„ Poněvdž však viděti neviditelné a slyšeti neslyšitelné je něco jiného než pochopiti smysl mrtvých věcí, Baudelaire jest prvním vidoucím, králem básnikú, pravým Bohem.“
J.A. RIMBAUD

„Sú chvíle, keď pochybujeme o mentálnom zdraví pána Baudelaira, a sú chvíle, keď o ňom už nepochybujeme. Väčšinu času sa jednotvárne a premyslene opakujú rovnaké slová, rovnaké myšlienky. Odporné sa tu stretáva s hanebným a odpudzujúce sa tu spája s hnusným.“

GUSTAVE BOURDIN

„Baudelaire našiel spôsob ako si na samom konci ostrohy, vyhlásenej za neobývateľnú, a za hranicami známeho romantizmu postaviť bizarný kiosk, vyzdobený a neprirodzený, ale pekný a tajomný, kiosk, kde sa číta čosi z Edgara Poea, kde sa recitujú vycibrené sonety, kde vládne omámenie hašišom, aby sa potom o tom filozofovalo.. Tento zvláštny, intarzovaný kiosk pripravenej a rôznorodej originality, ktorý od istého času priťahuje pohľady z krajného výbežku romantickej Kamčatky, to je to, čo ja nazývam Bláznovstvo Baudelaire.“

SAINTE - BEUVE

1. Literárna moderna a zaradenie Baudelaira do literárneho smeru

(80 r. 19.stor. – 20 r. 20.stor.)

LITERÁRNA MODERNA: Obdobie literárnej moderny bol umelecký smer, ktorý vznikol ako reakcia na realizmus.
Ľuďom sa už prestával páčiť popisný realizmus, a preto potrebovali vytvoriť niečo nové. Niečo, čo by uspokojilo ich potreby. Toto všetko im priniesla práve lit. moderna.
Hlavným prvkom lit. moderny bolo subjektívne chápanie sveta autorovými očami, kde sa samotný autor stavia do pozície osobnosti, ktorá niekedy až precitlivelo vníma a reaguje na pragmatické fakty vtedajšej doby.
Moderna sa snažila o presný opak realizmu a naturalizmu. Autori chceli, aby si ľudia opäť našli cestu k literatúre, aby sa nespoliehali iba na fakty spoločnosti a aby znovu objavili jej čaro literatúry. Toto všetko dokázali najlepšie vyjadriť cez verše, a práve preto sa v lit. moderne píše hlavne poézia. Literárna moderna sa prejavila hlavne v literatúre a výtvarnom umení, cez ktoré autori vnášali a prejavovali svoje pocity ostatným ľuďom.
Počas lit. moderny sa vytvorilo niekoľko na seba nadväzujúcich smerov. Prvým z nich bol PARNASIZMUS.

Parnasizmus bola literárna škola viditeľná vo francúzskej literatúre. Základným cieľom parnasistov sa stalo heslo: DOKONALÁ KRÁSA A UMENIE. Parnasisti tvrdo odmietali pragmatické myšlienkové diela tvorené hlavne na základe vymožeností a vynálezov modernej vedy. Taktiež odmietali, aby ľudia aj v knihách nachádzali to, čo aj v reálnom živote. Možno aj preto začali čerpať námety z antiky. Podstatou parnasizmu však bola vybrúsenosť a rozmanitosť formy, na ktorú brali autori väčší ohľad ako na samotný obsah. Za predstaviteľa parnasizmu považujeme aj Charlesa Baudelaira.
Hlavne v posledných rokoch 19.stor. francúzsku literatúru výrazne ovplyvnil ďalší lit. smer: SYMBOLIZMUS.
Symbolizmus bol novodobý umelecký smer, ktorý bol plný náznakov, analógii a symboliky. Symbolizmus taktiež vznikol ako reakcia na opisnosť realizmu, ale hlavne naturalizmu, pretože básnikom bolo zaťažko dýchať vo svete, v ktorom vládlo popisné a silne realistické napodobenie prírody. Symbolisti prehlasovali, že osobné prežitky nie je možné rozumovo vyjadriť, a preto je jediná cesta vyvolať ich pomocou symbolov.
Za hlavných predstaviteľov symbolizmu považujeme básnikov ako: Paul Verlaine; Jaen Artur Bimbaud; Stephan Mallarmé; Tristan Corbier či Jean Lautréamont. Práve táto generácia sa najviac opierala o prínos Baudelairovho poetického princípu spojitosti vnemov a predstáv spolu so spojením zmyslov.
Spolu so symbolizmom, dokonca ešte niekoľko rokov pred ním sa začala vyvíjať DEKADENCIA.
Dekadencia ( tento termín sa zrodil z Verlainovho sonetu o úpadku rímskej spoločnosti v atmosfére ochablosti a nechuti k činu a životu). Tento výraz začal ako prvý používať Jules La Fogue, ktorý mím označuje básnikov, umelcov a bohémov ako snílkov a samotárov. Títo umelci hľadali únik do ilúzie, pretože boli oslabení až natoľko, že sa nedokázali biť o nové hodnoty. Narodili sa v generácii úpadkovej a odsúdenej k zániku.
Všetci dekadenti pokladali za svoj najväčší vzor Ch. Baudelaira, a preto aj hlavnou črtou dekadencie bol baudelairovský pocit nudy a zúfalstva, odpor k tupej a zištnej pokryteckej spoločnosti.

