Títo básnici sa považovali za aristokratov a opovrhovali davom.
I keď je dekadencia veľmi podobná symbolizmu ( rytmus pamätí a hra asociácii, ktoré vedú k uvoľňovaniu ustálených numerických schémat tradičného sylabického verša, k veršu uvoľnenému, či dokonca voľnému.), predsa je len medzi týmito dvoma smermi rozdiel Dekadencia bola výrazne pesimistická a hlboko rozčarovaná nad výsledkami vedy, zatiaľ čo v symbolizmus obsahoval aj nejaké pozitívne a tvorivé prvky, pričom najväčší dôraz kládli na slobodného ľudského ducha a, samozrejme, symboly.
Za básnika prestavujúceho dekadenciu považujeme napr. Julesa La Forgue. Medzi ďalšie smery patriace do literárnej moderny patrili napríklad aj expresionizmus; sirealizmus; kubizmus; poetizmus; impresionizmus, či fauvizmus. ZARADENIE BAUDELAIRA DO LITERÁRNEHO SMERU: Charles Baudelaire je vlastne básnikom, ktorý zahajuje modernú francúzsku poéziu, aj keď svojim životom ešte späť do obdobia vrcholného realizmu. Aj keď bol Baudelaire ešte odchovaný na romantizme, bol nepriateľom romantickej vášne a sentimentality ako aj pozitivizmu a zjednodušeného realistického pohľadu na svet. Tento básnik bol odjakživa iným, ako mnoho jeho rovesníkov, a nebol pochopený. Preto nečudo, že práve on bol jedným z prvých v galérii prekliatych básnikov. Jeho poézia vzbudzovala smelosť a objavovanie smutných, často až brutálnych stránok života. Na druhej strane vyznačoval sa až neskutočnou básnickou obraznosťou. Jeho zásluhou sa rozšírili, ale aj začali porovnávať do vtedy nespojiteľné témy ako: svätosť a zločin, sen a skutočnosť, či krásno a škaredo. Práve Baudelaire vytvoril estetiku škaredého, ktorá dávala inšpiráciu mnohým veľkým básnikom po ňom. Jeho diela boli plné symboliky – básnický obraz sa stáva hlavným prostriedkom umeleckej pôsobivosti. Z jeho básní vidíme pocit nudy a zúfalstva a odpor ku všetkému vytvorenému spoločnosťou.
Ďalej je v jeho dielach vidieť a cítiť silný individualizmus, ako napríklad v dielach Albatros, Človek a more či Cudzinec. Bol človekom, ktorý sa nebál ukázať pravú tvár všetkých vecí a provokoval všetkých tých , ktorí žili pragmatickým, ale hlavne povýšeneckým životom, opovrhoval meštiactvom, filistrom a pokrytectvom v ňom. Aby toto opovrhovanie ešte zdôraznil, tak sa ich snažil čo najviac vyprovokovať. Takúto provokáciu môžeme vidieť v dielach ako Litánie k Satanovi či Ábel a Kain. Často vo svojich dielach používa paralelu a prirovnáva človeka k prírode tak, ako to urobil napríklad v básni Človek a more. Dielo Charlesa Baudelaira však zapôsobilo najsilnejšie po jeho smrti a rozhodný vplyv je najviditeľnejší v deväťdesiatych rokoch 19. stor. Čo sa týka formálnej stránky, môžeme Baudelaira zaradiť do smeru dekadentov, lebo formálne do literatúry nepriniesol nič nové. Sonet, verš, uväznený do štyroch riadkov bežnej slohy, prešiel pred ním už dielňu stáročí a on iba nasledoval svojich predchodcov. Baudelairovu vizitku však treba hľadať inde. V novej symbolistickej hre obrazu a obrovskej obrazotvornosti či básnickej úprimnosti, ktorou je jeho tvorba.