Ivan Krasko Nox et solitudo (Noc a samota)
1. Životopis Autora
Občianskym menom Ján Botto. Narodil sa v 12.7.1876 v gemerskej dedine Lukovištia, kde navštevoval ľudovú školu. V roku 1887 pokračoval v päťročnom štúdiu na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote. Po dokončení gymnaziálneho štúdia, v roku 1893, rok študoval na nemeckom gymnáziu v Sibiu (Rumunsko). V tomto roku napísal báseň Pieseň nášho ľudu ,ktorá bola jeho debutom a pokladá sa za jeho najstaršiu báseň. V roku 1894 vychodil dve triedy gymnázia v rumunskom Brašove, kde aj maturoval(1896). Zoznámil sa aj so súvekou rumunskou poéziou a napísal viacero básní.
V roku 1896 poslal pod pseudonymom Janko Cigáň do Slovenských pohľadov štyri básne (Mamka sladká, mamka.. ; Sami sme v hore ; Tajné moje piesne ; Pieseň nášho ľudu). Napísal aj báseň Hviezdoslavovi, ktorá vyšla Dennici v roku 1906. Neskôr venoval Hviezdoslavovi aj báseň Kritikovi(1899), ktorá vyšla až vo Veršoch. V roku 1897 bol jednoročným dobrovoľníkom v Tridente v Tirolsku a vo Viedni. Po maturite sa zdržiaval doma a pomáhal príbuzným so stavbou továrne. K tomuto obdobiu sa pravdepodobne viaže báseň Vo fabrike, uverejnená až v roku 1960 v časopise Slovenská literatúra. V rokoch 1897 – 1899 prekladá verše z básnickej tvorby M. Eminesca. V roku 1899 poslal ďalšie dve básne do Slovenských pohľadov (Deň spásy ; Za búrnej, čiernej noci...).
V roku 1900 začal študovať chemické inžinierstvo na technike v Prahe, kde sa zapojil do spolku Detvan. Počas štúdia prenikol k prameňom domácej tvorby (Hollý, Botto, Sládkovič, Hviezdoslav, Vajanský aj Jesenský), vytvára si úzky vzťah k českým spisovateľom (Březina, Hlaváček, Sova, S. Čech, Bezruč, Toman) a začal čítať svetových autorov ako napríklad Puškina, Gogoľa, Tolstého, Turgeneva, Poa, Byrona a i. V roku 1905 poslal do Dennice cyklus básní Lístok (prvú báseň napísal v 1896 a poslednú báseň Stará romanca v roku 1905). Záverečnou skúškou dokončil vysokú školu.
Od roku 1905 do roku 1912 pracoval ako chemický inžinier v cukrovare v Klobukoch v severných Čechách. V roku 1906 uverejnil v Slov. pohľadoch básne List slečne Ľ. G., Poznanie a báseň Jehovah v Letopise Živeny 1906. V roku 1908 vyšla v Dennici č.2 práca Sentimentálna príhoda s podtitulom Z poznámok mladého človeka. V Diele (1954) jej dal názov Svadba. Priraďuje sa k próze Naši analytickým charakterom v citovej oblasti a rozvíja jej subjektívnu motivickú líniu. V tom istom roku vyšla v Dennici č.3-4 Sentimentálna príloha II; v Diele ju Krasko nazval Almužna.
Je charakterizovaná ako sociálna próza s básňou Jehovah.
Koncom júla 1909 vydal zbierku Nox et solitudo. Pôvodný rukopis obsahoval 25 básni. Z tohto obdobia sa zachovala korešpondencia medzi Kraskom a Vajanským. Básnik požiadal Vajanského, aby mu dal pseudonym a aby bol krstným otcom jeho zbierky. Vajanský napísal k veršom úvodné slovo a neskôr navrhoval viacero zmien v korektúrach veršov , ktoré básnik neprijal. V zbierke dominuje motív samoty a túžby prekonať ju. Preto z nej vymykajú svojím charakterom básne Poznanie a Jehovah, spojene s obavami v otázkach národa. Vajanský označil báseň Vesper dominicae za perlu zbierky. Vyjadruje veľkú úctu a vrúcny vzťah básnika k matke. V Slovenskom obzore pod pseudonymom Bohdana J. Potokínova vyšlá próza Naši s podtitulom Portrétové štúdie. V dokumentárnej rovine tematicky čerpá zo života v spolku Detvan, načrtáva reálne postavy. V druhej rovine, v analýze citového vzťahu básnik skonkrétnil svoju „pieseň stajenú“
V roku 1910 uverejnil v Prúdoch básne v próze Noc a Ja. Vyúsťuje v nich básnikov pesimizmus. Tiež v tomto roku uverejnil preklad state R. Dehmela Vôľa k činu. O rok neskôr mu v Slovenských pohľadoch vyšiel ďalší preklad Dehmela: Príroda, symbol, umenie. Život bola prvá báseň, ktorú uverejnil v Prúdoch po ročnej ,,prestávke“ , signalizovala nové tony v Kraskovej tvorbe. Aj keď autor uviedol, že kvôli skromnosti biografických faktov netreba spájať prózu List mŕtvemu s jeho biografiou, treba poznamenať, že toto dielo vychádza z realistickej stránky autorovej autopsie. V tomto období napísal Ivan Krasko aj báseň Poetika starej lyriky, v ktorej autor formuloval princípy vlastnej poetiky. Tlačou vyšla a v roku 1954.
