Ivan Horváth Človek na ulici

Ja som ten človek, ktorý sa dostal
na ulicu a nevie, prečo je tam. Chodím od výkladu k výkladu, chcel by som to i to a neviem, čo by som chcel. Neviem sa rozhodnúť. Ulicou idú prúdy ľudstva, tie ma tlačia, neviem kam a nestarám sa o to. Je to veľmi smutné. Čo bude so mnou? Neviem. A nezaujíma ma to.

1.Životopis

IVAN HORVÁTH
(26.7.1904 Senica – 5.9.1960 Bratislava)


Ivan Horváth sa narodil 26.7.1904 v Senici ako tretie dieťa senického advokáta Dr. Cyrila Horvátha a Márie Hováthovej. Okrem toho mal Horváth ešte aj sestru Máriu a bratov Cyrila a Borisa. Horváthovci boli už oddávna uvedomelá rodina. Starý otec, Jozef Horváth, bol účastníkom štúrovského národného pohybu a otec Cyril bol zase stúpenec hlasistického hnutia.
Svoje prvé vedomosti Ivan nadobudol v evanjelickej ľudovej škole v Senici (pod dohľadom uvedomelého pedagóga Pavla Gašpara). V roku 1914 začal študovať na evanjelickom maďarskom lýceu v Bratislave. Ďalej pokračoval na slovenskom gymnáziu v Bratislave, kde v roku 1922 zmaturoval. V tomto období už začal svoje prvé práce zverejňovať v študentských časopisoch Vatra, Svojeť a iných. Taktiež publikoval svoje prvé prózy a články v Mladom Slovensku i v Slovenskej politike. Ako predmet svojho ďalšieho štúdia si vybral právo. Prihlásil sa na Právnickú fakultu v Prahe, kde absolvoval 2 semestre. Potom prestúpil do Bratislavy. Tu však dlho nepobudol, pretože odišiel študovať do parížskej Sorbonne, kde absolvoval diplomatickú sekciu a získal diplom. V tomto období sa mu podarilo vydať aj svoju prvú knihu, Mozaika života a snov. V 1928, vstúpil Horváth do Československej sociálnodemokratickej strany (ČSSDS) a v priebehu ďalších rokov vydal novelu Strieborný prach a knihu Vízum do Európy.
V roku 1931 sa oženil s Máriou Kunertovou. V tom istom roku však umrel aj jeho otec, a preto Horváth odišiel naspäť do rodnej Senice, aby mohol po otcovi prebrať úrad verejného notárstva. Tu sa stal aj predsedom ČSSDS.
V roku 1932 bol promovaný na Doktora práv a nastúpil ako koncipient u Dr. Ivana Dérera v Bratislave. Roku 1932 sa mu dokonca podarilo vydať svoju druhú knihu pod názvom Človek na ulici (pozitívne prijatá).V roku 1935 sa mu narodilo jeho prvé dieťa – syn Ivan. Počas svojej práce však nezabúdal písať, dokonca sa v roku 1936 zúčastnil prvého kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Horváth bol človekom veľmi scestovaným.

Počas svojho života navštívil mnoho zaujímavých miest. Patrili medzi ne hlavne škandinávske krajiny, Mníchov, Drážďany, Praha a mnoho iných európskych metropol. Jeho jedinou láskou bol však Paríž. V roku 1937 dokonca napísal esej Návrat do Paríža.
V decembri 1938 ho autonomistická vláda odvolala z postu notára, lebo odmietol preloženie do Dobšinej a Liptovského Hrádku a aj naďalej zostal pôsobiť v Senici ako samostatný advokát. V tom istom roku sa mu narodil aj ďalší potomok – dcéra Jana.
V roku 1943 sa Horváth zúčastnil na protifašistickom odboji a stal sa členom ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) za ľavicových sociálnych demokratov. Taktiež sa stal členom Komunistickej strany Slovenska a v auguste 1945 bol zvolený za člena Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS). Od 15. Septembra zastával funkciu podpredsedu SNR. Na zjazde vedeckých a kultúrnych pracovníkov v Banskej Bystrici bol zvolený do Umeleckej a vedeckej rady a bol poverený vedením „umeleckej triedy“. Taktiež bol členom delegácie SNR na rokovaní medzi SNR a Ústrednou československou vládou v Prahe. V ďalších rokoch jeho spisovateľská, ale hlavne politická kariéra pokračovala. V roku 1946 sa opätovne stal členom SNR, bol delegovaný na viaceré rokovania, dokonca bol členom československej delegácie na zasadnutí OSN. V tom istom roku sa stal aj redaktorom dvojtýždenníka Kultúrny život a svoje novely publikoval v Eláne, Torbe a Kultúrnom živote.
2.4.1948 otvoril manifestačný večer slovenských umelcov za socialistický humanizmus. Taktiež bol menovaný za československého veľvyslanca v Budapešti, kde do roku 1950 aj pôsobil. 4.12. 1950 bol Horváth zatknutý, nespravodlivo obvinený a nakoniec aj odsúdený z nepriateľskej činnosti proti československému štátu.
V roku 1954 bol odsúdený pre údajnú velezradu a špionáž na 22 rokov väzenia. Koncom roku 1959 mu však bol rozhodnutím prezidenta zvyšok trestu odpustený. Tak sa 5.9. 1960 stal
pracovníkom Úradu sociálneho a dôchodkového zabezpečenia v Bratislave. V roku 1963 bol občiansky a stranícky plne rehabilitovaný a československá vláda mu udelila Rad práce in memoriam. 2. TVORBA

Ivan Horváth začal so svojou rannou tvorbou už na strednej škole, kde sa zo začiatku podpisoval pod pseudonymom Ivan Olšovský (toto meno používal s menšími obmenami aj neskôr).
Prvé práce uverejňoval v časopisoch Mladé Slovensko, Svojeť, Slovanský svet či Vatra.
V časopise Vatra uverejnil aj svoju prvú krátku prózu pod názvom Padajú listy, padajú.

V roku 1923 sa mu podarilo vydať prvú knihu krátkych próz, Mozaika života a snov. Toto dielo je zbierkou 12 noviel. V novelách sa autor zameriava na divných ľudí a usiluje sa zachytiť ich myšlienky a následné rozhodnutia (táto kniha predurčila približné Horváthovo smerovanie). O 9 rokov neskôr vydal jednu zo svojich najúspešnejších diel Človek na ulici.
V roku 1932 vydal novelu Strieborný prach. Táto novela je akýmsi pokusom vniknutia do „spodných vrstiev človeka“. Ide tu na prvý pohľad o jednoduchú zápletku. Ján Martinák sa chystá pomstiť otcovi, ktorý opustil jeho matku a vzal si bohatšiu. Keď však syn uvidí otcovu biedu, odpúšťa mu a volá ho späť k matke. Príbeh je bohatený vedľajším dejom, keď sa Ján zamiluje do svojej nevlastnej sestry.
V roku 1930 vydal Horváth svoju najúspešnejšiu knihu – Vízum do Európy. Je to zbierka 5 noviel, kde sa autor zaoberá hlavne sociálnou problematikou a mestá sú predstavované prostredníctvom rôznych ľudí; zameriava sa však hlavne na Paríž.
Po návrate z Paríža roku 1937, napísal Horváth esej Návrat do Paríža, kde opäť vyjadril svoj obdiv k tomuto mestu, ľuďom, ktorí v ňom žijú a aj obdiv k francúzskej literatúre.
Súbor troch noviel Tak sa to malo stať, je výpoveďou o zložitých rodinných vzťahoch, ako aj o spoločenských problémoch. Všetky tri novely sa končia tragicky.
V roku 1948 vydal ďalšiu novelu Život s Laurou. Je to novela situovaná do prostredia bratislavskej umeleckej bohémy a zároveň je to usmievavý návrat do medzivojnovej Bratislavy.
Ivan Horváth sa okrem písania prózy venoval aj publicistike a písal recenzie k filmom do Slovenskéo denníky.
Horváth „zabrdol“ aj do prekladateľského remesla a preložil napríklad aj Maupassantov román Život v príspevku ( vytvoril pojem nadrealizmus).
Taktiež sa zapísal do spisovateľských dejín aj ako tvorca bábkových hier ako Počkaj nás, či Gašparko a sám bol nadšeným domácim bábkarom. 3. Zaradenie do literárneho smeru

Na začiatku 20. rokov 20 storočia nastal zvrat v mnohých umeleckých smeroch. Autori sa začali viac zaujímať o zložitý spoločenský zápas, o dušu človeka a námety hľadali čoraz častejšie z európskych literatúr. Toto všetko viedlo k pluralite smerov. V tomto období sa najviac začala do popredia dostávať tzv. lyrizačná tendencia, ktorej šíriteľmi boli hlavne spisovatelia Mladého Slovenska a časopisu Svojeť.
Okrem lyricky tvarovanej prózy a prózy literárneho naturizmu sa v tomto období môžeme stretnúť aj s ornamentálnou prózou. Ornamentálna próza: Ornamentálna próza medzivojnového obdobia vychádzala z expresionizmu.

Jej základným znakom je nesúrodosť prozaickej výpovede a jej dominantou je expresívno – lyrický ornamentalizmus. Diela sú istou vzburou proti opisnému realizmu, konvenciám. Autori sa snažia čo najlepšie zreprodukovať city a pocity mladej a povojnovej generácie. V dielach môžeme vidieť pesimistické a tragické nálady a životné pocity. Postavy sú často nešťastné a citeľný je ich rozpor medzi vnútorným a vonkajším svetom.
Ornamentalisti sa snažili priniesť do literatúry aj nové prvky v štýle a forme. Tvar diela sa snažili povýšiť na takú úroveň, aby zodpovedala modernistickým európskym prúdom. Zároveň sa snažili o akési experimentovanie s jazykom a slovom a taktiež aj o celkové ozdobovanie jazyka.
Z kompozičnej stránky sa motívy často navrstvujú bez časovej následnosti (snovým postupom) a prevažuje tu vnútorný svet nad tým vonkajším.
Hlavnými predstaviteľmi ornamentálnej prózy sú Ivan Horváth, Tido J. Gašpar, Gejza Vámoš, či Ján Hrušovský.
IVAN HORVÁTH – Tohto autora tiež zaraďujeme do ornamentálnej prózy. Horváth sa snažil o akýsi hlbší prienik do našej modernej medzivojnovej literatúry. Keďže bol veľmi scestovaný, rád sa nechával ovplyvňovať európskymi literatúrami a jej prvky prinášal aj do tej našej. Považujeme ho za jedného z najväčších predstaviteľov experimentátorskej línie slovenskej prózy. Horváth vytváral svojím pluralistickým prístupom k svetu predstavovania celok, v ktorom sa líšia rozličné tendencie. Preto by sme mohli v jeho dielach nájsť prvky impresionizmu i expresionizmu; poetizmu i dadaizmu.
Horváth, ako aj ostatí ornamentalisti, sa snažil preniknúť do duše človeka a ním vyzdvihnúť naše pocity a myšlienky. Pluralizmus je najlepšie vidieť v cykle Bratov Jurgovcov ako aj rozorvanosť ich vnútorného sveta.
Medzi ornamentalistov sa radí aj po kompozičnej a formálnej stránke. Horváth veľmi rád experimentoval so slovami aj s jazykom. Napríklad Bratia Jurgovci sú jeho pokusom o poetickú prózu, v Lacovi a Bratislave sú to zase prvky expresionizmu či futurizmu. Taktiež je uňho nepovšimnuteľný fakt, že príbehy sa odohrávajú bez akejkoľvek časovej následnosti ako tomu bolo aj v Bratoch Jurgovcoch.

4. Bratia Jurgovci: a) Obsahy:
I. Rozprávka o Jánovi Jurgovi

Prvá z piatich poviedok o bratoch Jurgovcoch je o Jánovi Jurgovi.
Ján Jurga bol človek, ktorého omrzel život v meste, a tak sa presťahoval na dedinu. Táto zmena pôsobila naňho veľmi pozitívne. Bol rád, že znovu mohol vidieť zeleň, lesy, vrchy, ktoré ho obklopovali zo všetkých strán.
Niekde v strede všetkých týchto krás mal Ján svoj domček, v ktorom si šťastne nažíval.

Veľa ľudí ho tu nenavštevovalo, ale jemu to nevadilo, pretože on bol rád, že si môže v tichosti vychutnávať krásy, ktoré mal okolo seba. Žil v prírode, s ktorou sa absolútne stotožňoval.
Jána síce prišiel občas navštíviť aj jeho brat Peter, ktorý býval v päť kilometrov vzdialenej dedine. Počas návštev však Jána iba urážal a robil si z neho posmech. Ján si však z toho ťažkú hlavo nerobil a snažil sa chápať Petrovo zmýšľanie.
Jeho život pokojne plynul ďalej bez akýchkoľvek ťažkostí. Trvalo to však iba do chvíle, kým sa Ján nezaľúbil. Bolo to jedného dňa, keď opäť zavítal do Jánovho domu Peter aj s jeho priateľmi. Prišla s nimi aj ona. Spočiatku si robila z Jána posmech ako aj všetci ostatný, ale neskôr ju ovládla akýsi oheň a zvedavosť, ktoré ju nútili spoznať Jána čo najviac. Ján si spočiatku nechcel pripustiť, že by toto dievča mohol mať rád, dokonca sa k nej často správal pri ich ďalších spoločných stretnutiach nepekne a hrubo. A tak jedného dňa neprišla. Až vtedy si Ján uvedomil, ako ju má rád a ako veľmi mu chýba. Keď jedného dňa k nemu opäť prišla, Ján bol rozhodnutý vyznať jej lásku. Bolo však už neskoro, pretože dievčina sa s ním prišla rozlúčiť, lebo odchádzala do mesta. Ján Jurga bol z tejto udalosti veľmi smutný, no nakoniec sa rozhodol, že sa opäť vráti do mesta, aby sa s ňou znovu stretol. Na dvere vyvesil iba obyčajnú tabuľku a odišiel.

