„ Odopreli mu tú, ktorú si vyvolil, ktorú vpriadal už do najintímnejšej osnovy svojho životného osudu. Odreagúva sa trpkosť, milosrdenstvom zabudnutia, mlčaním v bezmocnosti i darom sĺz. Iného daru sa dostalo tomuto mladému človeku : zrada mu pomohla narodiť sa básnicky. Utrpel ranu a zazvučal, dostal úder a zaspieval.“
Aj takýmito slovami sa dá vyjadriť Sládkovičov vzťah k Maríne. Marína vznikla z osobného zážitku, ale aj z poznania života, z poznania veľkosti lásky a krásy, ktorú básnik vnímal citom i rozumom. Ako každý istotne vie, Marína bola napísaná ako sladká spomienka na Sládkovičovu prvú pravú lásku: Máriu Pišlovú. Mária bola dcérou Pavla Pišla, u ktorého Sládkovič vyučoval, aby si zarobil na ďalšie štúdia. Keďže sa veľmi často stretávali a neboli si navzájom ľahostajný, a tak netrvalo dlho, aby sa do seba bezhlavo zamilovali. Mária Pišlová určite nebola tou najväčšou krásavicou na svete a nebola ani ideálna, ale mladý básnik ňou bol úplne unesený. Preto bol aj nevýslovne smutný, keď sa dozvedel o tom, že jej dvorí bohatý pytač. Bolo to v roku 1844. Andrej Sládkovič však nemohol poskytnúť Márii viac ako čistú a oddanú lásku a vernosť. Mária sa však možno aj pod nátlakom matky nakoniec predsa len vydala za bohatého medovnikára Geržu. Vtedy sa v Sládkovičovi všetko zlomilo. Všetky jeho ilúzie a nádeje sa zbúrali ako hrad z kariet. No aby si uchoval aspoň to najkrajšie z nej a z ich vzťahu, rozhodol sa napísať MARÍNU – najväčšiu slovenskú báseň lásky. Pri písaní Maríny nedbal Sládkovič na žiadne pravidlá a riadil sa zväčša sebou a svojimi citmi. Vydal zo seba všetky radosti, ale i útrapy, ktoré kvôli Márii zažil. A práve preto sa tu začína skutočnosť prelínať s realitou. Opisoval ženu z mäsa a kostí, ktorá mala nebeskú tvár, hviezdne oči, rty ružové, vábne líce či ľaliové ňadrá. Vytvoril si z nej modlu, ktorá mu bola všetkým i v jeho najhorších chvíľach. K nej vysielal svoje vnútorné monológy, v nej vykresľoval tie najušľachtilejšie vlastnosti, ktoré však márne hľadal v reálnom živote.
Cit. č. 10. „ Ako vy, večné svetov zákony,
harmónij božích čarovné tóny:
tak tá mne os, zenit, kolej!“
Bola to žena milovaná a milujúca, ktorá i keď trpela , stále verila. Stala sa symbolom lásky a krásy – dodávala jeho životu zmysel. Jej duchovné kvality a zjav inšpirovali básnika k vyznaniu lásky, čo človeka povznáša nad všetko ostatné. Len pre ňu žil , len pre ňu dýchal a všetky plány boli s ňou späté. On tajne veril, že jeho city budú opätované. Skutočnosť však bola iná.