Do popredia postavil jej ideál a ducha namiesto obyčajnej hmoty.

OBSAH DIELA

Už na začiatku diela môžeme vidieť akú veľkú lásku A. Sládkovič pociťoval k svojej láske Márii – Maríne. Cit. č.1 „ Ja sladké túžby , túžby po kráse
Spievam ti peknotou nadšený
A v tomto duše mojej ohlase
Svet môj je celý zavrený.“
Jej krásu rozchyroval po všetkých miestach cit. č.2„ Ihla, uvoľň jej havranie vlasy“. Popri láske však nikdy nezabúdal ani na svoju rodnú vlasť a slovenské krásy
cit. č. 3.„ Slovensko mladé, rodisko moje,
Aj mohyla mojich kostí“,
cit. č. 4.„ Na brehoch Hrona šuhaj sa brodí,
Po lúkach kvetných, rodinných“.
Opisuje tu najrozmanitejšie časti jeho srdcu najmilšie
cit. č. 5.„ Kraj môj, znáš ty tie dve studničky
Čo v tôňach Tatry blýskajú“
Láska k Maríne však neprestajne narastala a on každým veršom opisoval túžbu po nej a chcel s ňou odísť preč od všetkého zlého cit. č.6.„ Priatelia slávy, dajte nám krídla!
V doliny zemské zletíme
A tie smrteľných biednikov bydlá
V chrámy lásky posvätíme.“
Keď však začne Marínu pokúšať motýľ či satan ; všetky Sládkovičove ilúzie sa začnú rúcať ako domček z karát. A tak sa Marína v jeho očiach pomaly mení na vílu cit. č. 7
„ Kdeže si bola nevesta moja ?
Biela tvár tvoja divná mi ;
Kdeže ti je z líc ruža pokoja ?
Čo máš s hronskými vlnami ?
Aj krásna si mi ale tie krásy
Zastiera cudzia bytosť akási –
Prázdna je tvoja mohyla – zdá sa,
Že živly zemské ti slúžia
Ale zemšťana prsia sa úžia pri tebe
„ Kto si ? “ „ Ja ? Víla.“ “
Tá sa na jednej strane sťažuje nad svojím osudom, ale na druhej postupne mámi a láka mladého junáka do vĺn mohutného Hrona a do večnosti bez všetkých starostí
cit. č. 8.„ Poď so mnou milý! Len na teba čaká
krás týchto mojich tisícoraká -
mne bez teba pustá sláva“. Nakoniec si však „ Sládkovič “ uvedomí, že jeho život a rodná vlasť sú na zemi. A tak sa nakoniec láska k žene zmení na lásku k vlasti , aj keď na svoju „ Marínu “ nikdy nezabudne. MARÍNA – Skutočnosť alebo fantázia. . . ?



Cit. č.9.