II. Tulák Tomáš Jurga

Tomáš Jurga, ďalší z bratov, bol maliarom a zároveň aj nenapraviteľným tulákom, ktorý nikdy dlho nevydržal na jednom mieste. Táto túžba cestovať ho opantávala vždy na jeseň, a inak tomu nebolo ani toho roku. Tomáš žil vtedy na dedine a maľoval. Síce mal mnoho obrazov nedokončených, túžba po „jesennom cestovaní“ bola omnoho silnejšia, a tak Tomáš zanechal obrazy, brata Arneho i otca a vypravil sa do mesta.
Najskôr pobudol istý čas u svojho brata Jána, ktorý ešte stále hľadal svoju lásku. Odkedy sa však Ján znovu vrátil do mesta, bol iný, uzavretý do seba a s nikým nechcel komunikovať. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa Tomáš opäť rozhodol cestovať ďalej. Tentokrát sa vydal do mesta, kde už kedysi dávno žil. Nasťahoval sa do svojho starého bytu a spomínal na minulosť. Uvedomoval si, že už nič nie je také ako predtým. Vtedy tu boli jeho priatelia Arvid a Ján, dokonca tu mal aj svoju lásku a teraz tu bol úplne sám. To sa však zmenilo, keď sa jedného dňa stretol v múzeu s Karin, sestrou jeho lásky – Ingeborg. Vďaka nej sa Tomáš opäť stretol s Arvidom i Jánom a spolu mohli spomínať na staré časy. Všetko sa Tomášovi odrazu zdalo krajšie a bol spokojnejší. Chýbala mu tu už iba jedna osoba – Ingeborg.

Tomáš však nebol ten, ktorý sa na všetko spytuje, a tak čakal, že sa onedlho objaví. Keď však stále neprichádzala, Tomáš to nevydržal a spýtal sa priateľov, kde je Ingeborg. Tí mu však oznámili strašnú novinu. Ingeborg bola mŕtva. Pre tomáša to bola obrovská rana a myslel, že sa z toho už nikdy nedostane. Spomienky na minulosť ho ovládli ešte viac ako kedykoľvek predtým. Žil už iba pre minulosť a stratil všetok záujem o okolitý svet.
Táto jeho ťažká etapa života pominula až vtedy, keď raz Tomáš napísal Arnemu v liste, že konečne pochopil, že nemôže celý život žiť pre minulosť, a že našiel nový svet, v ktorom bol znovu po dlhej dobe šťastný. III. Svadba Arneho Jurgu

Táto poviedka sa začína spomienkou na otca bratov Jurgovcou. Bol to už starší pán, ktorý mal rád pôdu a prácu na nej. Vždy sa tešil, keď mali dobrú úrodu, a preto sa tešil, keď sa s ním Arne práve o pôde a o úrode rozprával.
Jedného leta tulák Tomáš sa vrátil domov a na prázdniny prišla aj Oľga, sudcova dcéra, ktorú už dávno tajne miloval Arne a bál sa jej vyjadriť svoje city, pretože Oľga milovala jeho brata Tomáša. Tomáš však považoval Oľgu len za kamarátku a preto sa s ňou v to leto rozišiel. Oľga bola z toho smutná, ale cítila, že sa to muselo stať.
Arnemu bolo smutnej Oľgy ľúto a chcel jej povedať, že on tu pre ňu vždy bude. Jeho strach však bol silnejší. Prešlo ešte niekoľko dní a Tomáš znovu odišiel preč. Arne mu jeho odchod vyčítal, ale Tomáš mu vysvetlil, že on je tulák, ktorý miluje mnoho dievčat a Oľgu si nezaslúži. Po niekoľkých dňoch však odišla a Arne už mohol svoju lásku vyznávať len štyrom holým stenám jeho izby a jeho vernej priateľke – breze. Arne veril, že Oľga odišla za Tomášom.
Dno plynuli a o rok v zime starý pán Jurga umrel. Teraz bolo Arnemu ešte smutnejšie. Bratia ho síce prišli občas navštíviť, ale jeho smútok uhasiť nevedeli. O niekoľko rokov sa Oľga opäť vrátila do dediny. Arne jej hneď na privítanie poslal kyticu ruží. Nečakal však, že sa mu za ne Oľga príde poďakovať. Ona však prišla hneď popoludní a zvítala sa s ním s veľkým úsmevom. Arneho opäť opanovala jeho stará láska, ale Oľge stále nič nepovedal. Začali sa však spolu stretávať a onedlho sa už spolu rozprávali ako starí dobrí priatelia, dokonca sa Arne odvážil zdôveriť aj s osobnejšími vecami.
Aj keď si to Oľga nepriznala, postupne sa do Arneho zamilovala. Arnemu to však nepovedala, lebo sa bála, že ho vysmeje. Ten si však všimol iskričku v jej očiach, keď sa naňho pozerala. Nechcel si však pripustiť, že by ho mohla mať rada.

Keď to už nemohol vydržať, tak sa rozhodol, že odcestuje. Jeho plány však nakoniec prekazil Oľga. Keď uvidela, že Arne chce odísť, tak mu s veselým hlasom povedala, aby zostal a privinula si ho k sebe. IV. Dve ženy Petra Jurgu

Peter Jurga, posledný zo štvorice bratov, je často označovaný ako „zvláštny človek náramne mrzkej povahy“. Peter býval v päť kilometrov vzdialenej dedine, ale aj tak svojich bratov príliš nenavštevoval. Dalo by sa povedať, že sa skoro vôbec s bratmi nestýkal, dokonca sa za nich hanbil. Ani bratia nemali svojho brata príliš v láske.
Hneď ako Peter odišiel z rodnej dediny, stal sa notárom a oženil sa tam. Za ženu si vzal Enu. Ena bola veľmi pracovitá, milujúca a oddaná svojmu manželovi. Peter si to však vôbec nevážil. Často ju urážal a jeho hrubosť sa zo dňa na deň zhoršovala. Ena však všetko znášala, pretože Petra nesmierne milovala a verila, že sa raz všetko na dobré obráti. Peter sa k nej však stále správal nesmierne kruto a najhoršie čo mohol urobiť (a aj urobil) bolo, že si do domu priviedol ďalšiu ženu. Samozrejme Eni Katku predstavil ako jej novú pomocníčku. Ena však čoskoro pochopila, že aj keď bola Katka celkom pracovitá, oveľa radšej sa zabávala s Petrom. Tak netrvalo dlho a Peter si začal Katku všímať viac ako Enu. Tá stále verila, že sa raz všetko zmení, a že ich láska všetko prekoná. Peter ju však neprestajne urážal a ponižoval, až Ena upadla do silnej letargie. Ich vzťahy sa snáď najviac vyhrotili, keď začal Peter Eni vyčítať, že ani po roku nemajú žiadneho potomka. Peter si však nakoniec vyriešil problém po svojom – začal spávať s Katkou a tá onedlho počala. Od tej doby už Katka nebola viac slúžkou v dome Jurgovcov. Veľmi rýchlo sa zžila s rolou novej panej domu a naopak Ena sa stala Katkinou slúžkou a v tichosti trpela. Svoju prázdnotu a trápenie si vypĺňala spevom a prácou. Po krátkom čase však Petra unavila aj Katka. Už aj s ňou sa prestal rozprávať, dokonca na ňu aj nakričal. Tá však nebola taká tichá ako Ena. Najhoršie však bolo, že sťažovať sa chodila práve Eni a nadávala jej, že má zlého manžela.
Začali časy, keď Peter chodieval domov len občas a aj to býval zväčša opitý a nedalo sa s ním vydržať. Stalo sa to jednu stredu. Peter sa opäť vrátil domov vo veselej nálade a nebol sám. Priviedol si so sebou aj spoločnosť a on sám si priviedol i ďalšie dievča. Všetkým povedal, že Katka a Ena sú iba jeho slúžky, a že dieťa, ktoré Katka nosí pod srdcom je jedného z jej frajerov. Toto však už bolo na Katku priveľa.

A tak, keď Peter vyšiel neskoro v noci von z domu a chcel sa oprieť o Katku, tá sa mu náročky uhla a Peter spadol na zem, kde aj nakoniec zomrel. Katka bola spokojná. Ena však práve naopak. Hneď sa rozbehla k mužovi, nadávala Katke a zároveň plakala nad bezvládnym telom Petra Jurgu. V. Človek na ulici

Posledný z piatich poviedok o bratoch Jurgovcoch nás opäť nechá nazrieť do života dvoch hlavných hrdinov – Tomáša a Arneho. Tomáš Jurga žil opäť v meste. Bolo to jedno z tých období, kedy sa len bezcieľne potuloval po uliciach a hľadal svoje nové svetlo – novú lásku. Po dlhom čakaní sa mu to nakoniec podarilo. Jedného dňa sa v kaviarni zoznámil so smutným dievčaťom. Volala sa Viera. Vierina chápavá a súcitná povaha opäť prebudili iskierku v Tomášovom srdci. Viera sa stala jeho novou múzou. Počas týchto dní Viera a Tomáš zažívali veľmi šťastné obdobie. Keď si Tomáš prečítal o zásnubách svojho brata Jána, opäť zatúžil za domovom. A tak zbalil kufre a spolu s Vierou sa vydali na dedinu navštíviť brata Arneho. Arne žil na rodnej kúrii spolu so svojou ženou Oľgou. Obaja sa návšteve veľmi potešili, dokonca Oľga s Vierou sa aj rýchlo spriatelili. Zato Arne stále vyčítal svojmu bratovi, že by sa už mal usadiť. Toto však bolo pre Tomáša nemožné, pretože by to znamenalo smrť pre jeho dušu. Prišla jeseň, a Viera stále viac a viac cítila, že ju už Tomáš nemiluje ako kedysi, naopak k Oľge sa správal až príliš dôverne. Keďže sa to ani po dlhšej dobe nezmenilo, Viera sa rozhodla odísť. A tak sa aj stalo, pretože ona už dávno vedela to, čo si tomáš ešte len teraz začal uvedomovať – opäť začal milovať svoju starú lásku Oľgu. Onedlho Tomáš začal cítiť, že ich vzťah sa uberá zlým smerom. Preto sa aj on rozhodol odcestovať. Po ceste ho však postihla nehoda a on nemohol chodiť. Preto sa ho opäť ujali Arne a Oľga, ktorí sa oňho starali až do jeho vyzdravenia. Byť tak dlho pripútaný k jednému miestu bolo pre Tomáša veľmi mučivé, a preto hneď ako vyzdravel odišiel.
Keď už Tomáš nebýval na kúrii, Arne zistil, že Oľga veľmi posmutnela a vtedy mu svitlo. Preto sa rozhodol pre strašnú vec: poslal Oľgu bratovi do mesta. Keď však Oľga prišla k Tomášovi, ten okamžite pochopil, že Oľga ho má rada len z akéhosi súcitu a naozaj miluje len Arneho. A tak Tomáš poslal Oľgu naspäť domov a Arnemu na rozlúčku napísal list. Keď Oľga odišla, Tomáš opäť začal myslieť na Vieru, a preto ešte dlho nemohol uveriť, keď sa k nemu nečakane vrátila.

Charakteristiky
I. Ján Jurga:

Ján Jurga bol jedným zo štyroch synov starého pána Jurgu.

