuje." V zákopoch sme svedkami prvého útoku. Nováčikovia nevedia, čo majú robiť, nepoznajú finty, majú veľký strach a tak ich ostatní ochraňujú a utešujú. Počas cesty späť počujú, ako ich susednú kolónu prepadli. Počujú strašné výkriky. Ani človek však tak veľmi nestená. Napokon zisťujú, že to, čo počujú sú kone. Detering: ,,Rád by som vedel, čím sa previnili. Poviem vám, najväčšie svinstvo je, že vo vojne sú zvieratá."
Keď práce skončia, vyberú sa späť do barakov, avšak prepadne ich francúzsky útok. Je to až irónia, že jediné miesto, kde sa môžu skryť je cintorín. Nasleduje citový a napínavý opis bitky, vlastne ani nie tak bitky samotnej, ako situácie, do ktorej sa naši hrdinovia dostali. Všade navôkol vybuchujú granáty, hroby s mŕtvymi sú vyvrátené zo zeme. Nasledujúci deň je však akoby idylický. Opäť sú v barakoch, všetko je tak ako predtým, všetko je v normále. Avšak jedna novinka sa objavila. Prišiel Himmelstoss a tak si z neho starí mazáci, ako sú oni, vystreľujú a urážajú. Je im jedno, či z toho budú nejaké problémy alebo nie, veď keď nejde o život, nejde o nič. Medzitým sa však vedú filozofické diskusie o vojne. Albert Kropp: ,,Vojna nás pokazila, na nič sa nehodíme." Po vojne nebudú vedieť, čo majú robiť, pretože celý život budú mať za sebou už v dvadsiatke.
O niekoľko dní, možno týždňov, sa opäť vyberajú na front. Žiaľ, na západnom fronte sa vedie zákopová vojna. "Front je ako klietka, v ktorej sa musí nervózne čakať, čo sa stane. Ležíme pod križujúcimi sa granátovými oblúkmi a žijeme v napätí neistoty. Keď sa blíži strela, môžem sa prikrčiť, a to je všetko. Kam dopadne, nemôžem ani presne vedieť, ani ju usmerniť."
Zoznamujeme sa postupne so životom v zákopoch. Jedlo je tam strašné, a i to málo, čo majú, je buď hnilé, alebo po tom poľujú obrovské haldy potkanov.

Najväčšia záťaž patrí zelenáčom: ,,Dostali sa z poľného doplňovacieho útvaru rovno do pekla, z ktorého by mohol ošedivieť aj starý chlap."
Atmosféra sa fronte je neopísateľná. Z každého sa stane zver. Nerozmýšľa, len inštinktívne koná, aby si ochránilo svoj krehký život. "Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs."
Keď je situácia po niekoľkých dňoch vyhrotená, a každý ma nervy na krajíčku, zjavuje sa na fronte sám Himmelstoss. Niet divu, že svojimi povýšeneckými a strachom vyprovokuje samotného Paula. Zaslúžil si to. V tom okamihu bol Paul len nadriadený a skúsenejší, ktorý mal prevahu. Himmelstoss bol zelenáč, ale žiaľ, na papieri bolo niečo iné.
Keď sa vrátili naspäť do barakov, z celej skupiny 150 vojakov, ich zostalo len 32. Veľmi málo, utrpeli ťažké straty.
O dva dni prichádza Himmelstoss. "Odkedy bol v zákopoch, stratil veľkú hubu." Navrhuje zmierenie a oni s tým súhlasia. Prečo nie?
Remarque nám na nasledujúcich stranách objasňuje, ako to všetko vojaci môžu pri takom psychickom zaťažení zvládať. Je to v podstate jednoduché. Všetko berú s rezervou a s večným humorom. "Keď sa vraciame do tyla, hrôzy frontu miznú, zaháňame ich hrubými a štipľavými vtipmi; keď niekto zomrie, povie sa, že je v riti, a tak hovoríme o všetkom, to nás chráni pred zbláznením; kým berieme všetko takto, kladieme odpor. Nezabúdame!"
Muži sú muži. Svoje pohlavné pudy nezaprú. Totižto teraz bývajú v nejakej dedinke blízko kanála. Na druhej strane bývajú Francúzsky. I keď nemôžu prechádzať cez kanál, urobia to. Vyzlečú sa donaha, len čižmy držia v ruke, v ktorých majú nejaké jedlo, šup ich do vody. Na druhej strane vyplávajú a už majú o zábavu postarané. Takto si vojaci nahradzujú na fronte milenky, čo im zostáva?
Paul dostáva na dva týždne dovolenku. Dovolenka je pre vojaka niečo strašné, pretože sa vracia domov, vidí svoju chudobnú rodinu, chorú ovdovenú matku, a začína sa strachovať. Šiel sa pozrieť za bývalým spolužiakom Mittelsteadom. Povedal mu, že Kantorek narukoval ako domobranec a rozprával mu, ako mu všetko vrátil, ako si z neho uťahoval a pod., pretože mu bol nadriadený. Chudák Kantorek, ale môže si za to sám. Neskôr šiel za Kemmerichovou matkou. Musel jej krivo odprisahať, že jej syn zomrel okamžitou smrťou bez bolestí a trápenia. Takto vojna ovplyvňuje ľudskú myseľ.
Po návrate späť do kasární už necíti, to čo predtým, lebo sa mu stále vynára pohľad na domov a strach. "Na čo je dovolenka? Iba človeka vykoľají, a potom je všetko oveľa ťažšie."
Je sám, kamaráti sú ďaleko od neho. Tu Paul prežije niekoľko týždňov, kým sa adaptuje.