Títo básnici sa považovali za aristokratov a opovrhovali davom.
I keď je dekadencia veľmi podobná symbolizmu ( rytmus pamätí a hra asociácii, ktoré vedú k uvoľňovaniu ustálených numerických schémat tradičného sylabického verša, k veršu uvoľnenému, či dokonca voľnému.), predsa je len medzi týmito dvoma smermi rozdiel Dekadencia bola výrazne pesimistická a hlboko rozčarovaná nad výsledkami vedy, zatiaľ čo v symbolizmus obsahoval aj nejaké pozitívne a tvorivé prvky, pričom najväčší dôraz kládli na slobodného ľudského ducha a, samozrejme, symboly.
Za básnika prestavujúceho dekadenciu považujeme napr. Julesa La Forgue. Medzi ďalšie smery patriace do literárnej moderny patrili napríklad aj expresionizmus; sirealizmus; kubizmus; poetizmus; impresionizmus, či fauvizmus. ZARADENIE BAUDELAIRA DO LITERÁRNEHO SMERU: Charles Baudelaire je vlastne básnikom, ktorý zahajuje modernú francúzsku poéziu, aj keď svojim životom ešte späť do obdobia vrcholného realizmu. Aj keď bol Baudelaire ešte odchovaný na romantizme, bol nepriateľom romantickej vášne a sentimentality ako aj pozitivizmu a zjednodušeného realistického pohľadu na svet. Tento básnik bol odjakživa iným, ako mnoho jeho rovesníkov, a nebol pochopený. Preto nečudo, že práve on bol jedným z prvých v galérii prekliatych básnikov. Jeho poézia vzbudzovala smelosť a objavovanie smutných, často až brutálnych stránok života. Na druhej strane vyznačoval sa až neskutočnou básnickou obraznosťou. Jeho zásluhou sa rozšírili, ale aj začali porovnávať do vtedy nespojiteľné témy ako: svätosť a zločin, sen a skutočnosť, či krásno a škaredo. Práve Baudelaire vytvoril estetiku škaredého, ktorá dávala inšpiráciu mnohým veľkým básnikom po ňom. Jeho diela boli plné symboliky – básnický obraz sa stáva hlavným prostriedkom umeleckej pôsobivosti. Z jeho básní vidíme pocit nudy a zúfalstva a odpor ku všetkému vytvorenému spoločnosťou.
Ďalej je v jeho dielach vidieť a cítiť silný individualizmus, ako napríklad v dielach Albatros, Človek a more či Cudzinec. Bol človekom, ktorý sa nebál ukázať pravú tvár všetkých vecí a provokoval všetkých tých , ktorí žili pragmatickým, ale hlavne povýšeneckým životom, opovrhoval meštiactvom, filistrom a pokrytectvom v ňom. Aby toto opovrhovanie ešte zdôraznil, tak sa ich snažil čo najviac vyprovokovať. Takúto provokáciu môžeme vidieť v dielach ako Litánie k Satanovi či Ábel a Kain. Často vo svojich dielach používa paralelu a prirovnáva človeka k prírode tak, ako to urobil napríklad v básni Človek a more. Dielo Charlesa Baudelaira však zapôsobilo najsilnejšie po jeho smrti a rozhodný vplyv je najviditeľnejší v deväťdesiatych rokoch 19. stor. Čo sa týka formálnej stránky, môžeme Baudelaira zaradiť do smeru dekadentov, lebo formálne do literatúry nepriniesol nič nové. Sonet, verš, uväznený do štyroch riadkov bežnej slohy, prešiel pred ním už dielňu stáročí a on iba nasledoval svojich predchodcov. Baudelairovu vizitku však treba hľadať inde. V novej symbolistickej hre obrazu a obrovskej obrazotvornosti či básnickej úprimnosti, ktorou je jeho tvorba.

