Dlhšiu dobu pracoval v meste ako úradník v banke.
Ján začal byť unavený zo života v meste, a preto sa presťahoval naspäť na dedinu.
Na dedine sa znova začal tešiť z každého momentu jeho života cit. č.1 „ Jeho oči, unavené žiarou rozpáleného asfaltu v meste, okriali zeleňou okolia, starého, dávno pozabudnuté a potlačené túhy ožívali znova v mysli.“
Ján Jurga bol samotár a všetci ľudia ho považovali za čudáka, no niekedy sa nebolo čomu diviť, pretože Ján sa oveľa radšej rozprával s prírodou ako s ľuďmi a nechával sa unášať snami cit. č.2 „Alebo zadíval sa na letiace oblaky. Staré, dávno zabudnuté a potlačené detské túhy ožívali znovu v ňom. A ležal na znaku a plakal, že oblaky tak rýchlo letia.“
Brat Peter ho dokonca nazval človek opantaný primitivizmom. Tu môžeme vidieť ,že Ján bol s veľkej časti nepochopený. cit. č.3 „ Už sa hanbím pomaly za teba.“ O chvíľu zasa povedal: „ Žiješ tu ako hlupák, bez túh a radostí.“ On si však s toho všetkého ťažkú hlavu nerobil, lebo príroda z neho spravila človeka, ktorý sa nezaťažoval “ľudskou nepochopenosťou “ a netrápili ho ani reči okolia cit. č.4„Teraz bol už iným človekom. Oh, on mal túhy a radosti, tie dosiahli až horizont, ale boli inakšie než bratove. Vysvetľoval si to podobne rádiu. Jeho brat nebol naladený na jeho dĺžku vlny. Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu: „ Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.“
Aj keď sa stal Ján Jurga na dedine vyrovnanejším človekom, stále ho prenasledovali pocit úzkosti a chaos v myšlienkach cit. č.5„ Voda ,oblaky potok i vtáci boli zaiste prvky chaosu v jeho hlave. A potom i les. Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtedy sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento. A niekedy hučali i skaly povedľa neho, rútiac sa nadol.“
Aj napriek tomu, že sa stál Ján primitívnejším , jeden cit z neho dokázal urobiť ešte väčšieho blázna. Bola to láska .Keď bol Ján zaľúbený, nedokázal myslieť na nikoho okrem nej cit. č.6 „Ján Jurga bol zamilovaný. Nechce si to priznať, vnútilo sa mu to samo na jazyk. Hovoril v sebe: , Nebo má dnes krásnu modrú farbu. Ale i ona bola pekná, bola, oči má ako pozdrav nedosiahnuteľna.“
Ján bol človekom, s ktorým sa dalo len ťažko komunikovať. Dobre sme to mohli vidieť, keď sa Ján Jurga snažil rozprávať s dievčaťom cit. č.7 „Ona mu však nerozumela úplne. Oh nie.