Táto neresť je síce tichá a zo začiatku pokojná, ale keď nastane ten správny čas jej trpezlivosť prinesie ovocie a dokáže nás všetkých zahubiť. Je to nuda. Áno nuda je tá neresť, ktorá nás najviac zmáha, a ktorej najčastejšie podľahneme a jej trpezlivosť nie je zbytočná, pretože my ako jedinci ju síce poznáme a vieme o nej, ale aj tak proti nej nič nerobíme, a tak ju necháme nad nami vyhrať. Cit.č.50„ Ač šetří posunky a křiky, na dumách,
Přec mileráda by svět obrátila v prach
A jedním zívnutím by spolkla celou zemi.

Toť Nuda! – V očích pláč, bezděčný, každou chvíli,
Sní o popravištích, v mhách kouříc huku svou.
Ty znáš, múj čténáři, tu stvúru zhýčkanou,
Čtenáři pokrytče – múj bližní, bratře milý!“
Celú báseň teda završuje strofou : cit.č.51„Čtenáři pokrytče – múj bližní, bratře milý!“
Tu Baudelaire ešte aj na konci umocňuje celý dojem básne a zasahuje city čitateľa tým, že tu stavia samotného čitateľa do dvoch rozličných ľudí. Na jednej strane ho označuje za pokrytca, na druhej ho vak naopak stavia do pozície svojho priateľa, ktorý je mu vlastne ako brat.

f ) Duša vína

Duša vína patrí medzi básne, v ktorých Baudelaire opisuje jednu z jeho omamných látok – o víne.
Celú túto báseň rozpráva, respektíve spieva, duša vína, ktorá je uzatvorená vo fľaši. Hneď v prvej strofe sa duša prihovára k človeku ako tvorovi veľmi biednemu a zmorenému životom. Láka ho aby prijal jej spev, ktorým sa mu prihovára, a ktorý veľmi polahodí jeho zmyslom.
Cit.č.52„ Ó, prijmi, človeče, biedny a drahý druh,
Z väzenia skleného, kde vosk ma uzamkýna,
Tento spev družnosti ako stisk bratských rúk!“
Aj naďalej sa líška človeku a používa všetky svoje zbrane na to, aby sa z nej napil. Naskôr spieva, koľko práce dá, kým sa také dobré víno – taká dobrá duša zrodí. A keďže ona si to uvedomuje, tak sa chce svojim stvoriteľom odvďačiť:
cit.č.53„Viem, koľko námahy a koľko trudu, znoja
vsiakol svah v plameni, v slnečnej páľave,
kým vznikol život môj, kým vznikla postať moja,
a nie som nevďačná, chcem padnúť na zdravie,“
V tretej strofe opisuje, akú radosť jej robí, keď sa môže kotúľať dolu našim hrdlom, nech je bohaté, či chudobné. Najradšej však aj tak vteká do hrdiel ustarostených ľudí.