A potom sa mu otvoria nové brány a on bude zase kraľovať.
Základnou myšlienkou celej básne však bolo ukázať všetkým ľuďom, že každý je len človek a preto by sme nemali zatracovať nikoho, dokonca ani tých, čo robia veľa chýb alebo svojim životom a správaním nezodpovedajú mravným zásadám spoločnosti.

e) Čitateľovi (Předmluva)

Na prvý pohľad by si človek mohol myslieť, že táto báseň je typickým predhovorom autorov kníh, kde ich stručne oboznámia s nasledujúcimi riadkami. Kto si však túto báseň prečítal vie, že s „úvodom do deja“ nemá táto báseň nič spoločné.
Báseň čitateľovi je skutočne určená tomu, kto ju číta, pretože sa ho aj osobne dotýka. Už hneď v prvom verši nám Baudelaire naznačuje, že sme ľudia, ktorí nebojujú za pravdu, svoje práva, zato však v nás prebývajú výčitky, hlúposť, žgrlošstvo. Nesnažíme sa bojovať, alebo zachrániť aspoň niečo, čo sa ešte zachrániť dá. Dokonca nás prirovnáva k žobrákom, ktorý dovolia hmyzu, aby ich zožierali. Presne to isté totižto my povoľujeme našim výčitkám. Cit.č. 46„ Blud, hloupost, skrblictví, hřích plný nepravosti,
Nám v duchu obývá a tělo trápí nám.
My nabízíme krm svým milým výčitkám
Tak jako žebráci svým hmyzúm, které hostí.“
Často sme dvojtvárni, na jednej strane sa robíme svätými, ktorí za nič nemôžu a nič neurobili. Ale na strane druhej sme ľudia, ktorí nemajú zábrany urobiť čokoľvek za peniaze, ktoré vládnu svetom a sú povýšené nad všetko. Pritom sa však opäť tvárime nevinne a bezbranne. Cit.č.47„přiznání dáme si vždy dobře zaplatit,
svou vinu hodláme svým podlým pláčem smýt“
Naša vôľa už nemá takú silu a necháme sa zvábiť na zlé chodníčky. Jednoducho necháme sebou manipulovať ako bábky a postupne si dláždime cestu do zatratenia.
Cit.č.48„a vúle, drahý kov, i sebepevnější,
je v páru měněna tím chytrým alchymistou.“
V ďalšej strofe nás básnik zase prirovnáva k zhýralcovi, ktorému je jedno akú má ženu, hlavné je, že vôbec nejakú má. A takí istí sme aj my. Všetko chceme rýchlo mať, a je nám jedno aké to je. A taktiež sa snažíme všetko narýchlo odčiniť, ale zabúdame na to, že už môže byť dávno neskoro. Cit.č.49„ Jak bídný zhýrale, hryzoucí žádostivě
Zmučený scvrklý prs nevěstky zvadlých vnad,
Toužíme tajnou slast narychlo vychutnat,
Jak starý pomeranč ji mačkajíce chtivě.“
Aj naďalej nám autor nezabúda pripomínať, že sme veľmi slabí a nedokážeme sa vzoprieť. A že sa k nám potajomky vkráda smrť, ktorá nás premôže.
V posledných troch strofách sa zameral na jedinú vec, ktorá nás zožiera najviac. Aj napriek všetkým nerestiam a hrôzam, ktoré nás prekonávajú, a ktoré je nemožno prehliadnuť, je tu jedna, ktorá aj napriek svojej tichosti a pokoji je tou, ktorá nás dokáže najviac zničiť.