cit.č.8 „Nepoznateľný si, človeče, priepasť bezodná“
človek môže mať veľa priateľov, ktorí o ňom vedia „všetko“, no predsa možno nevedia nič. Pretože duša človeka je veľmi hlboká a človek si predsa len ponechá nejaké tajomstvá, ktoré sa nikdy neodhalia. Takto podobne je to aj s morom: cit.č.9„ ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná“. Tá hlbina je taká obrovská, že sa nám ju nikdy nepodarí celú objaviť. Cit.č.10„Tak taj svoj strážite do seba zavretý!“ Čiže človek aj more majú tú svoju hĺbku, ktorú sa nám nikdy nepodarí prebádať – človek a živel zostanú navždy navzájom uzavretí, temní.
Cit.č. 11„ A zatiaľ stáročia, čo nikto neporáta,
Sa spolu rujete bez štipky súcitu,
Tak veľmi ľúbiac boj a smrť večitú,
Ó, veční sokovia, nezmieriteľní bratia.“
- V poslednej strofe básnik trpko a múdro konštatuje skutočnosť večného zápasu človeka a mora. Aj keď sú si takí podobní predsa sa navzájom ničia: človek stavia moru prekážky a znečisťuje ho a more zase naopak ničí človeka svojimi morskými búrkami a vlnami.
Keď sa však na túto poslednú strofu zahľadíme poriadne, uvidíme aj hlbší zmysel, ktorý ukrýva. Je to vlastne večný boj vo vnútri každého z nás, ktorý bojujeme celý život. Je to boj ľudskej hladiny a hlbiny, čiže duše a ducha.

b) Albatros

Táto báseň, podobne ako aj Človek a more, bola napísaná zo spomienok na more a prírodu, ktorú zažil počas cesty do Indie. Albatros je báseň, v ktorej je človek a príroda blízko spätá, a v mnohom aj podobná.
Cit.č.12 „Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,
Nejeden albatros, šíravy morskej vták,
Utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
Sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.“
- Hneď v prvej strofe tejto básne, Baudelaire spomína vtáka – Albatrosa, ktorý vládne na oblohe, kde je nekonečne voľný a slobodný = šíravy morskej vták. Albatros je zároveň aj človek. Človek, ktorý odporuje konvenčným zásadám a nechce sa podriadiť spoločnosti.
Posádka je v tomto prípade chápaná ako spoločnosť, ktorá svojou mocou zviera týchto moderných “albatrosov“.