Jeho úlohou bolo zahrať pred užasnutým publikom bez staroromantických rekvizít ľudskú úlohu bolesti ako novú prirodzenosť, neopakovateľnosť a neodvratnosť.

2. ŽIVOTOPIS:

Charles – Pierre Baudelaire sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. Jeho rodičia boli Joseph
Francoise Baudelair, teológ, bývalý vychovávateľ a bývalý vysoký úradník v Napoleonovom senáte, teraz už na odpočinku a Carolin Archenbaut Defaisová. Charlesovi rodičia boli veľmi rozdielni, a to nielen povahovo, ale i vekom. Pri jeho narodení mal otec šesťdesiatdva rokov a jeho matka nemala ešte ani dvadsaťosem. 10. februára 1827 básnikov otec umrel a už 8. novembra 1828 sa jeho matka opäť vydala za veliteľa vojenského práporu – Jacquesa Aupicka, neskoršie generála, veľvyslanca a senátora. Táto udalosť bola jednou z prvých dramatických následkov v Baudelairovom živote, pretože Charles to považoval za zradu a nikdy sa nezbavil svojho vzdoru.
V roku 1831 sa básnikov otčim stal veliteľom štábu siedmej divízie v Lyone, a preto už v januári roku 1832 odchádza spolu s Baudelairom a jeho matkou taktiež do Lyonu, kde sa Charles stal žiakom školy Collége royal. V roku 1836 bol jeho otčim prevelený do Paríža a tak aj Baudelaire znovu zmenil školu a stal sa žiakom v Collége Louis – le – Grand, kde dosahuje vynikajúce výsledky. Výborný študijný prospech mu zachránil kariéru, pretože v roku 1839 bol vylúčený za zlé správanie, a preto, lebo odmietol udať spolužiaka. Ale vzhľadom na množstvo vyznamenaní v minulých ročníkoch , mohol nakoniec predsa len zmaturovať. Po maturite sa prihlásil na Právnickú fakultu, ktorú však po krátkom čase zanechal a viedol slobodný život. Dokonca sa mu podarilo presadiť, že sa dá na literárnu dráhu. A tak počas dvoch rokov spoznával bohémsky život a nadväzoval prvé známosti s významnými ľuďmi ako G. de Nerval, H. de Balzac, E. Prarond.. Nové zvyklosti a stále výstrednejšiu povahu, ktorú si z týchto stretnutí prinášal, donútili rodičov k radikálnemu zásahu – poslať syna do Indie. Túto cestu musel Baudelaire absolvovať aj preto, lebo práve v tomto období odmietol dráhu diplomata, ktorú mu chcel Aupick svojimi vplyvmi zaistiť. Preto 9. júna 1841 Charles Baudelaire nastúpil na palubu parníka Južné moria , ktorý smeroval do Kalkaty. Mladý básnik však neodolateľne túžil po nezávislosti a už od začiatku prejavoval o túto cestu absolútny nezáujem. A tak nečudo, že sa Baudelaire do Indie nikdy nedostal, pretože kapitán lode bol nútený poslať svojho zverenca pre zlé správanie domov už z ostrova Bourbon. Po návrate do Paríža sa začal domáhať otcovho dedičstva – stotisíc frankov v zlate.

