Romain Rolland Peter a Lucia

Postavy:
Peter Aubier je mladý sedemnásťročný chlapec. Jeho otec je úradník telom i dušou. Je taký zaslepený, že vždy pokladá názor vlády za správny. Vláda sa mení a predsa je neomylná. Matka je svätuškárka. Pravidelne chodí do kostola, modlí sa, ale pritom praje smrť všetkým nepriateľom a pod. Peter sa nepodobá ani jednému z nich, je to mladý človek bez predsudkov. Najlepšie vychádza s jeho o niekoľko rokov starším bratom Filipom, ktorý narukoval do vojny a vždy Peter od neho chcel odpovede na jeho zvedavé otázky o fronte a dobrodružstvách, pretože chcel sa jemu podobať.
Lucia je v takom istom veku ako Peter, o málo vyššia od neho. Otec bol chudobný, matka z meštianskej rodiny a tak ich sobáš nebol po vôli matkinim rodičom. Život mali ťažký, až otec umrel. Matka zostala sama, počas vojny si našla milenca. Lucia si zarába ako vie. Maľuje obrazy. Síce sú veľmi škaredé a gýčové, predsalen ich sem-tam niekoľko predá a zarobí sa na živobytie.

Dej:
Všetko začína 30.januára 1918 v jednej stanici metra v Paríži. Vonku je zhon a vojna, na stanici je zhon a pocit väčšieho bezpečia. V momente však niekto kričí, že Nemci bombardujú Paríž a tak nastáva trma-vrma. Peter, ktorý bol tiež tu na stanici, nevedel, čo robiť, a tak zo strachu chytil niekoho za ruku a pretlačil sa do vlaku. Vtom si uvedomil, že drží jemnú, ženskú ruku. Zdvihol oči a uvidel, že pred ním stojí Ona. ,,Na stisk jeho prstov odpovedali vzrušené, trocha kŕčovito zovreté prsty, a potom zostali v jeho dlani, mäkké, horúce, nehybné. Takto stáli v ochrannej tme a ich ruky boli sťa dve vtáčatá túliace sa v jednom hniezde; a krv ich sŕdc prúdila nepretržitým prúdom teplom ich dlaní. Slovko si neriekli. Jediný pohyb neurobili. Jeho ústa sa temer dotýkali kučery na jej líci a okraja jej ucha. Nedívala sa na neho. O dve stanice ďalej sa ho pustila, on ju nezdržiaval, vkĺzla medzi ľudské telá a odišla, viac ho nevidela.. K očareniu jeho myšlienok pristúpilo ešte to, že láska sa v ňom zrodila pod krídlami smrti."
Po tomto okamihu nastala v jeho živote zásadná zmena. Prvýkrát ľúbil a ľúbil celým srdcom. Rozmýšľal o nej dňom i nocou, život mal radostnejší, vojnu už nevnímal tak ako predtým. Mal však problém. Nikomu sa nemohol z ničím zdôveriť. Počas vojny sa ľudia menia, každý môže každého zradiť, všetky informácie môžu byť použité proti tebe.
A tak Peter sníval o neznámej dievčine z metra, keď ju zrazu náhodou stretol, keď prechádzal popri akomsi moste.

Stretli sa na schodoch, ona zostupovala, on stúpal smerom k nej. Usmiali sa na seba, ale zrazu bolo po všetkom pretože zmizla za rohom. Asi o týždeň nato, sa opäť stretli v parku. Usmiali sa a začali sa rozprávať ako starí známi. Výborne, dvaja zaľúbenci sa konečne našli.
Od tejto chvíle sa už stretávali pravidelne. Peter sa dozvedel, že sa volá Lucia, zarába si predávaním svojich obrazov, niečo sa dozvedel i o jej rodine. Počasie im prialo, nemali problém. Keď nastali husté februárové a marcové hmly, vyhovovalo im to ešte viacej, nakoľko ich niekto nemohol vidieť spolu. Raz sa dohodli, že sa stretnú u nej doma, aby ona nakreslila jeho portrét. Bolo to spočiatku a na záver trošku trápne stretnutie, nakoľko boli sami v dome (otec mŕtvy, matka pracovala v muničnej továrni) a nikto nevedel čo bude resp. každý ľutoval, že je už koniec. Napokon sa však nič vážne nestalo, i keď Lucia svoj obraz nedokončila.
Peter mal však problém. O pol roka musel i on narukovať do armády a tak si každé svoje stretnutie s Luciou poriadne vychutnali a keď neboli spolu, neustále museli na seba myslieť. Rozprávali sa o nádhernej spoločnej budúcnosti, i keď obidvaja tomu neverili. Aspoň vojnu si nevšímali v tomto období. Boli ako bublina vo víre vody, izolovaná a uchránená od všetkého, čo sa deje naokolo. Riadili sa vlastnými pravidlami, odsudzovali ostatných. Žili jeden pre druhého.
Peter chcel byť ako jeho brat, avšak teraz sa toho bál. I keď vždy sa chcel s ním rozprávať o vojne, odkedy bol s Luciou, akoby prestal mať záujem. Avšak Filip ho raz uvidel s ňou v meste a tak si aspoň trošku potešil srdce a odôvodnil si správanie jeho brata, keď sa ho zrazu na jeho zážitky prestal pýtať.



Peter sa jej raz spýtal: ,,Lucia, však ma nenecháš odísť z tohto života prv než...?" ,,Ó bože!" riekla Lucia, stískajúc mu ruku, ,,pomyslenie na to by bolo horšie ako smrť." ,,Kedy budem Tvojím?" spýtal sa Peter. ,,Drahý môj," odvetila Lucia, ,,čoskoro, nesúr. Netúžiš po tom väčšmi ako ja...! Zostaňme ešte nejaký čas takto.. Je to také krásne...! Ešte tento mesiac, až do konca...!"
A tak musel Peter čakať až do konca marca – Do Veľkej noci. Potom sa stretávali často, už sa ani neskrývali. Raz mali romantické rande v lese. Lucia však bola trochu mimo, pretože sa dozvedela, že jej matka čaká so svojím milencom dieťa – hanbila sa.
O niekoľko dní sa rozhodli, keď sa blížila Veľká noc, že si uctia smrť Ježiša Krista (i keď boli obaja neveriaci, predsa verili). A tak na Veľký Piatok šli na Kostola sv.Gerváza.

Tam kľačali v bočnej kaplnke, držali sa za ruky: ,,Ty veľký náš priateľ, pred tvojou tvárou si ho beriem, pred tvojou tvárou si ju beriem. Spoj nás. Vidíš naše srdcia."
V tom Nemci zaútočili na kostol, a mohutný pilier sa zvalil. Peter s Luciou a ich láskou zahynuli. Bol 29.marec 1918.