Dlhšiu dobu pracoval v meste ako úradník v banke.
Ján začal byť unavený zo života v meste, a preto sa presťahoval naspäť na dedinu.
Na dedine sa znova začal tešiť z každého momentu jeho života cit. č.1 „ Jeho oči, unavené žiarou rozpáleného asfaltu v meste, okriali zeleňou okolia, starého, dávno pozabudnuté a potlačené túhy ožívali znova v mysli.“
Ján Jurga bol samotár a všetci ľudia ho považovali za čudáka, no niekedy sa nebolo čomu diviť, pretože Ján sa oveľa radšej rozprával s prírodou ako s ľuďmi a nechával sa unášať snami cit. č.2 „Alebo zadíval sa na letiace oblaky. Staré, dávno zabudnuté a potlačené detské túhy ožívali znovu v ňom. A ležal na znaku a plakal, že oblaky tak rýchlo letia.“
Brat Peter ho dokonca nazval človek opantaný primitivizmom. Tu môžeme vidieť ,že Ján bol s veľkej časti nepochopený. cit. č.3 „ Už sa hanbím pomaly za teba.“ O chvíľu zasa povedal: „ Žiješ tu ako hlupák, bez túh a radostí.“ On si však s toho všetkého ťažkú hlavu nerobil, lebo príroda z neho spravila človeka, ktorý sa nezaťažoval “ľudskou nepochopenosťou “ a netrápili ho ani reči okolia cit. č.4„Teraz bol už iným človekom. Oh, on mal túhy a radosti, tie dosiahli až horizont, ale boli inakšie než bratove. Vysvetľoval si to podobne rádiu. Jeho brat nebol naladený na jeho dĺžku vlny. Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu: „ Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.“
Aj keď sa stal Ján Jurga na dedine vyrovnanejším človekom, stále ho prenasledovali pocit úzkosti a chaos v myšlienkach cit. č.5„ Voda ,oblaky potok i vtáci boli zaiste prvky chaosu v jeho hlave. A potom i les. Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtedy sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento. A niekedy hučali i skaly povedľa neho, rútiac sa nadol.“
Aj napriek tomu, že sa stál Ján primitívnejším , jeden cit z neho dokázal urobiť ešte väčšieho blázna. Bola to láska .Keď bol Ján zaľúbený, nedokázal myslieť na nikoho okrem nej cit. č.6 „Ján Jurga bol zamilovaný. Nechce si to priznať, vnútilo sa mu to samo na jazyk. Hovoril v sebe: , Nebo má dnes krásnu modrú farbu. Ale i ona bola pekná, bola, oči má ako pozdrav nedosiahnuteľna.“
Ján bol človekom, s ktorým sa dalo len ťažko komunikovať. Dobre sme to mohli vidieť, keď sa Ján Jurga snažil rozprávať s dievčaťom cit. č.7 „Ona mu však nerozumela úplne. Oh nie.

Pýtala sa napríklad: „ Chytáte niekedy ryby?“ Pýtala sa vážne, myslela snáď, že sa to patrí. On jej na to odpovedal: „Videl som niekedy aj automobily, aj vlaky. To sú však potvory, tie jazdia vašimi srdcami a hovoria z vašich rečí.“ A smial sa škodoradostne. Ona sa však nehnevala, odišla, na druhý deň zasa prišla a nehovorila sprosté reči.“
Ján bol veľmi zakríknutý a utiahnutý človek, ktorý vedel len veľmi ťažko vyjadriť svoje pravé pocity. Toto všetko ukrýval pod maskou krutého a uštipačného človeka. Najhoršie však bolo, že ubližoval hlavne tým, ktorých mal najradšej. cit. č.8 „Keď však prišla, ukázal sa jej, potom šiel k dverám a strhol tú ceduľu. Potom si sadol k nej, dlho mlčal a keď povedal niečo, urážal ju.“ Nakoniec si však svoje chyby uvedomil a snažil sa ich napraviť, niekedy však už bolo neskoro cit. č.9 „A ja som vás mal tak rád,“ vzdychol. Čo to povedal? Nerozumel sám sebe. Obrátila sa, usmiala sa. „Veď ste mi vždy nadávali.“ Ona sa smiala. Jej úsmev hovoril, hovoril rozličné veci. Ján Jurga si myslel, že rozumie reči toho úsmevu. Vstal a chytil ju za ruku. A chcel ju bozkať. Odtiahla sa, zvážnela. „Nie, už je neskoro. Odcestujem ďaleko, zajtra už odcestujem.“ Obrátila sa, kráčala k dverám, otvorila ich. Potom zamrmlala: „ I ja som vás mala rada.“ To bolo jej lúčenie. Zavrela dvere, odišla.“
Aj keď sa snažil úplne zžiť s prírodou, stále bol nositeľom niektorých záporných ľudských vlastnosti ako napríklad náladovosť, alebo si veľmi často vysvetľoval niektoré slová inak, ako by si mal cit. č.10 „ Ona odišla preč zasa rozčúlená, povedala mu: „Nemyslite si, že vás mám azda rada, a preto sem chodím.“ On to vzal za Sväté písmo a skoro plakal. A povedal si: „Ako som si to len mohol myslieť, že chodí sem kvôli mne.“
Aj keď cez jeho život prechádzali mračná(v tomto období bol veľmi pochmúrny a uzatvorený človek), jeho životný príbeh sa na koniec skončil veľmi dobre. Našiel svoju lásku a nakoniec sa vzali cit. č.11 „....vieš, je to krásne, že predsa si ju vezmem. Snáď sa pamätáš, ona to bola, ktorá prišla ku mne v tej samote, keď som bol tak príjemne chorý. Prišla, ja som sa zamiloval do nej vážne, šiel som za ňou naspäť do mesta a bol som nešťastný. Teraz sme však už zasnúbení, svadbu budeme mať dvadsiateho prvého mája. Pováž, v máji budeme mať svadbu a dvadsiateho prvého je najkrajší možný deň v mesiaci.

II. Tomáš Jurga

Tomáš Jurga je najčastejšie opisovanou postavou v cykle Bratia Jurgovci.
Tomáš bol ešte neobjavený maliar, ktorý už od samotného začiatku dostal prezývku „TULÁK“.

Už od útleho detstva nosil túlavé topánky a stále hľadal niečo nové, čo zatiaľ ešte nepoznal cit. č.12 „Zastal pred oknom, stál dlho, v očiach mal nevysloviteľný bôľ. Bol skutočne poľutovaniahodný, ako tam stál. Robieval tak, už keď bol malé dieťa, vtedy sa však nehľadel opanovať. Vtedy ušiel z domu, vandroval pár dní, vyškriabal sa na vysoké vrchy a kýval svetu. Topole v doline, snáď zo súcitu, kývali s ním, taký bol dojemný ten malý tulák.“
Táto túžba po objavovaní a spoznávaní mu vydržala až do dospelosti a to hlavne v jesennom období, ktoré znamená veľké zmeny. Počasie sa ochladí, listy na stromoch začnú meniť farby. Toto všetko prežíval Tomáš aj vo svojom vnútri a to ho nútilo zanechať všetko a všetkých a nájsť si nový zmysel života cit. č.13 „Nie som schopný niečo spraviť. Prečo nie som schopný?“ A nechcel si priznať, že je to následok jesene. Lebo na jeseň na istý čas ho vždy opanovala túha za diaľkami. Vtedy nemal pokoja, chodil po izbe hore-dolu a držal sa zahlavu. Nenapraviteľný tulák bol Tomáš Jurga“
Jeseň spôsobovala aj to ,že sa Tomáš vždy ( v tomto období ) dostal do sentimentálnej nálady.
Ako umelec mal lepšie vyvinutý cit pre spomienky a každú vec , s ktorou sa vo svojom živote stretol cit. č.14 „Tulák Tomáš Jurga mal mäkké srdce. Plakal, keď uvidel svoju starú izbu, svoj starý nábytok. Otvoril dvere, vyšiel na balkón kýval do okien naproti, kde bývalo kedysi pekné dievča. Tie okná naproti boli zastreté, jemu to však neprekážalo, ale nekýval na ne a nehádzal im bozky.“
V meste sa Tomáš Jurga cítil oveľa lepšie ako na dedine, pretože tu mal viac priateľov a na niektoré miesta sa mu viazalo viac spomienok. Práve počas jesene Tomáš spomínal najviac. Vracal sa do všetkých období svojho života, rozmýšľal čo znamenali a či sa ešte zopakujú cit. č.15 „Je taký nezmyselný ten život. Hľaďte, mal som rád Arvida a Jána, rád ako svojich bratov. Oni odišli, neviem, kde sú.“
V tomto období nemal príliš silnú vôľu. Bolo to asi preto, že nemal žiadnu inšpiráciu, pretože ako maliar – umelec potreboval niečo alebo niekoho, pre koho a o kom by mohol tvoriť cit. č.16„ Keď mu ponúkala červené pery a hovorila „ milý, milý,“ nevedel, čo robí. Povedal si často: „nebozkávam ju vtedy, keď ona chce, len keď ja budem chcieť,“ o chvíľu však na to zabudol. A schytil ju do náručia, bozkával vtedy, keď ona chcela, vtedy, keď on chcel; bozkával ju stále. Keď bol s ňou, nemyslel na iné ako na ňu, keď neboli spolu, pracoval mysliac lebo na ňu.“ Tá však umrela, a tak už nemal pre koho a o kom tvoriť.

Najväčšou múzou bola jeho najväčšia láska Ingeborg, na ktorú spomínal najviac zo všetkého. cit.č. 17 „Ingeborg! Bola útla, tenká ako kvet, zdalo sa, že jej zaškodí každý vietor. Pritúlila sa k nemu a hovorila: „Keby to navždy mohlo takto byť!“ Skoro plakala, keď to hovorila. Potom ho však chcela rozveseliť. „Pôjdeme spolu preč, pôjdeme si spolu hľadať kráľovstvo. Kráľovstvo, kde budú len šťastní ľudia, my budeme najšťastnejší a budeme im kraľovať.“ Keď zistil že Ingeborg umrela, zrútila sa časť jeho života, alebo prišiel o svoju múzu. Tomáš bol veľmi pohľadný mládenec a všade kam prišiel nechal niekoľko zlomených sŕdc, aj keď on sám nechápal, prečo práve on všetky ženy tak priťahuje, lebo cítil, že on by žiadnu z nich nemohol urobiť šťastnou, tak ako nemohol urobiť šťastnou ani Oľgu cit.č.18 „ Arne, nemôžem ju klamať, mám ju rád, ale mám rád i druhé, áno, chodím sem i ta, stretnem mnohé dievčatá a mám ich tiež rád. A nie som jej hoden uver mi, Arne, nie.“
V tom jeho melancholickom a nostalgickom období často strácal pojem o tom, čo je skutočnosť a čo sen, pretože žil iba z minulosti, ktorá mu úplne zatemnila myseľ. Napokon však vždy nazbieral toľko sily, aby sa znovu prebudil zo sna a pozrel sa na svet triezvymi očami cit. č.19„ Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo Tomáša Jurgu. Pravda má len prítomnosť a budúcnosť. Tá budúcnosť je vlastne krásna, tá prináša dary a sľuby, tá dovoľuje snívať.“ Triezvy pohľad na svet však väčšinou získaval až keď sa skončilo jeho „túlavé obdobie“ a túžba po niečom novom na chvíľu opadla cit. č.20 „Pamätám sa však, že túto zimu som sa necítil dobre, istý čas som bol chorý. Bol som ďaleko odtiaľto, bol som v jednom meste navštíviť minulosť. Nie je dobré ísť navštíviť minulosť. Som tulák, nenapraviteľný tulák, nemám myslieť na minulosť, keď svet ešte toľko skrýva predo mnou. Túto zimu som bol chorý, lebo som chcel oživiť minulosť. Tulák však má ísť stále len vpred, teraz to už viem. “
A práve snívanie bolo pre Tomáša tou najväčšou útechou vo chvíľach smútku, ale aj radosti. Tomáš však nesníval tak ako všetci ostatní. Jeho cit mu dovoľoval snívať s otvorenými očami citč.21: „ Tomáš Jurga hovorieval: „ Človek niekedy spí. Niekedy, keď sneh pokrýva polia, myslí si, že fialky začnú už kvitnúť a chce ísť natrhať červené maky do daru neveste.“
Pre Tomáša ako pre človeka aj umelca mala láska obrovský význam.