V roku 1912 odišiel z Klobuk do Slaného, kde znovu pracoval ako chemicky inžinier v továrni. Vyšla mu zbierka Verše, venovaná snúbenici. Oženil sa s Ilonou Kňažovičovou z Dolného Kubína. Hviezdoslav bol svedkom. Spomínaná zbierka mala veľký ohlas. Vo všeobecnosti sa zbierka charakterizuje v zmysle vyzrenia Kraskovej poetiky na sémanticky a formálne zložitejšiu. Zbierka sa klenie od subjektívnej problematiky obsiahnutej v básni Noc cez básne vyjadrujúce duševné stavy pustovníka a askéta ako sú napríklad básne Eremita a Askéta, ideovo a tematicky vyvrchoľuje v básni Doma. Na požiadanie Vajanského vyradil zo zbierky báseň Vy ženy! Neskôr báseň pred publikovaním prepracoval. Prvé vydanie Veršov obsahovalo 27 básni, pred vydaním časopisecky publikoval 19 básni. Dominantne postavenie v zbierke majú básne Otrok, Otcova roľa, Baníci.
V básniach so sociálnym akcentom využil základné znaky z tvorby subjektívnej lyriky.
V roku 1913 písal básne s historickou tematikou; Svätopluk, Pribina a História, ktoré publikoval až v Diele v roku 1954. V roku 1914 vypukla svetová vojna. Krasko narukoval a bol striedavo vo vojenskej službe a vo viacerých nemocniciach, kde si liečil recidívu pľúcnej choroby. V nemocnici v Radziwilove (1916) napísal koncept Fragmentu - prvý variant básne. Časť zamýšľanej väčšej skladby bola uverejnená pod názvom Eli, eli lama azabthani?!
Od roku 1918 do roku 1938 bol poslancom a potom senátorom za agrádnu stranu v Československej republike. V roku 1920 sa stal dopisujúcim členom Českej akadémie vied a v roku 1923 jej riadnym členom. V tom čase navštevoval niektoré prednášky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, i na práve na UK. Roku 1923 získal titul doktora technických vied.
V roku 1932 publikoval v Slovenských pohľadoch článok Archanjel Michal, nástenná maľba v starobylom kostole v Kraskove. Roku 1936 vyšlo súborné vydanie pod názvom Básne. Na zaver Veršov autor zaradil báseň Kritika, ktorá obsahuje jeho básnické krédo:
„Boli, čo v chrámoch hovorili,
a boli, čo v chrámoch poslúchali.
Blahoslavení ú, ktorí hovorili
a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch
Sviatočných.
Spasení budú tí, ktorí nepovedali všetko,
čo vedieť sa domnievali,
a zatratení, ktorí hovorili viac,
ako povedať mali na dni sviatočné.
Nebude odpustené takým,
ktorí boli povolaní hovoriť Slovo posvätené,
ale mlčali v čas Hodov božích
a beda všetkým, ktorí nemali hodín sviatočných
a bez bázne chodili hovoriť do chrámov Slova.
A blažení sú iba tí,
čo v chrámoch zbožne poslúchajú Slovo posvätne
a vídajú záblesky Jeho. “ 1)
V roku 1937 v Zborníku Muzeálnej spoločnosti uverejnil štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť, v ktorej odvodzuje aj bottovskú genealogiu. O rok neskôr odišiel na dôchodok. Roku 1943 sa presťahoval z Bratislavy do Piešťan .
V roku 1946 udelili Ivanovi Kraskovi za celoživotné dielo titul národný umelec. Roku 1954 vyšla väčšia časť jeho tvorby pod názvom Dielo. Verše, ktoré prvýkrát publikoval knižne, vyšli pod názvom Prvotiny. O dva roky neskôr vyšlo Lyrické dielo. Oproti Dielu je obohatene o báseň „Vpísané do knižky...“. V roku 1957 pravdepodobne vznikla Báseň posledná - v čase, keď sa básnik liečil v statnom sanatóriu v Bratislave.
