Herman Melville Pisár Bartleby
Melville rozpráva príbeh odohrávajúci sa na Wall Street. Opisuje pisárov a kopistov. Počas svojho života spoznal mnohých, takže autor je aj aktérom a rozprávačom v tomto príbehu. Pracuje ako právnik vo svojej kancelárii na Wall Street. Poskytuje dva pohľady na túto kanceláriu. Na jednej strane má bielu stenu a na ňu dopadajúce svetlo, ktoré preniká celou budovou, ale tomuto pohľadu chýba niečo ako „život“. Do protikladu však dáva pohľad na druhý koniec kancelárie, kde stál vznešený, tehlový múr stmavnutý vekom a s pretrvávajúcim tieňom.
Melville zamestnával dvoch pracovníkov ako prepisovačov úradných dokumentov a mladého, nádejného chlapca, ktorý mu robil pomocníka v kancelárii. Pisári Moriak, Cviker a Zázvor. Neboli to však ich vlastné mená, ale len prezývky, ktoré im za tú dobu prischli.
Moriak bol nízky, večne udychčaný Angličan, vekom blížiacim sa k šesťdesiatke. Ráno a doobeda bol pokojnej povahy a aj jeho tvár mala dobre vyzerajúci výraz a jemne ružovkastú farbu. Ale napoludnie vždy vzplanula a blčala až do šiestej, kým neopustil pracovňu. Popoludní býval nedbanlivý, roztržitý a reagoval prehnane. Všetky škvrny a machule, vyskytujúce sa na Melvillových dokumentoch vznikli práve po dvanástej hodine. Ale Melville si ho cenil, pretože doobeda odviedol veľké množstvo práce. Cviker bol fúzatý a jeho pleť mala svetlo žlté sfarbenie pripomínajúce viac piráta alebo korzára, než pisára. Mal približne dvadsaťpäť rokov a bol veľmi „ctibažný“. Bol presne opačnej povahy ako Moriak. Do obeda podráždený a nervózny, poobede už, ale kľudnejší. Aj jeho si Melville vážil, pretože bol veľmi užitočný- mal čistý rukopis, rýchlu ruku a keď chcel vedel sa správať uhladene. Zázvor bol ešte len dvanásťročný chlapec. Jeho otec ho poslal do Melvillovho úradu aby sa priučil právu. Okrem svojich povinností v kancelárii bol aj akousi donáškovou službou jabĺk a koláčov pre Moriaka a Cvikera.
Melville prijal úrad prísediaceho kancelárskeho súdu, čím sa jeho povinnosti značne rozrástli. Pisári boli zavalení prácou a potreboval teda ešte minimálne jedného. Na základe jeho inzerátu sa v jeho kancelárii ocitol nehybný, mladý muž. Bledý, úzkostlivo upravený, žalostne citlivý, nevyliečiteľne opustený. Bol to Bartleby. Melvillovi sa hneď zapáčil, a tak ho zamestnal. Spočiatku bol s jeho prácou spokojný, pretože odviedol nezvyčajne veľa práce a prepísal množstvo dokumentov. Pracoval vo dne ale i v noci, bez prestávky. Písal potichu, jasne a mechanicky.
Ale keď bolo od Bartlebyho požadované niečo naviac (napríklad prekontrolovanie hoci aj krátkeho dokumentu) vždy odpovedal: „Nie prosím, ak proti tomu nič nemáte.“ To sa ale Melvillovi a jeho zamestnancom nepáčilo. Spočiatku si Melvill myslel, že má niečo s očami, avšak podobných odpovedí bolo od Bartlebyho počuť čoraz častejšie a onedlho odmietal aj chodiť na poštu „ak proti tomu Melvill nič nemal“. Jedno nedeľné ráno šiel Melvill do Kostola sv. Trojice, ale zdalo sa mu, že prišiel príliš skoro a rozhodol sa ešte zájsť do kancelárie. Kľúčikom sa však nedalo otočiť a nevedel si odomknúť. Zistil, že niečo je zasunuté do zámku z vnútra. V kancelárii bol Bartleby, ktorý tu, ako Melvill neskôr zisti, spával, jedol a teda očividne tu už dlhšie býval. Melvill ho požiadal, aby sa odtiaľ vysťahoval, ale opäť odmietol poslúchnuť. Neskôr sa situácia natoľko skomplikovala, že Bartleby odmietal všetko, čo mu bolo povedané. To sa Mellvilovi prestalo páčiť a dal Bartlebymu šesť dní, aby si našiel novú prácu. Po týždni však Bartleby ešte vždy sedel v kancelárii. Melville mu dal 32 dolárov aby sa mu ľahšie odchádzalo, ale on stále odmietal. Stal sa trvalou súčasťou kancelárie i napriek nesúhlasu svojho zamestnávateľa. Po dlhom uvažovaní sa Melville rozhodol ustúpiť a nechal Bartlebyho, aby tam naďalej býval. Ale jeho klienti si začali všímať, že sa tam zdržuje mladý muž, ktorý odmieta pracovať. Melvillova reputáciu začala klesať a robilo mu to starosti. Bartlebyho sa mu však nepodarilo vysťahovať, a tak si Melvill našiel novú pracovňu a starú nechal napospas osudu aj s Bartlebym.
Jedného dňa navštívil Melvilla neznámy muž - advokát. Oznámil mu, že je zodpovedný za toho mladíka, ktorého nechal vo svojej bývalej pracovni. Ale Melville odmietal akékoľvek príbuzenstvo, alebo vzťah s Bartlebym. Po niekoľkých dňoch sa advokát opäť vrátil. Povedal, že Bartleby odmieta pracovať a robí problémy. Nechcel opustiť budovu aj po uzavretí priestorov kancelárie, ostáva Bartleby sedieť na schodoch. Situácia okolo neho vyzerala čoraz vážnejšie, a tak sa Melville rozhodol, že predsa len s Bartlebym prehovorí. Ale po ich spoločnom rozhovore bola Bartlebyho odpoveď rovnaká „Radšej by som nič nemenil“. Do konca odmietol Melvillovu ponuku, aby určitý čas býval v jeho príbytku. Kvôli tejto svojej tvrdohlavosti sa nakoniec Bartleby ocitol vo väzení. Melville ho tam šiel navštíviť, aby videl ako sa mu darí. Podplatil dokonca aj „kuchmajstra“ (servíruje jedlo vo väzenskej jedálni), aby dal pozor na Bartlebyho na stravovanie. Bartleby sa však rozhodol, že by radšej nejedol. Jedného dňa keď prišiel Melville opäť na návštevu, našiel ho spať na dvore spolu „s kráľmi a radcami“.
Neskôr keď Melville zistil niečo viac zo života svojho zamestnanca bolo jedinou informáciou, ku ktorej sa dopátral, bývalé Bartlebyho pracovisko. Pracoval na pošte mŕtvych listov, teda na pošte, kde končili listy bez adresáta prípadne s chybnou adresou.
Zdroje:
Herman melville: Bartleby the Scrivener -
|