63 „Nohy a rameno, a její stehna, kříž,
Jak labuť zvlněné a jako olej hladké,
Já nenásytnýma očima pozřel již;
Břich její, prsy dva, mých vinic hrozny sladké“.
Otvorene sa priznáva, že sa jej tela nevie nasýtiť, a že jej telo rozvírilo pokojnú hladinu jeho ducha, ktorý, doteraz sídlil v samote cit.č.64 „By rozmetali klid, kde dobře bylo duchu,
Svrhli ho se skály, kde mezi krystaly
Trúnil v své samotě a v tichu beze vzruchu.“.
Taktiež tu naznačuje, že prednosť dával hlavne ženám s tmavšou pleťou, možno aj preto sa mu J. Duvlová tak páčila.
Báseň završuje ich telesným spojením, ktoré sprevádzal len praskot ohňa v krbe
cit.č.65„a po světnici se jen záře z krbu lila,
kdy ohnivá vydechla prudčeji,
tú kúži ambrovou vždy krví zaplavila.“. Mrcha

Mrcha je zase úplný opak básne Šperky. Je to báseň, v ktorej sa štíti miernych výrazov a ženu tu vykresľuje ako tú najohavnejšiu mrchu (či zdochlinu).
Báseň sa začína oslovením akejsi ženy, s ktorou raz bol na prechádzke, a s ktorou na ceste uvidel odpornú mrchu cit.č.66„ Vzpomeňte, duše má, co uzřeli jsme kdysi
Za jitra letních sladkých dnú:
Pěšina svedla nás před mrzké mrchy rysy
Na loži plném valounú.“
Ďalej básnik začne opisovať túto zdochlinu, ktorá bola dávno v rozklade
cit.č. 67 „ S nohama ve vzduchu jak žena při souloži
a potíc jedy ze hlubin,
S nedbalým cynismem rozvírala v tom loži
Svúj břich, kde chvěl se černý plyn.“
Táto mrcha, ktorá kedysi dávno bola nádherným tvorom, teraz už páchla až natoľko, že aj žena, ktorá ju uvidela hneď omdlievala. Pohľad to bol skutočne odpudzujúci; všade muchy či larvy lezúce z brucha cit.č.68„ A mouchy bzučely na bříše shnilých kostí,
Zkad lezl černý bajatón larv“.
Kedysi nádherný tvor, no teraz len mrcha, ktorej krásu už dokáže obnoviť len maliar. A práve tu potom prichádza vyvrcholenie, kedy Baudelaire začne prirovnávať túto mrchu k žene.