3. marca 1958 umrel v Bratislave. Pochovaný je v Lukovištiach.
2. Štruktúra analyzovaného diela
2.1. Ideovo – tematický plán
2.1.1.
Motívy
Topole - opisuje topole a prirovnáva ich ku slovenskému ľudu
Vesper dominicae - matka preňho predstavuje kladné mravné hodnoty - trpezlivosť, starostlivosť, dobrotu, lásku.
Už je pozde – opisuje svoju nešťastnú lásku
2.1.2. Ideový rozbor
V mnohých básniach opisuje rozličné prírodné javy (Zmráka sa, Topole, Chladný dáždik, Hľa, luna bledá...), spomína na svoju matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer) a tiež vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity a zážitky (Už je pozde, Balada o jednej milej, Romaneto, Aminke, Stará romanca). V básni Jehovah (boh pomsty) odhaľuje národný a sociálny útlak, privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu. 2.1.3. Druh lyriky podľa prístupu autora
- náladová (Už je pozde, Vesper dominicae), opisná (Topole)
2.1.4. Druh lyriky podľa spôsobu stvárnenia
- osobná (Už je pozde, Vesper dominicae), prírodná (Topole)
2.2. Kompozičný plán
2.2.1. Kompozičný princíp
Topole - gradácia
Vesper dominicae - konfrontácia
Už je pozde - konfrontácia
2.2.2. Horizontálne členenie textu
Topole - štyri päťveršové strofy
Vesper dominicae - 51 veršov
Už je pozde - KANCÓNA - štyri štvorveršové strofy + jeden verš na konci
2.2.3. Veršová výstavba
Topole – nepravidelný rým
Vesper dominicae – nepravidelný rým
Už je pozde – a b c b – prerývaný rým
2.3. Jazykový plán
2.3.1. Trópy
Topole – metafory: „Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole.“
„Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre nahé, holé
topole.“
- opakovanie slov na začiatku veršov: „Hej, topole, tie topole...“
Vesper dominicae - historizmus: tranoscius
- epitetony: v čierňavých horách, starodávne domy, domy vážneho vzhľadu ...
- metafory: kostnatou rukou podopiera čelo vráskami zryté; a pokoj sadne pomaly, tíško na sivú hlavu matičky mojej;
- personifikácie: dedinka sa túli k zemi, domy čušia, tiene sedia, list sa díva, kniha utíši;
Už je pozde - epiteton: bledý mesiac, siným poľom, riedke mráčky
- poetizmus: kdes’
- personifikácia: nemý mesiac, mráčky tiahnú, tiene blúdia, pokoj čuší, ozveny vyhynú, Mesiac padá;
- prirovnanie: obličaj sťa mŕtvoly
2.3.2.
Zvuková výstavba
- Slabičný verš(Topole, Už je pozde), Klasický verš(Vesper dominicae)
- rým (viď. 2.2.3. Veršová výstavba)
3. Môj názor na vybranú časť analyzovaného diela
Pozoruhodne, ale komplikovane na pochopenie študentovi na gymnáziu. Bolo to napísané v inom období, ktorému mi nerozumieme. Autor tvoril v dobe literárnej moderny, ktorá nám v inom tisícročí nič nehovorí.
Autor v svojej životnej situácii opisoval život lúdi, ktorí žili v biede. Mal tendenciu približovať sa k ich pocitom a citom, lebo mu nebolo jedno ako sa v tej dobe riešili problémy. Jeho básnická tvorba bola veľmi lyrická z dôvodu vzťahu básnika k jednoduchým ľuďom. Básnik sa snažil svojimi básňami poukázať na život lúdi, ktorí v svojom živote poznali len biedu. Po prečítaní knihy sa v mysli študenta rozvíja príbeh, ktorý evokuje pocit spulopatričnosti k tomu obdobiu. V našej dobe nie sme iba otroci konzumného spôsobu života, ktorí slepo vnímajú každodenný život. Mojim cieľom je urobiť spoločnosť lepšiu a spravodlivejšiu, tak aby si to asi prial Krasko. 4. Zoznam citovanej literatúry
1) Krasko, I.: Nox et solitudo, Verše. Bratislava, Tatran 1985, s.70.
Zdroje:
Krasko, I.: Nox et solitudo, Verše. Bratislava, Tatran 1985 - Žilka, T. – Obert, V. – Ivanová, M.: Teória literatúry. Bratislava, Litera 1997 - Findra, J. – Gombala, E. – Plintovič, I.: Slovník literárnovedných termínov.Bratislava, SPN 1979 -
|