Potreboval milovať a byť milovaný, lebo inak jeho život strácal zmysel cit.č.63: „Tomáš Jurga cítil potrebu niekoho, kto by zohrial ateliér, koho hlavu by hladkal v leňoške pri kozube, tú krásnu hlavu s bledými vlasmi. Tomáš Jurga cítil potrebu lásky, milovania.“
To, že Tomáš si príliš nezakladal na materiálnych veciach nám dokazuje aj fakt, že mal veľmi rád všetkých svojich bratov ako aj otca, no najradšej z nich mal brata Arneho, ktorý vždy vedel pochopiť cit. č.23 „ Jeho brat Arne ho vítal, nerobil nikdy výčitky, nespytoval sa na nič. Bol to veľmi dobrý brat.“
Tomáša Jurgu môžeme napriek všetkému považovať za veľmi charakterného človeka, pretože keď mu Arne poslal svoju ženu Oľgu, aby spolu šťastne žili, Tomáš sa jej ani nedotkol a poslal ju naspäť Arnemu cit. č. 24 „ Posielam ti tento list, Arne, leteckou poštou, aby predstihol Oľgu, ktorá sa k tebe vracia. A hneď na začiatku Ti musím povedať, že som sa Oľgy ani nedotkol a odchádza odtiaľto tá istá, čo prišla. S láskou k Tebe a s ľútosťou ku mne. Bol to nezmysel, čo si vykonal. Áno, to hovorím ja, lebo ani ja Ťa neviem chápať práve tak ako ostatní ľudia. Že ma Oľga miluje? Ľutuje ma, Arne, ľutuje. Chápeš ten rozdiel? Arne môj, koho milujeme, toho nikdy nemôžeme ľutovať. Len milovať.“
Sám seba považoval za človeka veľmi slabej vôle, ktorý nemá v živote dosť síl na to, aby dokázal niečo veľké, o čom by vedel celý svet cit. č.25 „Chorobná túha je vždy žltá,“ hovoril Tomáš. „ A ja som niekedy nešťastný, lebo túžim. Som postavený na ulicu života, chcel by som niečo veľkého vykonať, zastaviť slnce ako Jozue, zvaliť múry Jericha alebo mať Mojžišovu moc. Chcel by som vykonať niečo mimoriadne veľkého, ale nejde to. My, terajší ľudia nemáme k tomu ani sily, ani dosť viery, mnoho rozmýšľame a čím viac rozmýšľame, tým sme nešťastnejší.“...nešťastnejší.“
Tomáš taktiež sám seba považoval za človeka, ktorý sa dostal do akejsi bezvýchodiskovej situácie a jednoducho sa stal ´človekom na ulici´ cit. č. 26 „Ja som ten človek, ktorý sa dostal na ulicu a nevie, prečo je tam. Chodím od výkladu k výkladu, chcel by som to i to a neviem, čo by som chcel. Neviem sa rozhodnúť. Ulicou idú prúdy ľudstva, tie ma tlačia, neviem kam a nestarám sa o to. Je to veľmi smutné. Čo bude so mnou? Neviem, Arne. A nezaujíma ma to.“
cit. č. 27 „ Hovoríš, aby som sa usadil? Ale je to nemožné, je to skutočne nemožné. Život je ulica, chodia po nej ľudia, ktorí sa ponáhľajú do obchodov, do kancelárii, prejdú a zmiznú v domoch. A chodia po nej ľudia bez cieľa, potĺkajú sa hore-dolu, lebo ináč nemôžu. Niekto ich vyviedol tam, zanechal a teraz sa nemajú kam vrhnúť, musia počkať, kým cieľ príde k ním.

Alebo nepríde.“ Z tohto citátu môžeme vidieť, že Tomáš bol človek, ktorý sa bál usadiť na jednom mieste. Z časti za to mohla jeho tulácka povaha, ale hlavne sa bál toho, že by sa mohol dostať do bludného kruhu stereotypu, ktorý opantáva všetkých ľudí
Ako posledný charakteristický bod Tomášovho opisu, by som chcela spomenúť jeho zvláštnu povahu. On, ako aj jeho bratia, sa veľmi často vymykal priemeru a konal alebo sa správal tak ako nikto iný v rovnakých situáciách. Autor to pekne ukázal na príklade, keď sa Tomáš zoznámil s Vierkou cit. č.28 „ V tom rohu sedelo dievča, malo vlasy bledé a oči modré, bolo smutné, ubité, snáď životom, snáď palicou človeka. Modré oči malo zarosené slzami, myslelo, že celý svet je zlý. Tomáš Jurga usadil sa k stolu, pohladil ho po ruke. A povedal“ „ Si krásna, milujem ťa. Vlasy máš ako pavučiny babieho leta, ktoré prinášajú poslednú radosť.“ Bolo to podivné, ako sa zoznámil Tomáš Jurga s Vierou. Keď to rozprával priateľom, nechceli tomu ani veriť. „ Si divný človek, Tomáš,“ hovorili mu. „Niekedy máš horúčku, vtedy hovoríš zvláštne, robíš zvláštne veci. Ale to nie je možné, aby si tak bol našiel Vieru.“ Bolo však predsa tak, ako to rozprával.“

III. Arne Jurga

Arne Jurga zastupuje v poviedke o bratoch Jurgovcoch pozitívneho hrdinu.
Ako jediný zo 4 bratov zostal žiť na rodinnej kúri. Spravoval tu rodinný majetok a staral sa o otca cit. č.29 „Starý pán nestaral sa už o nič, Arne viedol hospodárstvo a večer, keď prišiel domov unavený, rozprával sa ešte dlho s otcom. „Bude dobrá žatva tohto roku, otecko,“ hovoril Arne, lebo vedel, že to otca zaujíma. „ Dobrá žatva, keď dá bán boh!“ dodal o chvíľku. Bol veľmi milý ten Arne k otcovi.“
Arne bol veľmi dobrý a srdečný brat. Mal rád všetkých svojich súrodencov a vždy sa tešil ich návšteve cit. č.30„ Bolo vtedy leto a Tomáš prišiel domov. Arne ho vítal srdečne, nevideli sa už dávno. Tomáš prichádzal len zriedka domov, chodil stále po svete. Teším sa, že si prišiel, Tomáš, skutočne sa teším, Prichádzaš tak zriedka domov,“ hovoril mu. A potom povedal: „Vždy sa bojím, že zabudneš na nás,“ a povedal to veselo, bol to vtip.“
Spravovanie celého majetku bral veľmi vážne. Bol starostlivý a pracovitý. Niekedy možno až príliš, ale nebol spokojný, kým nebola všetka práca vykonaná cit. č.31 „ Arne chodil stále po hospodárstve, nemal pre rodinu mnoho času.“
Arne Jurga bol na rozdiel od svojich bratov Jána a Tomáša o veľa pragmatickejší a realistickejší. Zaujímal sa o veci okolo seba a nikdy príliš nelietal v oblakoch.

Aj napriek jeho pragmatickej povahe, Arneho veľmi ovplyvňovala príroda, ktorá v jeho živote zohrávala obrovskú úlohu. Napríklad ho vždy upozornila na to, či sa niečo stane alebo má niekto prísť cit. č.32 „Arne stál skoro ráno vedľa cesty, pozrel vpravo, vrchy sa začali klaňať. Bolo to divné, vrchy sa predsa nemôžu klaňať, ale Arne to videl. „Zaiste príde niekto,“ povedal si, ale neveril tomu, dospelý človek predsa nemôže veriť v zjavenia. v zjavenia.“ Cit. č.33 „Raz bolo to jedného dňa v lete, Arne šiel cestou, pozrel vpravo a videl, že sa vrchy klaňajú. Bol to zaiste len klam, vrchy sa predsa nemôžu klaňať. Ale Arne vedel, že Oľga príde.“
Jeho najlepšou priateľkou a zároveň aj zrkadlom do jeho duše bola breza, ktorá rástla na Arneho dvore. Tá s nim zdieľala jeho osud, nech sa radoval alebo aj smútil cit. č.34 „Breza ho videla, chcela mu pomôcť, nemohla však. Breza nemôže nič robiť, musí stáť ticho, čakať na milenca, vietor.“
Keďže sa ani jeden z bratov u Arneho dlho nezdržal, nemal sa komu vyrozprávať. A práve breza bola takou jeho „bútľavou vŕbou“, ktorá počúvala jeho túžby i súženia a vždy ho vedela pochopiť cit. č.35 „Mojou jedinou priateľkou bola breza, tá je biela, počúva všetko, čo jej poviem a neodpovedá nikdy. Je to dobré, že nič neodpovedá, často je to veľmi dobré.“
Arne už od mlada miloval Tomášovu priateľku Oľgu, sudcovu dcéru. Keďže bol veľmi plachý a vo veciach lásky ešte neskúsený so svojim tajomstvom sa zveroval iba breze cit. č.36 „Šiel sa prejsť, kráčal na druhý koniec dediny, kde bývala Oľga. Tam hovoril ticho k domu. Hovoril ticho k plotu, nemým stenám. „ Mám ťa rád, Oľga, mám ťa veľmi rád.“ Potom sa pýtal: „Prečo ma i ty nemáš rada?“ a zatriasol sa, nebolo to pekné od neho, že hovoril také veci. Oľga mala rada Tomáša, on bol dobrý brat, nemal hovoriť také veci.“ Tu je možnosť vidieť aj Arneho pasívnosť, Ktorý neurobil nič preto, aby sa s Oľgou bližšie spoznal.
Príliš si nedôveroval a nemal ani veľké ideály do budúcnosti. Preto ani nedúfal, že by ho raz Oľga mohla mať rada cit. č.37 „A Arne sedel doma, necítil sa o nič lepšie než predtým. Arne sa cítil veľmi zle, videl Oľgin zvláštny pohľad a nevedel si ho vysvetliť. Šiel do parku k breze, sadol si k jej nohá, a rozprával sa s ňou. „Neviem, neverím, že by ma mala rada.

Ale prečo mala oheň v očiach, prečo? Nemôže to byť pravda, musel som sa mýliť.“
Jeho vzťah k prírode a aj oddaná láska k Oľge nám naznačujú, že Arne bol aj veľmi citlivá a senzitívni človek.
Taktiež bol aj veľkým dobrákom a svoju obetavosť, lásku k bratovi ale hlavne svoje „srdce mučeníka“ prejavil aj vtedy, keď sa rozhodol, že obetuje svoje šťastie pre šťastie Tomáša a Oľgy cit.č.38 „Keď som všetko pochopil, vysvetlil som Oľge, že musí ísť za tebou. Miloval si ju predo mnou, aj ona ťa milovala a ja som sa votrel medzi vás. Tomáš, viem, že ľudia ma nebudú vedieť pochopiť, že nútim Oľgu, aby ma nechala, ale ty ma pochopíš. Pochopíš, že nemôžem ďalej žiť s ňou, keď viem, že ťa miluje. A ty ju.“
Tento krát mu však brat Tomáš pomohol a jeho šťastie v podobe Oľgy mu vrátil späť cit. č.39 „ Máš srdce mučeníka, Arne, bežne sa to cení ako najvyššia cnosť, ale ja nenávidím mučeníkov, lebo sú to ľudia, ktorí sami zahodili šťastie. Ostaň radšej človekom.“

IV. Peter Jurga

Peter Jurga bol notárom v 5km vzdialenej dedine, no aj napriek tomu navštevoval svoju rodinu menej ako zriedka cit. č.40 „Dedina, v ktorej býval, nebola ani ďaleko od rodnej obce, on však zriedkakedy šiel pozrieť na rodnú kúriu. On sa zriedka pohol zo svojej obce, kde bol notárom, pánom, tam mu nikto neodporoval. Lebo vrela v ňom krv, keď ho niektorý z bratov napomínal, keď mu výčitky robil.“
Okrem toho, že nemal rád svojich bratov a vôbec sa s nimi nestýkal, nenavštevoval ani svojho otca, lebo sa bál, že aj on by mu mohol narobiť veľkú hanbu.
Peter Jurga nebol vôbec príjemný človek a voči všetkým ľuďom sa správal nepekne a povýšenecky (veď bol predsa notár!)cit. č.41 „Raz napríklad bil sluhu, že mu zle očistil čižmy.“
Uznával iba dve hodnoty, ktoré mali preňho najväčšiu cenu. Boli to majetok a moc a každý kto tieto veci nemal bol v Petrových očiach iba onucou.
Spočiatku sa snažil tváriť, že má svoju ženu Enu rád, ale v skutočnosti nedokázal mať rád nikoho. A tak netrvalo dlho a aj Ena sa stala iba terčom pre jeho uštipačné poznámky a urážky cit.č.43 „Peter i bol dobrej vôle, i nebol, konečne on vôbec nevedel byť dobrej vôle. Prvé mesiace manželstva usmieval sa, bol milý. A musel sa premáhať. Často chcel povedať Ene“ „Ena, si otrocky sprostá!“ ale nepovedal to, lebo vedel, že by ju to bolelo. Ale nezdžal sa predsa, aby nepoznamenal „Ena, bozkávaš nádherne. Musela si ich už mnoho bozkávať predo mnou.“ A vedel, že to nebola pravda, že Ena nemilovala pred ním nikoho.“
Peter bol veľmi bezcitný a myslel si, že si môže všetko dovoliť. Pekný príklad na jeho
bezcitnosti a krutosti môžeme vidieť, keď vynadal Eni, kvôli tomu, že nemali dieťa cit. č. 43 „Si neplodná ako sfinx.“ A ani nevedel, čo znamená to slovo sfinx. Potom začal znovu. „Si neplodná ani reči hlúpych ľudí.

