č.66 „ A nemyslel na to, že niekde ďalej je univerzita plná ctibažných ľudí, nelákali ho ani ťavy, ktoré ticho odpočívajú na Sahare v tieňoch paliem, oázy Fidžikdža. Preto neposlúchol ani otca, keď mu radil, aby išiel pozrieť do Piešťan na tenisové závody, alebo na nový div Slovenska, Demänovské jaskyne.“
Laco bol „divný“ chlapec bol úplne iný ako jeho rovesníci, a preto spočiatku ani nemal veľa
kamarátov cit. č.87 „Laco bol divný chlapec, celkom iný ako jeho druhovia.“ Bol veľmi uzavretí, zato však veľmi empatický k prírode cit. č.68 „Bol to obraz, ktorý vždy Laca dojal. Stál na skale, tesne pri rieke, v krvi sa mu ozýval hlas predkov, ktorí za Rudolfa odsekávali hlavy Turkom, za čo dostali címer s hviezdou a polmesiacom. Jeho predkovia zemania strážili kedysi váh, mali krivé meče a smelé srdcia. Laco nemal meč, ale mal srdce zrazu plné túhy za niečím neznámym, bol by tiež strážil Váh, ale nemal pred kým.“
túžba po cestovaní a poznávaní nového v ňom prepukla náhle a nečakane cit. č.69 „Ale zrazu sa v ňom mnoho, ba všetko zmenilo. Šiel k Váhu a začul volanie cesty.“
Láska k Bratislave sa u Laca zrodila už na začiatku. Bol dychtivý po všetkých nových informáciách, spoznával svet okolo seba a nevedel sa ho nabažiť cit. č.70 „Prvé dni Lacove dni, strávené v Bratislave, boli dňami objavov. V tie dni sa Laco zapísal do knihy dejín. Objavil, že kedysi v Bratislave korunovali kráľov. Že Napoleonovi sa mesto tiež veľmi páčilo a že električka je drahá vec. Bolo toho až príliš mnoho na tých pár dní, Laco mal z toho ťažkú hlavu, často po krátkej prechádzke mestom zašiel k Dunaju, díval sa na vodu, tečúcu neprestajne vymedzeným korytom, a prestal rozmýšľať. Na chvíľu, kým sa trochu zotavil. Potom sa vrátil domov, otvoril okno a bol spokojný. Cítil sa šťastným v Bratislave, vo svojej izbe.“
Aj keď Laco vyrastal na dedine vedel mnoho vecí o modernej literatúre, hudbe či inom umení a miloval ho tak ako aj staršie obdobia. Veľmi rád si chodil pozerať obrazy do galérie, či si doma pustil dobrú hudbu a čítal cit. č.71 „Nezanedbal však ani literatúru a ihneď na druhý deň zakúpil si celú malú knižnicu. Najväčšie miesto v nej zaujímali romány Jacka Londona, ktoré už všetky dávno prečítal. Z nich si dal niektoré hneď zaviazať, najkrajšie však Malú paniu z veľkého domu, Martina Edena a zväzky poviedok z Južného mora. Okrem týchto mal snáď všetky zväzky Kunta Hamsuna, Dostojevského a Elinor Glynovej. Diela tejto poslednej síce nečítal, ale chystal sa ich požičiavať, lebo v každej dobrej knižnici musia byť knihy na požičiavanie, ináč rečeno na stratenie a roztrhanie.