Po získaní majetku sa odsťahoval z domu a začal žiť dandyovským životom. V tomto období sa pripútal k mulatke Jeanne Duvalovej, ktorá ho vedela dokonale využívať až do konca jeho smrti. Jeanne Duvalová bola obyčajnou divadelnou štatistkou, ženou vydržiavanou, no neskôr už iba prostitútkou prepadajúcou alkoholu. Za dva roky sa Charlesovi podarilo utratiť polovicu peňazí, a tak ho matka vyhlásila za finančne nesvojprávneho a rodinná rada mu vnútila rodinného notára Ancella, ktorý mu mesačne vyplácal menšie sumy. Odvtedy nastali pre Baudelaira horšie časy. Bol koniec s elegantným dandyovstvom, bol nútený žiť v skromných pomeroch. A tak sa snažil zarobiť nejaké peniaze výtvarnými a literárnymi kritikami. V tomto období sa však priraďoval do skupiny umelcov, kde všetci zvoľna prepadali ópiom a hašišu. Schádzali sa, len aby sa mohli oddávať drogám. Celé toto obdobie bolo blúdením v umelých rajoch. A práve tu môžeme začať hovoriť o počiatkoch jeho návyku k drogám, z ktorého sa nikdy naozaj nevymanil. A vďaka týmto pokusom o zmyslovú extázu dosahovanú drogami, snívaní a poéziou, vyrástol trs najkrajšej francúzskej poézie 19. stor. V tomto období bol na tom veľmi zle a po neúspešnom pokuse o samovraždu sa nasťahoval k matke a otčimovi. Zakrátko však medzi nimi vypukli nové nezhody, a tak Baudelaire odchádza do hotela Dunkerque. Ešte v októbri toho istého roku vyšiel oznam, že čoskoro uzrú svetlo sveta Baudelairove Lesbičky, čo je prvý názov Kvetov zla. Tento začínajúci básnik sa však aj naďalej živil písaním kritík, ktoré vydával v rôznych časopisoch. Keď objavil diela amerického básnika E. A. Poea, okamžite začal tieto diela prekladať. V decembri 1847 ochorel a býval u Jeanne Duvalovej. Počas revolúcie v roku 1848 sa dal na čas strhnúť udalosťami (v jeden večer ho istý Jules Buisson videl ako zviera v ruke pušku a kričí Treba zastreliť generála Aupicka!), dokonca bol aj spoluredaktorom a prispievateľom efemérnych republikánskych listov.
Od politického novinárstva sa však opäť rýchlo vrátil k literatúre a kritike. V tomto období však vydával len kratšie básne uverejňované v rôznych časopisoch. Taktiež aj naďalej publikoval preklady Poeovych diel. Popri vydaní ďalších Poeovich diel sa rozhodol napísať hru Opilec, ktorá zostala nedokončená.
Finančne bol však na tom veľmi zle a v priebehu mesiaca sa musel šesťkrát sťahovať V júni roku 1855 vydal 18 básní pod názvom Kvety zla.
Veľké zmeny priniesol Baudelairovi rok 1857. 24.4. mu umrel otčim – senátor generál Aupick. Druhou veľkou udalosťou bolo vydanie zbierky básní Kvety zla.

