Tá doba ešte nebola pripravená na tak veľkého básnika, a preto ani nemohla pochopiť význam baudelairovských veršov. Tento básnik predbehol svoju dobu o niekoľko rokov a nedočkal sa už chvály za svoje skvostné diela. Básne boli skutočne ocenené až po jeho smrti a sú a budú stále večné. 5. ROZBOR DIEL:

a) Človek a more

Táto báseň je jednou z tých, v ktorých sa prekrásne prelína človek a príroda v jedno. Je to krásna hra so základnými pojmami Baudelairovej tvorby, s dušou aj duchom.
Cit.č. 2„ Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvijím zrkadlom: hladina – duša tvoja
V nekonečnosti vĺn večného nepokoja
A duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.“
- Hneď na začiatku celej básne sa Baudelaire dostáva až pod kožu samotného čitateľa tým, že ho osloví a nazve ho slobodným človekom:
cit.č. 3„Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!“
Ďalej rozvíja svoje myšlienky o duši a duchu človeka a mora. Prichádza na to, že duša a duch sú dvoma stránkami ľudskej bytosti a more je vlastne zrkadlom človeka. Hladina je duša človeka, tak veľmi podobná k nekonečnému vlneniu mora. Niekedy rozbúrená, niekedy pokojná a čistá. cit.č. 4 „Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja
V nekonečnosti vĺn večného nepokoja.“
Duch je zase horká priepasť hĺbok. Je to miesto, ktoré pozná iba samotné more alebo človek sám. Sú to vnútorné pocity, ktoré sa často nemusia zhodovať s povrchom. Ale sú tak hlboko ukryté, že ich nemusíme navonok vidieť. cit.č.5 „a duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.“
Cit.č. 6 „ Rád pri ňom rozjímaš, sklonený nad obrazom,
Do rúk ho naberáš, očami objímaš
A vše ťa vzruší des, čo zrazu v srdci máš,
Keď more zaryčí neskrotiteľným plačom.“
- Človek je ako more. Možno aj preto má rád rozjímanie pri jeho hladine, kde si tíši svoj vlastný zármutok a možno zazrie aj seba samého v tom nekonečnom pohybe morských vĺn. A predsa ho more dokáže prekvapiť; znenazdajky rozcítiť, keď zistíme, aký jeho život v skutočnosti.
Cit.č. 7„ Vy obidvaja ste temní a zastretí:
Nepoznateľný si, človeče, priepasť bezodná;
Ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná;
Tak taj svoj strážite do seba zavretý.“
- V tejto strofe ukazuje, že v podstate sú obaja, človek aj more, rovnakí – temní a zastrelí nikto ich vlastne v skutočnosti nepozná úplne.