Ach zlorečím tomu okamihu, v ktorom som ťa spoznal.“ Ako môžeme vidieť, keď urážal ľudí, nikdy nerobil medzi nimi rozdiely, a dokonca sa nehanbil vynadať a uraziť aj svoju vlastnú manželku.
Manželský zväzok nemal preňho žiadny význam, a preto ho aj veľmi rád porušoval cit. č. 44 „Katka, kde si?“ kričal v kuchyni. Potom bolo bolo počuť, ako tápajúc v tme, narazil na posteľ. „Tu si Katka?“ a zvalil sa na posteľ. Potom bolo počuť bozky, odporné vzdychanie. Bolo to počuť dobre, veď z kuchyne viedli do izby len tenké dvere. Oh, Ena to počula dobre, ako jej muž Peter Jurga miloval v kuchyni slúžku. A chcela plakať, na iné už nemala sily.“
Ena sa v jeho očiach zmenila z manželky na slúžku, preto jej ako pasívnej hrdinke nezostavalo nič iné ako trpieť a čakať, že raz to bude ako kedysi. Ena už žila iba zo spomienok a prázdne miesta si vypĺňala prácou a spevom cit. č.45 „Ena vyšla von, začala pracovať. Bolo to príjemné, práca upútala jej myseľ. Ena začala pracovať, pracovala, pracovala mnoho, jej bledé líca však nezružoveli. Ale spievať si navykla znova, spievala pri práci a kašľala.“
Peter bol veľmi prelietavý a keď sa niečoho (alebo niekoho) nasýtil, jednoducho to odhodil a prestalo ho to zaujímať cit. č.46 „Jedného dňa sa však zmenilo všetko. Peter prišiel domov, bol opitý, hrozne klial. Ena sa triasla strachom, Katka však nie. Katka išla k nemu a hovorila lichotivým hlasom: „Čo sa zas tak hneváš?“ A chcela pohladkať Petra. Bola to ľstivá ženská, tá Katka. Peter ju však odsotil a začal jej nadávať. „Choď do pekla,“ kričal a zdvihol na ňu stoličku.“
Žil životom zhýralca, doma už skoro ani nebýval, a keď sa náhodou ukázal bol vždy opitý a v hlučnej spoločnosti cit. č.47 „ Všetci boli veselí, priniesli so sebou mnoho fliaš a postavili ich na stôl. Peter Jurga mal v lone jedno dievča, hladkal ju a bozkával. Tá mala čierne kruhy pod očami, neprirodzene čierne, boli snáď namaľované.“
Peter Jurga v podstate považoval všetky ženy iba za slúžky, poprípade aby sa s nimi mohol iba pohrať. Potom ho však už nezaujímali cit. č.48 „ A celá spoločnosť vtrhla dnu; boli tam mužskí i ženské, vpredu šiel Peter Jurga, mal v ruke fľašu a spieval. A ukázal na Enu a Katku: „Toto sú moje slúžky.“
Petrov zhýralý život sa skončil smrťou, keď ho Katka v ošiali zúrivosti zabila cit. č.49„ Katka pritiahla sa k nemu. Bola už celkom blízko, potom odskočila. A Peter Jurga zvalil sa bezvládne na zem a odporne fučal. Katka sa smiala. „Tu máš svojho muža, pani barónka,“ kričala na Enu: „Tu ho máš, už ti nebude neverný.“

c)Problémy v cykle Bratia Jurgovci

Hlavný problém, ktorý sa Horváth pomocou tohto diela snaží zobraziť je, že život ako aj samotný človek má viac než len jednu tvár.

A preto by sme sa na každý problém mali vždy pozrieť z viacerých uhlov pohľadu. V tomto cykle sa to autor snaží dokázať práve PLURALITOU samotných bratov. Aj keď sú všetci z jednej krvi, každý vidí svet v iných farbách a každý ponúka iné riešenie problémov.
Po prečítaní celého cyklu sme si mohli veľmi dobre všimnúť, že autor tu stavia do kontrastu samotných bratov. Tomáš, Arne a Ján boli ľuďmi veľmi senzitívnymi spätými s prírodou, zato ich štvrtý brat Peter ako keby ani nebol ich bratom. Bol majetnícky sebecký a namyslený tyran cit. č. 50 „ Peter Jurga bol zvláštny človek. Málo sa stýkal s bratmi, keď sa zišiel s niektorými, pozreli na seba ľahostajne, akosi zvláštne, akoby sa pýtali : „Sme my bratia?“
Na základe predošlého problému by sme teda mohli bratov Jurgovcov rozdeliť na dve skupiny. Tých, ktorí konajú nepravdepodobne ( ako Ján a Tomáš) a naopak tých, ktorí konajú až príliš reálne (Peter a Arne, pretože Arne sa predsa len staral o celé hospodárstvo a vlastne aj udržoval akési rodinné puto).Ďalším veľmi zreteľným problémom v tomto diele je rozpor medzi snom a skutočnosťou. Hlavní hrdinovia sa často ponárajú do svojich myšlienok a pritom zabúdajú na svet okolo seba ( samozrejme, že len čo sa týka Tomáša, Jána a Arneho, pretože Peter bol niečím ako „čiernou ovcou rodiny“). Ako napríklad Tomáš cit. č.51 „ On niekedy spal s otvorenými očami, ľudia k nemu hovorili, on sa usmieval a nevedel, čo odpovedať.“
Na bratoch sme si mohli všimnúť aj citovú rozkolísanosť hlavných hrdinov. Všetci boli veľmi labilní a často až príliš precitlivelí a každú maličkosť si pripúšťali k srdcu cit.52 „Nemyslite si, že vás mám azda rada, a preto sem chodím.“ On to vzal za Sväté písmo a skoro plakal.“
Ďalším opisovaným problémom je aj otázka existencie. Čo s človekom ako takým? Aký má byť jeho zmysel života? Ako je možné, že sa tak veľmi ľahko môžeme všetci dostať „na ulicu“? cit.č.53 „ Ja som ten človek, ktorý sa dostal na ulicu a nevie, prečo je tam. Chodím od výkladu k výkladu, chcel by som to i to a neviem, čo by som chcel. Neviem sa rozhodnúť. Ulicou idú prúdy ľudstva, tie ma tlačia, neviem kam a nestarám sa o to. Je to veľmi smutné. Čo bude so mnou? Neviem, Arne. A nezaujíma ma to.“ V tomto citáte je taktiež načrtnutý problém nerozhodnosti a akéhosi nesúladu duše s telom a rozumom.
Vo vnútri boli všetci bratia rozorvaní. Mali tam veľký zmätok a nevedeli sa ho zbaviť.

Tento zmätok taktiež mnohokrát zabraňoval ich zdravému úsudku a nedokázali alebo aj nechceli uveriť veciam, ktoré mali priamo pred nosom cit.č.54 „ Neviem, neverím, že by ma mala rada. Ale prečo mala oheň v očiach, prečo? Nemôže to byť pravda, musel som sa mýliť.“
Ďalší problém, ktorý by som chcela načrtnúť je „človek verzus príroda“. V tomto prípade zohrávala príroda v živote každého brata veľkú úlohu, no hlavne v živote bratov Jána a Arneho. Príroda bola nimi a oni boli prírodou. Práve tá bola ich najvernejšou priateľkou a jej sa vždy mohli zveriť do opatery, keď už nevládali žiť v tom hektickom svete. Ján si zvolil práve prírodu za svoj budúci domov, lebo len tá mu mohla ponúknuť pokoj pre jeho dušu cit.č.55 „Teraz bol už iným človekom. Oh, on mal túhy a radosti, tie dosiahli až horizont, ale boli inakšie než bratove.“ Arne zase prírodu považoval sa najlepšiu priateľku. To ona mu vždy prezradila, že niekto príde, alebo že sa niečo stane a ona bola tou, ktorá počúvala jeho ubolené srdce cit.č.56 „ Breza bola jeho najlepšou priateľkou, našiel ju vždy, keď ho niečo bolelo, keď bol zúfalý. Breza bola jeho zosobneným žiaľom.“
Príroda však zároveň bratov aj oddeľovala od spoločnosti a stále viac a viac ľudí ich považovali za čudákov cit. č.57 „Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu : „Si krásny, si krásny!“ cit.č.58 „Bola tam jedna breza, tá bola jeho dobrou priateľkou. Šiel k nej a objal ju, breza bola príliš biela, slzil znova, keď hľadel na ňu. Áno, slzil len preto, lebo breza bola príliš biela.“
Autor sa tu zamýšľa aj nad tým, čo sú to vlastne hranice. Načo nám ľuďom v skutočnosti slúžia, a či by sa nám bez nich nežilo lepšie. Cit.č.59 „Hranice, aké hranice? Nechápeš, že nie sú hranice? Že sú len čiary, ktorými ohraničili finanční desperadovia územia, v ktorých si osobujú právo na vykorisťovanie?“
Ďalším vnútorným problémom tohto diela je túžba po vykonaní niečoho veľkého a zároveň aj pocit bezmocnosti, keď vieme, že to nedokážeme cit. č.60 „A ja som niekedy nešťastný, lebo túžim. Som postavený na ulicu života, chcel by som niečo veľkého vykonať, zastaviť slnce ako Jozue, zvaliť múry Jericha alebo mať Mojžišovu moc. Chcel by som vykonať niečo mimoriadne veľkého, ale nejde to. My terajší ľudia, nemáme k tomu ani sily, ani dosť viery, mnoho rozmýšľame a čím viac rozmýšľame, tým sme nešťastnejší.“
Nemalým problémom v Bratoch Jurgovcoch je aj ich problémové vyjadrenie citov.

Aj keď v sebe nosili veľa lásky, nevedeli ju ukázať navonok a radšej sa zvnútra ubíjali cit. str. Šiel sa prejsť, kráčal na druhý koniec dediny, kde bývala Oľga. Tam hovoril ticho k domu. Hovoril ticho k plotu, nemým stenám. „Mám ťa rád, Oľga, mám ťa veľmi rád.“
Autor nám tu chce ukázať aj život, ktorý je bez hmotnej núdze, ale plný duchovných a mravných kríz.
Taktiež tu autor zobrazuje aj spoločenské problémy. Jedným z nich je napríklad odcudzenie medzi bratmi. Aj keď sú všetci z jednej krvi, nedokážu nájsť spoločnú cestu k sebe cit. č.61 „Nemali radi bratia Peter, a ani on ich. Nebolo to azda od istého času, bolo to už od malička.“
Ďalej tu môžeme vidieť aj problematiku komunikácie medzi ľuďmi navzájom cit. č.62 „Pýtala sa napríklad: „Chytáte ryby?“ Pýtala sa to vážne, myslela snáď, že sa to patrí. On jej na to odpovedal: „Videl som niekedy aj automobily, aj vlaky. To sú však potvory, tie jazdia vašimi srdcami a hovoria z vašich rečí.“
Krutosť a brutálnosť prepojenú s alkoholizmom a neverou sme zase mohli postrehnúť u Petra. Toto všetko sú taktiež znaky krízy malomeštiactva , ktorá bola v tomto období veľmi rozšírená cit.č.63 „ Vtedy Peter Jurga nebol celý čas doma. Až v stredu, áno, bolo to práve v stredu, sneh ležal na celom okolí a tlmil všetok krik, bolo počuť pred domom hurhaj a búchanie na bránu. Ena išla otvoriť, vonku stálo mnoho ľudí. A celá spoločnosť vtrhla dnu; boli tam mužskí i ženské, vpredu šiel Peter Jurga, mal v ruke fľašu a spieval. A ukázal na Enu a Katku: „Toto sú moje slúžky.“
Z tohto problému sa nám hneď črtá ďalší, a to postavenie žien v tomto období. U Petra sme najlepšie mohli vidieť, že väčšina žien bola len zneužívaných ako lacná pracovná sila. Muži nedbali ma svätosť manželstva a uprednostňovali radšej zábavu s inými ženami cit. č.64 „Oh, Ena dobre počula ako jej muž Peter Jurga miloval v kuchyni slúžku. A chcela plakať, na iné nemala už sily.“ ; cit. č.65 „Nebol predsa tak príliš jednotvárny ten Enin život. Veď mala aj novú úlohu, skvostnú, prazvláštnu. Bola slúžkou vo vlastnom dome.“

d) Štýl a kompozícia v diele Bratia Jurgovci

KOMPOZÍCIA: Cyklus Bratia Jurgovci je súbor piatich kratších noviel ( Rozprávka o Jánovi Jurgovi; Tulák Tomáš Jurga; Svadba Arneho Jurgu; Dve ženy Petra Jurgu a Človek na ulici) z diela Človek na ulici. Všetky novely sú o osudoch štyroch súrodencov. Sú obsahovo i myšlienkovo navzájom dopĺňané. Každá z nich rozpráva o osude jedného z hrdinov, ale o ich živote a charaktere sa dozvedáme aj z ďalších.

Posledná, piata novela sa opäť zameriava na osudy Tomáša a Arneho a zároveň na nej najlepšie vidno Horváthov pohľad na „divných bratov“ Jurgovcov ako aj celkový pohľad na existenciu človeka. Postavy sa postupne vyvíjajú.
V tomto diele Horváth naplno rozvinul zdvojovanie postáv. Taktiež je tento cyklus postavený na pluralite hrdinov a na dvojitej protikladnosti (hrdina siaha za svojím snom, ale sen sa mu rozplýva pod rukami).
Všetky novely sú rozprávané rozprávačom – tretia nezávislá osoba.
Postavy konajú buď nepravdepodobne, alebo až príliš reálne. Viditeľná je aj voľná asociácia prežívaných stavov; tieto asociácie sa autor snaží kompenzovať striedaním ročných období = Rapsodická kompozícia.
Poviedky sú zasadené do času, ktorý plynie mimo nás; nie sú priestorovo ohraničené.
Toto dielo je v podstate autorov pokus o poetickú prózu, kde forma vystupuje pred dej. Okrem pokusu o lyrickú prózu, sa tu autor snaží zaviesť aj akýsi experimentálny štýl.
ŠTÝL: Štýl je často až poetický. Autor využíva hlavne lyrické opisy prírody; priamu a nepriamu reč; dialógy; snové vety, ktoré sú bez následnosti.
Pre toto dielo je príznačná irónia. Lyrizácia je použitá hlavne metaforickým oživením prírody: Arne stál skoro ráno vedľa cesty, pozrel vpravo, vrchy sa začali klaňať.