Táto kniha vyvolala úžas, ktorý prerástol do škandálu. Politický režim Druhej republiky Baudelaira vyhlásil za básnika ohrozujúceho morálku národa. Na konci súd rozhodol, že z Kvetov zla musí byť vyškrtnutých 6 básní a autor musel zaplatiť 300 frankov. Aj po tomto zážitku Charles aj naďalej písal básne, krátke eseje a prekladal.
V januári 1860 sa u Baudelaira prejavili prvé príznaky mozgovej mŕtvice. Vo februári napísal list skladateľovi Wagnerovi, ktorému vyslovil svoj obdiv a neskôr mu venoval aj jednu esej. Taktiež mu vyšlo 2. Vydanie Kvetov zla rozšírené o 35 básní. V roku 1862 opäť pocítil smrteľnú úzkosť. A ako on sám povedal: „Zaváňam krídlom imbecility.“
V roku 1863 odišiel do Belgicka, kde sa snažil zarobiť si prednáškami v Le Gerce aristique, ale úspech sa nedostavil. Začal písať Belgické listy, ktoré nakoniec prerástli do knihy ironických a sarkastických postrehov s názvom: Úbohé Belgicko!
15. februára 1865 pocítil prudký závrat a nevoľnosť, čo znamenalo začiatok konca. V marci sa jeho stav začal vážne zhoršovať a 30. Marca ho ranila mozgová mŕtvica spojená s ochrnutím pravej polovice tela a afáziou reči. Začiatkom apríla ho z hotela Grand Miror previezli do Domu dobrotivej panny v Bruseli a odtiaľ si ho matka vlakom odviezla domov do Paríža.
Charles Baudelaire umrel 31. augusta 1867 v Paríži. Pohreb bol 2.9. na Montparnaskom cintoríne, kde je Baudelaire pochovaný v hrobke svojho otčima. 3. NAJZNÁMEJŠIE DIELA

Tvorba Charlesa Baudelaira sa skladá hlavne z básní, kritík, rôznych esejí a prekladov E. A. Poea. Zo začiatku Baudelaire písal výtvarne a literárne kritiky, ktorými sa snažil zarobiť si nejaké peniaze. V písaní týchto kritík pokračoval celý svoj život, aj keď veľké finančné obnosy mu to nevynášalo.
Okolo roku 1846 objavil diela amerického básnika Edgara Alana Poea a okamžite začal tieto diela prekladať do francúzštiny. V tomto autorovi čerpal veľkú inšpiráciu a prekladanie jeho diel sa stalo jeho koníčkom. V marci 1857 dokonca vydal Nové neobyčajné príhody s novými poznámkami o Poeovi. Baudelaire sa taktiež preslávil aj svojimi krátkymi prózami a esejami na rôzne témy, venované známym osobnostiam a ľuďom z jeho života ako napr. Richard Wagner a Tannhäuser ako aj eseje venované významným udalostiam a veciam pre jeho život dôležitým. Napr. Esej o hašiši či Esej o víne...
Jeho hlavným zameraním však boli básne. Napísal ich veľké množstvo už od začiatku svojej literárnej kariéry.

Svoje prvotiny spočiatku uverejňoval v rôznych časopisoch, no neskôr začal vytvárať aj svoje prvé zbierky : Lesbos (prvý názov Kvetov zla);Predpeklie ...
Počas pobytu v Belgicku písal belgocké listy, ktoré prerástli do knihy Úbohé Belgicko!
Vyvrcholením jeho básnickej tvorby však bola zbierka básní, ktorú vydal v roku 1857, KVETY ZLA. Tá sa však dočkala ocenenia až po básnikovej smrti.
No a druhým najvýznamnejším Baudelairovym dielom sú MALÉ BÁSNE V PRÓZE.

