ANAFORY : Možno mi tvojich úst sa odrieknuť
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľke žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť : –
( deväťkrát sa zopakuje slovo m o ž n o , desiaty verš je figúra založená na zápore :
LITOTEST : Nemožno mi ťa neľúbiť!

PLEOMAZMUS : počujú ľudia, blednú, divia sa
Známe hodiny, v ktorých nadšenie,
strach, túžba, nádej, sláva, tušenie
zhmlia život nášho žitia.

OXYMOROM : mŕtve životy kostí ; oheň chladný

REČNÍCKA OTÁZKA : Kde domov môj?

Čo je ručiacich vĺn týchto sila?

Čo je nesmrteľnosť?

A čo je mladosť ? – Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila ? Či strmosť krokov ?

EPITETON : Anjel mladý; ružoprstá zornica; kvety čistoty; pekná družica ; večnosť mladá; dcéra krásoty; mocnosti divé; tón času

EPITETON ORANS : po lúkach kvetných, rodinných

EPITETON CONSTANS : Hron silný; verná Marína; anjel dobroty; motýľ zradný

METAFORA : Strhnúť si špatnú larvu obludy

A zas, keď mesiac vzlietne bledý

Vek náš je taká próza netrebný

Oči švárnej sa hnevom ziskrili

Kde sláva v zlatých bleskoch svitá

Keď oči tieto zatieni úmor

Kŕdeľ večne mladých duší

PERSONIFIKÁCIA : Ľúbezná struna čisto zazvoní

Trasie sa vina pred prísnym súdom

Do šiat lásky sa sova obliekla

Vetry zamĺknu

Tichosť pokoja sa tuto skryla

V húštach bakonských temnoty smútia

Hnev pomste podlej začasto slúži

Hnev závisť mečom ozbrojí

ANTONOMÁZIA : Koruna dievčat; diamant blýskavý

PRIROVNANIE : Šata jak obnovec biela

ANTITÉZA (PARADOX) : kde rozlúčenie – tam sú objemy; mladost vädnú, mladosť je večná

ARCHAIZMY : Pohrab; ľúbosť; deva; ňadier

HISTORIZMY : cherub; žalár

POETIZMY : ( Intelektuálne poetizmy) : Tys´ ; Nač bys´; lež´; Ver´; môž´

NOVOTVARY : ( je to originálna figúra, ktorá sa zakladá na zložení dvoch slov) :ľúbohlasý; nebosladko;
Kvetolúka; lícomilý

DEMINUTÍVA (ZDROBNENINY) : ihry vlnôk; úsmešok; kvapčičky; ružičky

PEJORATÍVA : Xantipa; zemoplaz; mamľas

EUFEMIZMY : srdením líca jej horia

Chudiatka, sproste milujú

KLIMAX : Môj svet, môj poklad jediný

ZVOLANIE : Toto sa všetko zostáva !
Šuhaj ! tebou vládne otčina, sľub a zákon verne vyplň !

OSLOVENIE : Bohyňa moja , krásy kráľovná
Anjel dobroty nevinný
Perla ľúbosti, ty túžba duše
Koruna dievčat, diamant blýskavý!
Môj život, nádej moja!

ANTONYMUM : my spájame, čo svet dvojí

HYPERBOLA : nie, čo by zem sa v priepasť skryla
Nezvráti svet ľúbosti nám

PARONOMÁZA : Krása krásy sa len krásnym zjaví
Sláva len slávnych oslávi


EROTICKÝ PODTEXT MARÍNY ?!
Keď Sládkovič napísal Marínu, niektorí kritici sa o nej vyjadrili ako o skladbe, ktorá je nevhodná niektorými pasážami s prvkami erotiky. A tak som sa rozhodla nájsť „to“, čomu oni hovoria „erotický podtext“.
Po pozornom preštudovaní diela som však prišla na to, že ľudia, ktorí takto Marínu označili, museli mať vskutku obrovskú fantáziu a predstavivosť, ktorá nepozná hraníc. A je až opovážlivosť zameriavať sa pri takomto skvoste práve na prvky erotiky. Je pravda, že v tom období boli iné konvencie. A tie zakazovali čo i len náznak niečoho, čo sa spájalo s iným ako s láskou k vlasti.
Ale keďže niektorí majú na to iný názor, vybrala som tieto ukážky, podľa ktorých je toto dielo nevhodné hlavne pre mládež: cit.č. 31.„ Odstri už raz, odstri, Marína,
ňadier milých tajomný chrám! –
mramorná socha sa pohýna,
keď toľkým hlasom k nej volám!“

cit. č.32.„ Jak mi je sladko v ňadrách Maríny.“

cit. č.33.„ Nuž , poďte, prsia celé roztvorím,
aspoň raz ešte citom zahorím,
ktorý raj mi kedys´ tvoril;
onemiem, ešte raz prehovorím,
chrám ten ľúbosti ešte raz stvorím,
abych naveky ho zboril!“

VLASTNÝ NÁZOR

Dosť dlho mi trvalo, kým som prišla „na chuť“ Sládkovičovej Maríne. Zo začiatku som nemohla pochopiť ako ktosi mohol napísať niečo tak nepochopiteľné. Ale postupom času, keď som si k tomu prečítala aj niečo o Maríne, pochopila som, že Marína to nie je len niekoľko „zbytočných“ strán zapísaných nepochopiteľnými hlúposťami. Sú tu vyjadrené tie najtajnejšie túžby, želania i nádeje, ktoré sa nikdy nenaplnili, iba ak v básnikovej mysli. Marína právom dostala názov najväčšia slovenská báseň lásky a o láske. Ale i keď Marína je skutočne dielo, ktorému môžeme len veľmi ťažko hľadať konkurenciu, toto dielo by som odporúčala skutočne len fanatikom, ktorý aspoň trochu rozumejú poézii a skrýva sa v nich aspoň štipka romantiky a predstavivosti. Lebo ak nie, tak šance pochopiť Marínu sú minimálne.


Marína moja, teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!.