Umelecké prostriedky:

Metafory: breza bola jeho najlepšou priateľkou; dolina sa tiahla;

Personifikácie: hory sa klaňajú; v ňom ležal učupený domček; ten potok ma prenasleduje; les šumel, skučal, žaloval i utešoval

Prirovnanie: klasy krásne ako Oľgine oči; neplodná ako Sfinx

Antitéza: on niekedy spal s otvorenými očami

Kontrasty: Peter verzus Ján: „Zasa postávaš, stále len postávaš. Nemáš ani trochu zmyslu pre praktický život.“ On mu však odpovedal „Vtáci nevedia pískať podľa nôt.“

Rečnícke otázky: Čo bude so mnou?

Epitetá: najmalebnejšie motýle; neohrabaným písmom; nenapraviteľný tulák; zosobneným žiaľom;

Vulgarizmy: Som vlastne sprostý

5. Laco a Bratislava: a) Obsah

Laco bol jednoduchý dedinský chlapec, ktorý práve dovŕšil dvadsiaty rok života. Vždy bol presvedčený, že tam kde je, mu je najlepšie a nikdy nebude cestovať. No zrazu sa niečo zmenilo (ani on sám presne nevedel čo) a on pocítil obrovskú túhu cestovať. Tak sa na odporúčanie svojho otca vybral do Bratislavy. Bratislava si jeho srdce získala hneď odzačiatku. Vychutnával si každučký deň, ktorý tu strávil, obdivoval všetky skvosty tohto mesta. Svoje prvé dni strávil hlavne zariaďovaním si nového bytu a spoznávaním mesta ako aj ľudí. Vtedy sa stretol aj so svojim budúcim najlepším kamarátom Igorom.

Igor zasväcoval Laca do zvykov veľkomesta a trávil s ním toľko času, až úplne zabudol písať rodičom. Neprekážalo mu to však. Naďalej spoznával Bratislavu a aj dievčatá. Tak netrvalo dlho a Laco spoznal v tomto meste aj svoju prvú pravú lásku. Volala sa Želka a bola dcérou pravotára Kalného, priateľa Lacovho otca. Keď spoznal Želku, svet sa mu začal zdať oveľa krajším, zaujímavejším a v každučkom kúsku Bratislavy videl Želku. Vyhľadával každú príležitosť, aby sa s ňou mohol stretnúť, a keď jej smel pobozkať ruku, bol najšťastnejším človekom pod slnkom. Netrvalo dlho a Želka opätovala jeho lásku. Životy ich oboch sa zmenili. Túžili byť stále spolu, rozprávať sa o hlúpostiach a cítiť prítomnosť toho druhého.
Všetko sa však zmenilo, keď sa jedného dňa Laco vrátil z návštevy rodičov. Keď sa stretol so Želkou, povedala mu, že si nie je istá, či ho miluje. To Laca veľmi urazilo a tak sa rozhodol, že sa s ňou prestane stretávať. Náročky zabúdal na ich spoločné schôdzky, až ich vzťah prerušil úplne. Vtedy nastalo pre Laca temné obdobie. Nič ho nebavilo, stále bol smutný, s nikým sa nestýkal a najhoršie bolo, že znenávidel aj Bratislavu, pretože mu stále pripomínala Želku (ktorú ešte stále miloval). Z úplnej sebadeštrukcie ho zachránil kamarát Igor, ktorý ho po dlhom prehováraní zobral do barov, kde Laco znovu ožil. Nie však nadlho, lebo, Želka bola stále v jeho mysli. Preto nedokázal nadviazať ani bližší kontakt s inými dievčatami ako bola napríklad Bela.
Laco si zrazu začal uvedomovať, že chyba nebola iba v Želke, pretože ani on sa k nej nesprával vždy s úctou ako sa na pravého „gentlemana“ patrí. Aj on jej mnohokrát ublížil a krivo ju obviňoval. Práve preto sa s ňou znovu túžil stretnúť. Nemal však na to dosť odvahy.
S prichádzajúcou jarou však Lacovi skrsla iskierka nádeje, keď mu Želkin otec poslal list, v ktorom ho pozval na večeru. Práve vtedy sa dvaja zaľúbenci znovu stretli. Najskôr sa k sebe síce správali dosť odmerane, ale potom, keď sa ocitli sami na balkóne, Laco poprosil Želku o odpustenie a tá s radosťou súhlasila.
Vtedy však Laca opäť pochytila túžba po cestovaní, a tak sa rozhodol na nejaký čas cestovať. Tentokrát však odchádzal šťastný, lebo vedel, že na konci jeho putovania ho bude čakať Želka.

b) Charakteristika: LACO

Laco bol obyčajný 20-ročný dedinský chlapec. Nebol veľmi náročný a ani nepociťoval túhy opustiť svoje rodisko, práve naopak, cestovanie považoval za nezmysel cit.

č.66 „ A nemyslel na to, že niekde ďalej je univerzita plná ctibažných ľudí, nelákali ho ani ťavy, ktoré ticho odpočívajú na Sahare v tieňoch paliem, oázy Fidžikdža. Preto neposlúchol ani otca, keď mu radil, aby išiel pozrieť do Piešťan na tenisové závody, alebo na nový div Slovenska, Demänovské jaskyne.“
Laco bol „divný“ chlapec bol úplne iný ako jeho rovesníci, a preto spočiatku ani nemal veľa
kamarátov cit. č.87 „Laco bol divný chlapec, celkom iný ako jeho druhovia.“ Bol veľmi uzavretí, zato však veľmi empatický k prírode cit. č.68 „Bol to obraz, ktorý vždy Laca dojal. Stál na skale, tesne pri rieke, v krvi sa mu ozýval hlas predkov, ktorí za Rudolfa odsekávali hlavy Turkom, za čo dostali címer s hviezdou a polmesiacom. Jeho predkovia zemania strážili kedysi váh, mali krivé meče a smelé srdcia. Laco nemal meč, ale mal srdce zrazu plné túhy za niečím neznámym, bol by tiež strážil Váh, ale nemal pred kým.“
túžba po cestovaní a poznávaní nového v ňom prepukla náhle a nečakane cit. č.69 „Ale zrazu sa v ňom mnoho, ba všetko zmenilo. Šiel k Váhu a začul volanie cesty.“
Láska k Bratislave sa u Laca zrodila už na začiatku. Bol dychtivý po všetkých nových informáciách, spoznával svet okolo seba a nevedel sa ho nabažiť cit. č.70 „Prvé dni Lacove dni, strávené v Bratislave, boli dňami objavov. V tie dni sa Laco zapísal do knihy dejín. Objavil, že kedysi v Bratislave korunovali kráľov. Že Napoleonovi sa mesto tiež veľmi páčilo a že električka je drahá vec. Bolo toho až príliš mnoho na tých pár dní, Laco mal z toho ťažkú hlavu, často po krátkej prechádzke mestom zašiel k Dunaju, díval sa na vodu, tečúcu neprestajne vymedzeným korytom, a prestal rozmýšľať. Na chvíľu, kým sa trochu zotavil. Potom sa vrátil domov, otvoril okno a bol spokojný. Cítil sa šťastným v Bratislave, vo svojej izbe.“
Aj keď Laco vyrastal na dedine vedel mnoho vecí o modernej literatúre, hudbe či inom umení a miloval ho tak ako aj staršie obdobia. Veľmi rád si chodil pozerať obrazy do galérie, či si doma pustil dobrú hudbu a čítal cit. č.71 „Nezanedbal však ani literatúru a ihneď na druhý deň zakúpil si celú malú knižnicu. Najväčšie miesto v nej zaujímali romány Jacka Londona, ktoré už všetky dávno prečítal. Z nich si dal niektoré hneď zaviazať, najkrajšie však Malú paniu z veľkého domu, Martina Edena a zväzky poviedok z Južného mora. Okrem týchto mal snáď všetky zväzky Kunta Hamsuna, Dostojevského a Elinor Glynovej. Diela tejto poslednej síce nečítal, ale chystal sa ich požičiavať, lebo v každej dobrej knižnici musia byť knihy na požičiavanie, ináč rečeno na stratenie a roztrhanie.

Slovom, postaral sa o dobrú a rozmanitú duševnú potravu podľa zásad svojho otca, ktorý po čítaní slovenských denníkov vzal hneď do rúk Vajanského, aby sa zotavil. I Laco uznával, že polievka a múčnik sú veľmi rozdielne jedlá a predsa sa na ten istý obed jedia, preto položil vedľa Bernarda Shawa Conana Doyla.“ Bratislavu spoznával tak povediac systematicky. Najskôr ju spoznával „s kameňa a tehál“, čiže prechádzal sa po uliciach a navštevoval pamiatky. Keď už o „kamennej“ Bratislave vedel všetko, začal spoznávať ľudí, ktorý tu žili, ich zvyky a životy cit. č.72 „ Keď myslel, že už Bratislavu dosť pozná, tú Bratislavu z kameňa, tehál a betónu, usiloval sa spoznať živé mesto. Najprv sa spoznal so študentmi a študentkami, od tých sa dozvedel, že trestný zákonník je veľmi nezáživná vec a že bratislavská univerzita nebude nikdy vystavaná.“
Z empatie k prírode sa preorientoval na empatiu k Bratislave. Tá naň ho pôsobila pozitívne a on ju chápal a vžíval sa do jej histórie cit. č.73 „Vtedy nevidel budovu, ale zrak mal ponorený do ďalekej minulosti, alebo do ďalekej budúcnosti a žil v nej. Bol chápavý mladík, mal dušu mäkkú ako zem po daždi a rozum ako anténu rádiotelegraf.“
V meste už nebol taký uzavretý a nadviazal mnoho nových priateľstiev. Najlepším priateľom sa mu stal Igor, ktorý mu pomáhal s rýchlejšou aklimatizáciou v meste. Ako najlepší priateľ sa mu vždy snažil pomôcť a rozosmiať ho v ťažkých situáciách, keď potreboval zahnať žiaľ cit. č.74„Tri mesiace lásky, to nie je nič, ale tri mesiace priateľstva znamená mnoho.“
Laco nemal príliš pevnú vôľu, pretože keď ho Igor prehováral, aby s ním išiel zahnať žiaľ do baru najskôr odmietal, no čoskoro mu podľahol cit. č.75 „Igor zvíťazil. Nebolo večera, aby polnoc nestihla Laca vo veselej spoločnosti. Vy, bary, kaviarne, krčmy, vy mi to dosvedčíte. Lebo všade zanechal pamiatku, spomienku na seba. V Tosca bare sa povadil s hlavným, keď mu dokazoval, že mal ísť radšej za ministra financií, a toho to nezaujímalo, do Moderny si priniesol balalajku a chcel zabávať obecenstvo svojimi kompozíciami, vo Fedore ach, to nemožno povedať, čo spravil.“
V Bratislave sa Laco po prvýkrát vážne zaľúbil. Mohli by sme to nazvať aj prvou študentskou láskou. Laco sa do Želky zaľúbil na prvý pohľad cit. č.76 „Prišlo to poznanie na neho ako hrom z čistého neba. Veď kedysi bolo jeho zásadou, že k šťastnému životu netreba milovania. Nerozmýšľal dlho nad tým, ako je to možné, že Želka tak rýchle zvrátila jeho zásady. Oh, nie, načo by mal rozmýšľať nad tým. Šťastie sa neanalyzuje.

