Juraj Palkovič Muza ze slovenských hor

Juraj Palkovič bol na svoju dobu zaslúžilým literátom. Uskutočnil nový významný čin – vydávanie kníh.Ako neústupný zástanca biblickej češtiny a usilovný pracovník na poli osvety,publicistiky,jazykovedy a školstva zasahoval vyše pol storočia do kultúrneho života. Pôvodne chcel byť básnikom, aby predstavil Čechom a Slovákom novú poéziu. Jedinou zbierkou, ktorú vydal, bola Muza ze slovenských hor. Pokúšal sa o vlastnú knihu básní, o poéziu, ktorá by nepodliehala cirkevným ani didaktickým potrebám. Od vydania tohto diela môžeme sledovať súvislý vývin slovenskej novodobej národnobuditeľskej poézie.

Život Juraja Palkoviča

Narodil sa 27.2.1769 v Rimavskej Bani v zemianskej rodine. Študoval v Dobšinej a v Šoproni a dva roky na univerzite v Jene, kde otvoril spolu so svojimi krajanmi študentský čitateľský spolok, v rámci ktorého sa oriemtoval na českú reformačnú a literárnu tradíciu. Po návrate pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ. Z Vacova bol v roku 1803 povolaný na katedru československej reči a literatúry pri lýceu v Bratislave. Tu pôsobil do konca života. Realizoval sa hlavne vo vydavateľskej, prekladateľskej, jazykovednej činnosti. Pre ľud vydával v rokoch 1812 – 1818 Vetší a zvláštnejší Nový a Starý kalendár. Okrem cirkevných kníh vydával aj šlabikáre a zdravovedné knihy, vydal Památné príhody hrabete Beňovského. Jeho najväčším dielom je česko – nemecko – latinský slovník. Pripojil k nemu aj slovník slovakizmov a slovenských rečových zvratov. „Stal sa z neho vydavateľ, popularizátor, lexikograf, človek viac praktického ako mysliteľského založenia, mierny osvietenec, vlastenec, Slovák i Slovan v medziach vládnucej politiky.“ Chápal snahy bernolákovcov o samostatnú slovenskú reč a literatúru. Bol vnímavý aj pre demokratické tendencie mladej burzoázie. Bol prvým z uvedomele osvietenských básnikov.

Tvorba

Muza ze slovenských hor: dielo bolo nové a sviže, neslúžilo cirkvi. V Predmluve sa obracia na učených ľudí a verejnosť, aby rozhodli, či môže byť vlasteneckej literatúre užitočný. Obracia sa na Čechov o prepáčenie výrazov, ktoré sú vlastné len Slovákom. Vydal len jeden zväzok tohto diela. Zapojil sa ním do vznikajúcej českej poézie a zároveň zdôraznil úsilie Slovákov o rozšírenie funkcie češtiny ako cirkevného jazyka do svetskej literatúry.
Uprimný soud jistého Slováka z Uher o svém jazyku Slovenském a Novinari českém: sú to oslavné verše na český jazyk v Pražských poštovských novinách.

V tomto diele oslavuje češtinu ako „čistú slovenčinu“. Pretože Slováci a 4esi majú písmo a knihy spoločné s Čechmi. Tieto verše pokladáme za najstaršiu veršovanú obranu 4eskoslovenskej reči a za ódu na slovanskú vzájomnosť. Hoci bol Palkovič dobre oboznámený s českou poéziou, neudržoval vzťahy s českými autormi. Vďaka tejto zbierke bol vyvolený za profesora „československého jazyka a literatúry“ na bratislavskom lýceu. Úvodná báseň s názvom Videní Dobromyslovo je jednou z prvých reflexívnych básní, je pozoruhodná i svojím rozsahom (má 12 strán ). Predstavuje náznak sebavyjadrenia. Palkovič sa tu opisuje ako chorý človek a zúfalý mládenec uprostred jesennej prírody. V najväčšom zúfalstve sa mu zjaví krásna ženská postava, ktorej sa zdôverí. Na základe svojej výchovy veril, že svet je dobrý a ľudia šľachetní, všetko je však inak – ľudia sú zlomyseľní a zlí. Múza ho však utešuje. V tejto básni Palkoviča vidíme ako buriča proti svetu, ktorý videl v pravdivom svetle. Ostatné básne majú už celkom iný ráz. Napríklad Oda na mladosť je oslavou bohyne jari a lásky. Výnimku tvorí ešte Oda na horu Sinec, ktorá je prvou básňou s tematikou rodného kraja a prírody – je vlastne náznakom slovenského patriotizmu.
Každá z Palkovičových básní má osobné metrum. Snaží sa akceptovať požiadavky klasicizmu na základe prozódie. Pokúša sa aj o rozsiahlejšiu epickú báseň – Slavín a Krasobyla, ktorá má rytiersky námet. Krasobyla oslobodila Slavína a utiekla s ním do hôr. Po rôznych nebezpečenstvách našli úkryt v jaskyni. Túto skladbu mal dokončiť v druhej knihe svojich básní, ktorú nakoniec nikdy nevydal. Nedokončil ani preklad Iliady. Pravdepodobne preto, lebo knihy sa nepredávali tak dobre ako kalendáre, musel zápasiť s češtinou, ale napriek tomu jeho Muza bola povzbudením do ďalšej práce mladých slovenských literátov.
Dva buchy a tri šuchy. Slovenská komedia k zasmání pro pána i pro sedláka : fraška, z ktorej vyplýva ponaučenie. „Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.“ Palkovič posudzuje túto hru ako „slovenské extempore“. Palkovič sa stal osou slovenského literárneho života v Bratislave. Na mnohých zapôsobil a mnohých aj ovplyvnil svojou činnosťou.