Vidíme tu situáciu, keď stráži pri plote, z druhej strany stoja ruskí zajatci. Sú vyhladovaní, nemajú čo do úst vložiť. Zomierajú jeden po druhom, je to na dennom poriadku.
O niekoľko dní sa už Paul pripája ku svojej kompánií. Všetci jeho priatelia zostali nažive.
Zrazu sú v barakoch veľké prehliadky. Každý dostáva nové prádlo, ako vyzeral na úrovni. Všetci sú zarazení, napokon sa to však vysvetlí príchodom generála.
Onedlho sa vydajú na prieskum, majú zistiť, ako sa pohli nepriateľské zákopy. Paul, nakoľko sa cíti neprirodzene, pretože bol na dovolenke, sa dobrovoľne hlási. Avšak počas prieskumu dostane panický strach zo smrti a stratí sa. Zostane ležať v kráteri, kde je nútený zabiť nepriateľa. Volal sa Gérard Duval a bol kníhtlačiar. Bol to jeho prvý a posledný človek, ktoré takto zoči-voči zabil. Najprv má výčitky, avšak neskôr, keď sa opäť dostane k svojim, na všetko zabúda a všetko sa vracia do pôvodných koľají. Haie je mŕtvy.
Netrvá dlho, a je im pridelená ďalšia úloha. Majú strážiť vypálenú dedinu. Takéto služby sú pre vojakov, ako sú oni najlepšie, pretože si spravia hostinu. Našlo sa všetko, od kotla až po prasa, dokonca mali i nejakú omáčku. Takéto objedanie a popíjanie trvá štrnásť dní. Napokon majú ísť vyprázdniť nejakú obec. Prichádzajú k nej, pričom nastane neočakávaný francúzsky útok. "Rozpŕhneme sa, hádžeme sa na zem, v tom okamihu však cítim, ako ma opúšťa napätia, čo ma vždy v boji podvedome núti správne konať; myšlienka si stratený mi preletí hlavou a hrozný strach mi zviera hrdlo – vtom ma švihne po ľavej nohe ako bičom." Paul to dostal do ľavej nohy. Albert to schytal tiež do pravého kolena. Odtackajú sa z nechráneného územia preč. Albert: "Zaumienil som si, že ak by mi niečo amputovali, tak to skončím. Nechcem behať po svete ako mrzák."
Nastáva opis atmosféry v poľnom lazarete. Albert aj Paul tam ležia, boja sa amputácie. Odrezanie nôh je tam úplne bežné, nebudú sa zaoberať maličkosťami. Majú však šťastie, tešia sa na dovolenku.
Vlakom sú prevážaní do istej katolíckej nemocnice. Na izbe je ich osem. Zoznamujeme sa so smrťou izbou. Je to izba v nemocnici, kde dávajú prípady, ktoré nemajú nádej. Odtiaľ sa živý neodchádza.
"Albertovi je zle. Odvezú ho a amputujú mu celú nohu. Teraz už takmer vôbec nehovorí. Raz povie, že sa zastrelí, len keby sa dostal k revolveru."
V tej nemocnici to vyzerá naozaj strašne. Každý deň niekto zomiera, každý deň sa niečo zomelie. Jeden ich spoluležiaci menom Lewandowski sa už teší na svoju ženu.

Už dva roky ju nevidel, chcel by s ňou mať pohlavný styk, ale nevie nájsť miesto. A tak sa dohodnú všetci, že dvaja budú strážiť dvere, ďalší dieťa a niektorí urobia múr pričom budú hrať karty. Napokon sa to celé podarilo a manželia Lewandowski majú pohlavný styk v nemocničnej izbe, kde je ostatných sedem ľudí. Taký je život vojakov.
Po niekoľkých týždňoch dostáva dovolenku, aby sa opäť mohol vrátiť na front. Rozlúčka s Albertom je pre neho veľmi ťažká.
"Týždne už nerátame. Keď som sa vrátil bola zima." Bol posledný rok vojny, keď ho opustili všetci priatelia. Detering sa snažil dezertovať, avšak neúspešne, Berger spanikáril pri záchrane psa- spojky a dostal to do panvy. Müller je mŕtvy. Trafilo ho svetlica do žalúdka. Žil ešte pol hodinku, ale v strašných bolestiach.
Nemecko je na tom katastrofálne. Nemajú jedlo, muníciu, vojakov.
granáty, plyn a tanky – rozdrvenie, rozožratie, smrť;
úplavica, chrípka, týfus – zadusenie, zhorenie, smrť;
zákopy, lazaret, masový hrob – viac možností niet;
"Mesiace sa míňajú, leto 1918 je najkrvavejšie a najťažšie. Každý vie, že vojnu prehráme." "Je tu veľmi veľa letcov a sú si takí istí, že poľujú na jedincov ako n zajace. Na jedno nemecké lietadlo pripadá najmenej päť anglických a amerických. Na jedného hladného, ustatého nemeckého vojaka v zákopoch pripadá päť silných, čerstvých nepriateľských vojakov. Na jeden nemecký komisár pripadá na druhej strane päťdesiat plechovíc mäsových konzerv. Nie sme porazení, lebo ako vojaci sme lepší a skúsenejší, sme jednoducho mnohonásobnou presilou rozdrvení a zatlačovaní naspäť."
Jedeného dňa pri donášaní stravy padne Kat. Krváca, krváca, napokon však pri prechode do obväzovne zomiera, pretože ho trafil maličký šrapnel do hlavy.
Je jeseň. Paul zostal posledný zo siedmich chlapcov svojej triedy. Paul padol v októbri 1918. "Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to tak skončilo.".