Druhá správa však nebola taká , akú by si ju Sládkovič predstavoval. Dozvedel sa v nej totižto, že Marína sa nakoniec za medovnikára Geržu vydala. A s tým už Sládkovič nemohol nič robiť.
Aby utlmil svoj žiaľ, začal cestovať po Nemecku. Na jeseň toho istého roku sa natrvalo usadil v Rybároch pri Zvolene, kde s nakoniec vysporiadal so svojím žiaľom tak, že napísal svoju „nesmrteľnú Marínu“. Marína sa v tom období však nestretla s veľkým ohlasom, dokonca bola zavrhovaná. Sládkoviča to ale neodradilo a písal ďalej. Presný opak zažila jeho ďalšia básnická skladba Detvan, ktorej študenti vzdávali hold. V roku 1849 ho kossuthovské vojská zajali a hrozilo mu, že ho popravia. Vďaka náhode ( rýchly postup vojsk bána Jelačiča) sa to však nestalo.
Keďže Sládkovič dobre vedel, že Mária už nikdy nebude jeho ženou, rozhodol sa opäť ože-niť. A to v roku 1847 , keď ho povolali za farára na Hrochoť. Zoznámil sa tu rodinou Pavla Sekoviča a jeho dcérou ANTÓNIOU JÚLIOU SEKOVIČOVOU. A práve ona sa stala 15. Septembra jeho manželkou ( sobášil ich Sládkovičov brat Karol Braxatoris ).
Narodilo sa im dovädna deväť detí : Oľga; Cyril; Elena; Miloš; Ladislav Juraj; Stanislav Andrej; Martin a Andrej Ľudovít. Z deviatich detí mu však tri ( Ladislav Juraj ; Stanislav; Andrej Ľudovít) umreli, dokonca sa nedožili ani jedného roku života. Na podobnú cestu, akú si zvolil Sládkovič, sa vydal aj jeho syn Cyril. Na otcovu počesť dokonca zložil aj oslavnú báseň „K meninám Andreja Sládkoviča“.
Sládkovič pokračoval vo svojej tvorbe a svoje diela vydával v rôznych almanachoch napr. Concordia, Lipa, Lipa 2, Lipa 3, Slovenská čítanka 1a 2, Tábor a samozrejme, že jeho básne boli uvedené aj v Orle tatranskom. Andrej Sládkovč taktiež spolupracoval s Maticou slovenskou, pre ktorú písal rôzne posudky na rukopisy slovenských literárnych prác.
Posledný raz bol na verejnosti 7. Septembra 1871 v Banskej Bystrici, pretože ho nečakane zastihla nevyliečiteľná choroba (pľúcny exudát). Koncom roka už ani z izby nevychádzal, natrvalo bol pripútaný na lôžko.I keď choroba postupne nahlodávala jeho telo, nestrácal vieru v život a až do konca hľadel pevným pohľadom v ústrety krajšej budúcnosti národa. Choroba ho nakoniec zmohla 20. apríla, kedy naposledy vydýchol. Pohreb sa konal 23. apríla. Pri hrobe sa s ním rozlúčil Ján Botto. Správa o jeho smrti doslova otriasla národom, o čom svedčili aj početné nekrológy v slovenských, ale aj v českých a maďarských novinách a časopisoch. Mnoho básnikov (Botto; Hviezdoslav; Bachát. . .