Priljal to ako fakt, ako niečo nezmeniteľné, ako nemožné Ameriku zotrieť z mapy a nenadávať na vládu.“
Tým, že sa Laco zamiloval, porušil všetky svoje zásady, ale neprekážalo mu to, pretože Želka bola preňho viac ako zásady. Bola jeho životom a nezaujímalo ho už nič iné iba ona. Celé dni aj noci bol v zovretí jej zmyslov, ktoré ho opantávali. Celý svoj program sa snažil prispôsobiť tak, aby ju mohol čo najčastejšie vídavať a tak upevňovať ich vzťah. cit. č.77 „Noci strávil tým, že rozmýšľal, ako bolo toho dňa. Ako sa chovala Želka k nemu, či bola už milšia. Už bola, už jej bozkával ruku a ona ju neodtiahla. Vo dne rozmýšľal, ako by sa mohol s ňou stretnúť, alebo sa chystal na návštevu k nej. Potom, keď už bolo po „udalosti“, bol náramne veselý, žiaril a rozprával priateľom nezmysly. Niekedy i pracoval. Niekedy chcel cez deň vykonať mnoho, hnal sa hore-dolu, myslel, že obráti Bratislavu hore koncom. Po takom dni spravil si súvahu. Čo som urobil: Bol som sa dať ostrihať. Bol som na prednáškach. Bol pekný čas.(To som urobil, keďže som sa včera pomodlil.) Slečne, čo roznáša v Redute žemle, som vyznal lásku. Napísal som domov list. Okúpal som sa a sluhovi som dal päťdesiat korún prepitného. Manetov obraz som prevesil na druhú stenu. Kúpil som si Lukáčovu knihu Dunaj a Seina. Čo sa mi stalo: Bol som so Želkou. Do lekárne som si šiel kúpiť goliere. Pískal som celý deň tú istú melódiu. Prehral som dve partie biliardu.(To znamená, že ma má rada.) Na kabáte sa mi odtrhol gombík. Chcel som napísať báseň. (Také veci by sa nemali stávať.) Som zamilovaný, z-a-m-i-l-o-v-a-n-ý. Sedel nad tou súvahou, napísanou na kaviarenskom stole, a rozmýšľal. Či bolo toho vskutku tak mnoho, čo vykonal? Možno, že nie. Čo však na tom záleží. Prečiarkol celé a prepísal slovami: Milujem Želku. Hurá!“
Bol ako typický chlap. Túžil za ňou tým viac, čím viac ho ona od seba odstrkovala cit. č. 78 „Vedel i to, že keby bola povolila, snívala o ňom počas mesačných nocí, nechala sa bozkávať, kedy on chcel, a luhala s ním spolu, bol by ju síce miloval, ale snáď nie natoľko. Bola by časom zovšednela.“
Aj keď sa navzájom mali veľmi radi, predsa len boli medzi nimi rozdiely, ktoré im často vzťah až príliš komplikovali. Laco bol inej povahy ako Želka a aj ich vzťah si predstavoval úplne inak. Myslel si, že on je vždy ten ideálny a všetky chyby, ktoré sa v ich vzťahu vyskytli, boli len kvôli Želke. Až neskôr si Laco začal uvedomovať, ako to vlastne bolo cit. č. 79
„ Prišiel, zapáčila sa mu, chodil za ňou, nedal jej pokoja, kým mu ona nepovedala, že ho má rada. Potom, keď už vedel, stal sa protivným. Keď ona mala dobrú vôľu, začal jej hovoriť o smrti, keď ona chcela snívať, vtedy on pískal.

Cez deň jej povedal desať ráz istý zlý vtip a hneval sa, keď sa nesmiala. Nadával na všetkých jej priateľov, že sú leňoši a on nerobil celé dni nič iného, len hral biliard a potĺkal sa po meste. Na husliach nevedel hrať, falošne spievala vychvaľoval svojho koňa, čo nechal doma. A bozkával ju vždy vtedy, keď si to ona nepriala, a tak samozrejme, že ho musela zunovať.“ Z tohto citátu môžeme taktiež usúdiť, že Laco ešte nebol ozajstným dospelým a jeho správanie bolo často až priveľmi detinské. Keďže bol ešte láskou neskúsený, nevedel ako to vo vzťahu chodí. Preto bol často až nezmyselne žiarliví a žiadal od nej nemožné cit. č.80 „Laco bol nešťastný, žiarlil a trpel náramne pri myšlienke, že Želku bozkával iný mimo neho. „Viem, že je to smiešne, Želka, ale nemôžem zniesť tú myšlienku, že teba i iný bozkal. Nemôžem,“ a chcel plakať, hanbil sa však, lebo Štefánik nikdy neplakal. „ A ty si nebozkal ešte dievča predo mnou?“ pýtala sa Želka. „Bozkal.“ Želka nepovedala nič, ale dívala sa spýtavo na Laca, hovorilo z jej zraku srdce Madame de Pompadour. Laco mlčal so sklopenými očami. Potom povedal poddajným hlasom: „Ale to je iné“.
Všetky tieto nezhody nakoniec viedli k ich rozchodu, z čoho bol Laco veľmi zarmútený cit č.81 „ Laco však cítil, že jeho metóda nie je celkom dobrá. Odkedy sa stal namysleným, Želka sa od neho vzďaľovala gulliverovskými krokmi. Mrzelo ho to veľmi, lebo jar ešte neprichádzala s novými láskami.“
Laco bol aj napriek drobným nezhodám verný a na pobozkanie iného dievčaťa pomyslel až vtedy, keď už vedel, že je znova voľný cit. č.82 „Začalo sa to ako v utorok, čakal list z domu a myslel si, že je znovu voľný. Čo všetko to znamená byť voľný! Môcť aj iné dievčatá bozkávať, potulovať sa bez obmedzenia, smieť zavrieť oči pred obrazmi a hovoriť nenútene o krásach ženského tela. Koľko nových pôvabov mu priniesla sloboda. Myslel na dievča, ktoré päť minú šlo pred mím, po korze a chcelo sa vydávať.“
Postupne znenávidel Bratislavu, pretože všetko, čo bolo späté s ňou, bolo späté aj zo Želkou a jemu sa stále nedarilo na ňu zabudnúť cit. č.83 „Niekedy chodil ulicami mesta a hľadal v nich to, čo sa mu kedysi páčilo, čo ho niekedy uviedlo do vytrženia, Bratislava však ako keby sa bola vymenila, bola celkom iná ako predtým, Na uliciach bolo plno blata, špiny, všetky denníky prinášali sprosté správy a bratislavské dievčatá dostali všetky škaredé tváre. Michalská brána, na ktorú sa niekedy tak rád díval, bola zrazu starobylo nemotorná a zavadzala mu. ,Prečo len nezrúcajú všetky tieto staré brány?´myslel si.

Potom šiel popri nových domoch, tie boli zasa odporne nevkusné. Nie, Bratislava bola vskutku len malé, špinavé provinciálne mestečko, ktoré si namýšľalo, že titul hlavné mesto Slovenska stačí na to, aby sa stala krásnou.“
Bol veľmi hrdý a jeho hrdosť mu nedovoľovala len tak prísť za Želkou a ospravedlniť sa jej, radšej iba čakal a sám seba ľutoval.A keby nebolo náhody (a Igora), Tak sa už nikdy nedajú dokopy. II. Igor

Cit. č.84 „Igor bol bol štíhly chlapec, mal dvaadvadsať rokov, ktorý sa usiloval vypestovať si fúzy, hral tenis, poznal všetky dievčatá v Bratislave a stal sa mu dobrým priateľom. Igor sa pamätal na Laca ešte z gymnázia, kde chodil o dve triedy vyššie.“ Už z prvého citátu nám vyplýva, že Igor patril medzi typických študentov v Bratislave v medzivojnovom období.
Igor bol mladík plný nadšenia, pokrokových myšlienok a túžob od života ako väčšina mladých ľudí.
Taktiež bol aj veľmi ambiciózny a chcel vo svojom živote veľa dosiahnuť a podľa toho sa aj správal cit. č.85 „Igor bol naozaj zaujímavý chlapec. Bol pevne presvedčený, že sa časom stane ministerským predsedom a neskôr prezidentom republiky. Neimponoval mu nikto, ani Mussolini, ani Maupassant, ba ani Juriga. Poznal všetkých kominárov Bratislavy, po cigarety si chodil k peknej slečne na Hausbergli, i kvetinárov poznal; vedel, že fialky sú modré a nezábudky nezabúdajú, vyznal sa v horoskope ako v boxe a ako v pikantnej literatúre. Keď ho istá rodina pozvala na francúzsky čaj, hneď prvý raz povedal tam skvostnú reč, ktorá znela asi takto: „Mes dammes et monsieurs, Pane geré repou a cogne travoux. Marci.“ cit. č.86 „Igorovi bol široký svet ako otcovo vrecko, vždy vyňal z neho to, čo potreboval. A preto bolo samozrejmé, že sa musí časom stať prezidentom republiky, ba i Spojených štátov európskych.“
Igor bol chlapec s originálnymi nápadmi, vždy dobrou náladou a mnohými inými vynikajúcimi vlastnosťami, vďaka ktorým si získaval celé svoje okolie cit. č.87 „Bol to dobrý chlapec, mal originálne nápady a bol dobrý priateľ“
Ďalšou z jeho dobrých vlastností bolo, že nikdy neklamal svojich priateľov, práve naopak vždy sa im snažil byť oporou a pomôcť im z problémov za každej situácie cit. č.88 „Igor prichádzal každý deň k Lacovi, lebo mu ho bolo ľúto. Tri mesiace lásky, to nie je nič, ale tri mesiace priateľstva znamená mnoho. Igor bol presvedčený o tom, že jeho povinnosťou je zachrániť Laca životu.

Preto keď šiel niekde, vždy sa stavil po Laca a vytiahol ho von z domu, keď nemohol byť s ním, posielal mu listy, za ktoré by sa nebol hanbiť ani Poinearé.“
Jeho dobrosrdečnosť sme mohli vidieť, keď chcel svojmu kamarátovi dopriať jeho šťastie, a preto mu pomáhal znovu získať Želkino srdce, aj keď on sám bol do nej tak trochu zamilovaný cit. č.89 „Ale bol si, pravda, niekedy zamilovaný do nej, Mal si ju rád?“ „Áno, ale tomu je už niekoľko rokov, Laco, stará láska. Veď vieš konečne, že ja sa zamilujem do každého dievčaťa.“ Bolo to dosť nešikovne povedané, však bez všetkej irónie. Laco vedel, že Igorovi Želka ešte ani teraz nie je ,každé dievča ´.“
Ako sme už z predošlého citátu mohli spozorovať, Igor sa sám priznal, že nie je žiadny „svätúšik“ a ako zastupiteľ mužského pohlavia nikdy nepohrdol príjemnou ženskou spoločnosťou, práve naopak sám ju vyhľadával cit. č.90 „Igor jej chvíľu dvoril, tak pološeptom, tak sa zdá, že preto ta šiel. Keď sa odoberal, dohovorili si ešte schôdzku.“

III. Želka

Od samotného Ivana Horvátha dostala Želka pomenovanie „mladé dievča zo srdcom Júlie“.
Táto mladá kráska bola dcérou Pravotára Kalného , starého priateľa Lacovho otca.
Želka bola veľmi milá prívetivá a pekná a správaním zapadala do obdobia bratislavského života v tých rokoch cit. č.91 „ Želka bola slnečným lúčom domu, ktorý sa neschoval ani v zime. Čiara jej obočia nasvedčovala, že je rozumná, krivka úst hovorila o pevnosti charakteru, úsmev o schopnostiach v láske. Bolo vidieť z jej úsmevu, že preštudovala Emmersona a d´Annunzia, spôsoby mala lepšie než Guth-Jarkovský. Nie div, že sa Laco do nej zamiloval.“ Z tohto citátu môžeme ďalej usúdiť, že nepatrila medzi naivky a už aj vo svojom mladom veku vedela, čo chce. Taktiež sa vedela slušne správať a dobre reprezentovať svoju rodinu.
Aj keď bola ešte mladé dievča, dobre vedela, že keby hneď povolila Lacovi všetko, veľmi rýchlo by ho omrzela. Ona však už dávno mala prepracovanú celú stratégiu cit.č.92 „Želka bola milá a odbojná, musel ju dobývať každý raz znova. Keď ju prvý raz bozkal, myslel si: ,Už je moja Želka, už je moja. ´A najbližšie, keď sa stretli, nemohol sa dočkať, aby boli sami, aby ju mohol zase bozkať. Želka sa však začervenala, odstrčila ho a ponorila ruky do kvetov. Bol v rozpakoch a nevedel, prečo to robí. Neopovážil sa však opýtať. A bola to udalosť, keď ju mohol zasa bozkávať.“
Želka bola samozrejme aj veľmi vzdelaná. Najviac zo všetkého milovala básne cit.č.93 „ Bolo to naozaj smiešne, recitovala básne a jemu sa to páčilo. Želka mala rada Royovu báseň „Arlecchino“ a recitovala ju skoro každý deň.“ Taktiež sa vyznačovala tým, že nebola od nikoho závislá, mala vlastné myšlienky a vždy sa snažila rozmýšľať racionálne. Taktiež nebola závislá od Lacovej lásky a láske ani nepripisovala obzvlášť zvláštny význam cit.

č.94 „Neviem,“ odpovedalaa bola vážna ako všetci lekárnici sveta. „Mám ťa však rada. Predtým som si myslela, že mi je to jedno, či som s tebou alebo nie, teraz mi to však už nie je jedno. Mám ťa rada.“ „Teda ma nemiluješ?“ „Neviem, Laco, nepýtaj sa ma, sama neviem.“
Ku konci však aj ona pochopila, že city, ktoré prechováva k Lacovi nie sú len také obyčajné, ale že ho naozaj miluje.

c) Problémy v novele Laco a Bratislava

Ako prvý problém tohto diela by som chcela uviesť otázku odchodu. Je vlastne dobré, občas zmeniť prostredie v ktorom žijeme? Je bezpodmienečne nutné vymaniť sa zo stereotypu? Presne táto otázka sa naskytla aj Lacovi, ktorý veľmi dlho odmietal spoznávať nové, no potom sa v ňom náhle niečo zmenilo a on pocítil túhu cestovať cit. č.95 „Laco nemal meč, ale mal srdce zrazu plné túhy za niečím neznámym.“ Cit.č.96 „Laco cítil, že je v moci cesty, že sa musí pohnúť z miesta, kde žil od narodenia.“
Autor sa zameral v tomto diele hlavne na poukázanie vzťahu človeka k mestu, čiže Laca a Bratislavy. Už od začiatku sme mohli pozorovať, ako si Laco kúsok po kúsku zamilováva Bratislavu a ako ju obdivuje. Cit.č.97„Prvé Lacove dni strávené v Bratislave, boli dňami objavov.“ Cit. č.98 „Keď myslel, že už Bratislavu dosť pozná, tú Bratislavu z kameňa, tehál a betónu, usiloval sa spoznať živé mesto.“
Počas celej novely však môžeme sledovať celý vzťah Laca k Bratislave. Od jeho zamilovania sa až po znenávidenie. Cit č.99 : „Bratislava však ako keby sa bola vymenila, bola celkom iná ako predtým. Na uliciach bolo plno blata, špiny, všetky denníky prinášali sprosté správy a bratislavské dievčatá dostali všetky škaredé tváre.“
Ďalším problémom v tomto diele je vzťah k rodičom. Laco mal svojich rodičov leľmi rád, aj napriek tomu ich však začal zanedbávať, neodpovedal na listy a pomaly na nich zabúdal cit.č.100: „Bol to veľmi milý list a Laco sa mu tešil. Rodičia, tí vždy nariekajú, možno síce, že im naozaj chýbal. Ale oni to znesú, oni doprajú radosti svojim deťom, lebo radosť detí je aj ich radosťou. Práve preto napísali list plný starostí a predsa taký milý. Laco sa mu tešil a zabudol naň.“
Taktiež tu autor nastoluje otázku zásad a ich dodržiavania cit č.101: „Veď kedysi bolo jeho zásadou, že k šťastnému život netreba milovania. Nerozmýšľal dlho nad tým, že Želka tak rýchlo zvrátila jeho zásady. Oh, nie, načo by on rozmýšľal nad tým. Šťastie sa neanalyzuje.

Prijal to ako fakt, ako niečo nezmeniteľné, ako nemožno zotrieť Ameriku z mapy a nenadávať na vládu.“ Tu nám chce autor ukázať, že je veľmi dobré mať svoje zásady, ale nemali by sme ich všetky striktne dodržiavať až do konca života, pretože človek sa mení a tým sa mení aj jeho zmýšľanie, ktoré nemusí za zásadu považovať to, čo bolo kedysi preňho sväté. Samozrejme, že významným problémom v tomto diele sú aj láska a vzťahy. Je naozaj úžasné, keď sa človek zamiluje. A ešte zaujímavejšie je pozorovať správanie človeka, ktorý je zamilovaný. Jeho premeny a pozitívnejší pohľad na svet. A taktiež aj napĺňanie mysle len jediným človekom na svete. Na toto sa snažil poukázať aj samotný autor cit.č.102 „Po Bratislave sa mu nechcelo prechádzať, doma sa mu nechcelo sedieť. S chlapcami sa mu nechcelo rozprávať, sám však tiež nechcel zostať. Nevedel, čo má robiť. Niečo sa mu zahniezdilo v mysli a to mu nedalo pokoja. Musím sa zísť dnes so Želkou, musím. Prečo však? Doteraz mohol byť celkom dobre bez nej. Prečo teraz zrazu nemôže?“
Horváth tu chcel zvýrazniť aj samotný vzťah medzi dvoma ľuďmi s prvotným opojením, so všetkými krásami aj chybami cit. č.103 „Ich milovanie nebolo teda lebo zmyselné, dávali si mimo úst i všetko to, čo skvostné v sebe mali. Obdivovali knihy, obrazy, seba navzájom a výhľad z balkóna vily na Bratislavu a hrad.“ – Na tomto citáte autor ukazuje, že vzťah nemá byť len o láske ako čisto biologickej záležitosti. Musí byť vnímané celým vnútrom.
Každý vzťah však prechádza určitými fázami. Tie prvotné sú plné nehy a lásky cit. č.104 „Keď prvé ruže kvitnú, natrháme si ich, ozdobíme nimi izbu a tešíme sa z ich vône. Potom, keď je už záhrada plná ruží, chodíme okolo nich nevšímavo a rozmýšľame, prečo majú tŕne. To je smutné.“ Každý vzťah však časom zovšednie a buď sa nakoniec rozpadne cit. č.105 „Keď je na nebi dúha, tešíme sa jej, vystrieme k nej ruky a nemyslíme na to, že o chvíľu zmizne. Dúha však zmizne, druhý deň prídu zasa mračná, povieme si až vtedy: Aká krásna bola tá dúha.“ alebo, to tí dvaja prekonajú a opäť sa budú cítiť ako v čerstvo rozkvitnutej ružovej záhrade. V tomto diele autor kladie veľký dôraz aj na Priateľstvo. Pretože pravé priateľstvo, je niekedy viac ako láska a vydrží naveky cit. č.106 „Tri mesiace lásky to je nič, ale tri mesiace priateľstva znamená mnoho.“
Ďalším problémom by mohla byť otázka snívania. Oplatí sa vôbec ešte v tejto dobe snívať, alebo je to už iba pre deti? Cit.č.107 „Neslobodno snívať, vravel si, život je krajší než sen. V rozprávkach sú len princovia šťastní, na svete je však mnoho robotníkov, klobúčnikov a maliarov, a tí chcú byť šťastní, chcú tie večer hrať na gitare a hladkať pri mesiaci dievčatám zamilované ruky.“
Z predošlého citátu sme si mohli všimnúť, že autor sa zaoberá aj otázkou šťastia medzi ľuďmi z rôznych vrstiev.

Medzi inteligenciou a pracujúcimi, medzi chudobnými aj bohatými.
Na túto myšlienku nadväzuje aj neskôr, keď si kladie otázku, či je inteligencia až takou výhodou ako sa na prvý pohľad môže zdať. Veď obyčajní ľudia si aj tak žijú po svojom a inteligenciu nemajú radi cit. č.108 „Jediná chyba je, že rozmýšľame, Igor. Áno, nemali by sme rozmýšľať. Pozri, u nás sedliaci majú tiež trápenia, ale nenariekajú toľko čo my. Povedia ,Veď Pán Boh pomôže´ a potom idú do všetkého strčiť nos. Potom hútame celé dni, prečo nemáme poriadnu slovenskú literatúru, veď je sloboda, prečo pečené holuby nepadajú z neba, alebo prečo nedostal ten Slovák to miesto, o ktoré žiadal. Pritom nik z nás nepohne ani prstom, aby tomu odpomohol, a kto je len trochu šikovnejší, ten nás ošudí.“
Taktiež tu vidno úvahu o tom, či sú spisovatelia stále ešte spisovatelia a či sú vôbec ešte potrební v tejto dobe cit. č,109 „Nemám rád tých našich mladých spisovateľov, sú skoro všetci namyslení ako sovy, kričia ,miesto mladým´ a nevedia nič poriadneho stvoriť, ani zemiaky sadiť, ani narábať si sextetom. Len nadávajú na starých ako mačky na mesiac.“
Ďalším problémom v tomto diele je, že najkrajšie roky života sa ľudia väčšinou musia trápiť a šťastie si môžu užívať, až keď sú starí cit. č.110 „Igor, povedz mi, prečo je to u nás tak sproste zariadené? Prečo sa môžu ženiť len tí tridsaťpäť –štyridsaťroční, tí, ktorí majú už majetok, ale žiadneho ohňa v sebe, nevedia už čo je to láska, ale myseľ majú plnú vypočítavosti. Prečo sa musí človek cez svoje najkrajšie roky trápiť, pracovať ako kôň, aby mohol potom na starosť chodiť s lámkou do Piešťan?“ – človek by si mal predsa užívať pokiaľ je ešte mladý a bezstarostný. Bohužiaľ, svet nie je taký ako v našich snoch, a my sa s tým musíme iba zmieriť.
Aj v tomto diele sú, samozrejme, spoločenské problémy. Tie sú tu prezentované hlavne kritikou spoločnosti a povrchnosti vyšších vrstiev, ako aj kritikou politiky a korupcie cit. č.111 „Dozvedel sa, že grófsky titul predsa ešte veľmi imponuje, a že kto je dobrým straníkom, dostane za to zvyšková majetok.“

d) Štýl a kompozícia v novele Laco a Bratislava

KOMPOZÍCIA: Aj keď je novela Laco a Bratislava z tej istej knihy ako Bratia Jurgovci, autor zámerne napísal túto novelu úplne odlišnou formou. Od kritika Františka Votrubu si vyslúžila prezývku „študentský románik“.
Novela Laco a Bratislava je dlhšia členená (14 kapitol) novela z diela Človek na ulici. Zápletka v tomto diele je veľmi banálna. Samotná novela je veľmi jemná, niekedy až nadnesená a plná protikladov. Ide tu o príbeh Laca, ktorý prišiel do Bratislavy a jeho život v tomto meste.
Táto novela je veľmi humorná a veselá.

Dominuje tu hlavne hravosť , vtip a recesia.
Postavy nie sú zaviazané časom ani priestorom a riadia sa filozofiou hedonizmu, čiže pôžitkárstva.
Celá novela je založená na dvoch veciach: na vizuálnom vnímaní a vnímaní sveta cez vnútorné pocity postáv.
na paralele medzi vzťahmi k Želke a k Bratislave. Je rozprávaná rozprávačom – tretia nezávislá osoba.
Vyskytuje sa tu priama a nepriama charakteristika, časté sú aj úvahy.
Aj keď je táto novela ladená skôr humorne a nadľahčene, vyskytuje sa tu určitá absurdnosť, ale osudovosť tu taktiež zohráva veľkú úlohu.
Podobne ako Bratia Jurgovci, aj táto novela je experimentálna. Vyskytuje sa tu mnoho futurizmov či expresiomizmov. ŠTÝL: Môžeme povedať, že štýl v novele Laco a Bratislava je zrozumiteľný pre obyčajného človeka. Dielo je písané jednoduchým jazykom, často je však obohacovaný modernými výrazmi. V tomto diele môžeme nájsť napríklad veľa irónie, dialógov, opisov (hlavne Bratislavy), paralel, či kontrastov.

Umelecké prostriedky:

Paralela: Laco si zamiloval Bratislavu a v Bratislave Želku. Tie dva pojmy boli u neho nerozlučiteľné.

Poetizmy: V tomto diele sa vyskytujú poetizmy hlavne v tej forme, že si postavy všímajú jednoduché, maličké a prirodzené veci. Napr.: Nič zbytočného, ale predsa nepotrebného, nemožno vedieť, kedy sa to stane potrebným. Následkom toho kúpil si i noviny, kúpil listový papier, boxerské rukavice a pýtal si od domácich päť stoličiek.

Metafory: Život má svoj zákonník; cesta ho má v moci, volá ho a láka a on ide ako námesačný; v krvi sa ozýval hlas predkov

Personifikácie: Jeseň namaľovala hrubým štetcom červené a tmavohnedé škvrny; oblaky, ktoré majú za milenca slnko a nikdy nezastanú

Retrospektíva: Retrospektíva je tu chápaná a ukázaná na udalostiach, ktoré sa stali kedysi a cez Laca teraz znovu ožívajú: V krvi sa mu ozýval hlas predkov, ktorí za Rudolfa odsekávali hlavy Turkom; Áno, to bolo už v XIII. Storočí, pyšný pán hradu Cheug dozeral na stavbu...

Prirovnania: zeleň hôr bola celkom čierna ako oči zlej víly; Želka má oči ako Dunaj

Eptietá: životné múdrosti; staré prostredie dni objavov; Bratislava z kameňov, tehál a betónu; havajská pesnička

Moderné výrazy: je mnoho permutačných možností v láske; tri mesiace nemyslel na osud farmárov v Argentíne; gramofón hral Yes, Sir, thats my baby

6. Vlastný názor

Keďže som doteraz ešte nikdy nerobila odbornú prácu z prózy, bola to pre mňa nová skúsenosť. Ale určite to neľutujem, pretože si myslím, že Človek na ulici je naozaj skvostné dielo a nemusíme sa zaň hanbiť ani v zahraničí.
Veľmi sa mi páčilo ako Ivan Horváth dokázal spracovať tému štyroch rozličných bratov.

Veľmi ma zaujala ich zvláštnosť, ktorá ma zároveň prinútila premýšľať nielen o nich, ale aj o mne samotnej, o zlej komunikácii medzi ľuďmi a taktiež aj pozrieť sa na ľudí z inej perspektívy.
V konečnom dôsledku som naozaj veľmi rada, že práve ja som mohla rozoberať toto dielo a vrelo by som ho odporúčala všetkým ľuďom, pretože každý si tu nájde to svoje. Tí, ktorý sa neboja rozmýšľať nad sebou a celým ľudstvom, si budú určite pochvaľovať Bratov Jurgovcov. A tí, ktorí uprednostňujú humorné príbehy o láske sa zase určite potešia novelou Laco a Bratislava.

Zdroje:

Horváth, I.: Dielo. Bratislava, Tatran 1987 -
Števček, J.: Lyrická tvár slovenskej prózy. Bratislava, Smena 1969 -
Rakús, S.: Próza a skutočnosť. Bratislava, Smena 1982 -
Obert, O.; Bátorová, M.; Ivanová M.; Špaček J.: Literatúra pre 3. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava, Poľana 2001 -