4. KVETY ZLA

KVETY ZLA. Už len ten názov celej zbierky v nás vyvoláva zmiešané pocity, pocity, ktoré sa odohrávali v básnikovom vnútri celý jeho život.
Toto celoživotné dielo Ch. Baudelaira, najskôr zatracované, teraz obdivované, patrí medzi najväčšie skvosty francúzskej literatúra vôbec.
Pred konečnou zbierkou básní Kvetov zla mala táto zbierka ešte mnoho predchodcov. Zo začiatku to bolo iba niekoľko básničiek, ktoré autor vydával v rôznych časopisoch, potom prišli aj prvé krátke zbierky ako Lesbičky, až 25.júna 1857, na základe zmluvy o knihe básní, podpísanej 30. Decembra 1856, oficiálne vyšla zbierka básní Kvety zla ( Les Fleurs du mal ).
Táto kniha bola vydaná v nakladateľstve Augusta Pouleta – Malassise et de Broise v Paríži, spoločne s Michelom Lévym. Kniha však nevyvolala taký ohlas ako by sa čakalo. Aj keď jeden alebo dvaja sa predsa len našli. Jeden z Baudelairovych kritikov sa v tom období o ňom vyjadril takto: cit.č. 1„ Po Kvetoch zla má tu básnik, čo im dal rozkvitnúť, iba dve možnosti: alebo si preženie hlavou guľku, alebo sa stane kresťanom!“ Táto replika vyzývala Baudelaira ešte k väčšiemu životnému hazardu. Medzi ostatnými ľuďmi však zbierka Kvety zla vyvolala skôr úžas, ktorý prerástol do škandálu. Už 5. Júla toho istého roku bol vo vydavateľstve Figaro vytlačený útok na Kvety zla a 16. Júla knihu zabavili z príkazu štátneho návladného a Baudelaire sa spolu s oboma nakladateľmi museli dostaviť na súd. Práve v tomto období súd skončil pojednávanie s Flaubertom a jeho Pani Bovary, a dokonca mal Baudelaire na súde dočinenie aj s tým istým sudcom. Žaloba proti autorovi bola prejednávaná 28. Septembra 1857. Na súde sa im však príliš nedarilo, a tak politický režim Druhej republiky vyhlásil Baudelaira za básnika ohrozujúceho morálku národa a z knihy Kvety zla museli vyškrtnúť najpoburujúcejšie básne:
Lesbos; Prekliate ženy; Léthé; Tej, ktorá je príliš veselá; Šperky a Metamorfózy vampírove. Ako sme si mohli všimnúť, tak všetky vyškrtnuté básne boli o ženách, ktoré Baudelaire ako prvý vykreslil v pravom svetle, bez veršov plných romantického tajomstva. Práve naopak. Tieto básne sršali erotikou, na ktorú bol básnik nesmierne hrdý. Okrem vyškrtnutia týchto básní však musel Baudelaire zaplatiť pokutu 300 frankov a obaja nakladatelia po 100frankov. Darmo.

Tá doba ešte nebola pripravená na tak veľkého básnika, a preto ani nemohla pochopiť význam baudelairovských veršov. Tento básnik predbehol svoju dobu o niekoľko rokov a nedočkal sa už chvály za svoje skvostné diela. Básne boli skutočne ocenené až po jeho smrti a sú a budú stále večné. 5. ROZBOR DIEL:

a) Človek a more

Táto báseň je jednou z tých, v ktorých sa prekrásne prelína človek a príroda v jedno. Je to krásna hra so základnými pojmami Baudelairovej tvorby, s dušou aj duchom.
Cit.č. 2„ Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvijím zrkadlom: hladina – duša tvoja
V nekonečnosti vĺn večného nepokoja
A duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.“
- Hneď na začiatku celej básne sa Baudelaire dostáva až pod kožu samotného čitateľa tým, že ho osloví a nazve ho slobodným človekom:
cit.č. 3„Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!“
Ďalej rozvíja svoje myšlienky o duši a duchu človeka a mora. Prichádza na to, že duša a duch sú dvoma stránkami ľudskej bytosti a more je vlastne zrkadlom človeka. Hladina je duša človeka, tak veľmi podobná k nekonečnému vlneniu mora. Niekedy rozbúrená, niekedy pokojná a čistá. cit.č. 4 „Je tvojím zrkadlom: hladina – duša tvoja
V nekonečnosti vĺn večného nepokoja.“
Duch je zase horká priepasť hĺbok. Je to miesto, ktoré pozná iba samotné more alebo človek sám. Sú to vnútorné pocity, ktoré sa často nemusia zhodovať s povrchom. Ale sú tak hlboko ukryté, že ich nemusíme navonok vidieť. cit.č.5 „a duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.“
Cit.č. 6 „ Rád pri ňom rozjímaš, sklonený nad obrazom,
Do rúk ho naberáš, očami objímaš
A vše ťa vzruší des, čo zrazu v srdci máš,
Keď more zaryčí neskrotiteľným plačom.“
- Človek je ako more. Možno aj preto má rád rozjímanie pri jeho hladine, kde si tíši svoj vlastný zármutok a možno zazrie aj seba samého v tom nekonečnom pohybe morských vĺn. A predsa ho more dokáže prekvapiť; znenazdajky rozcítiť, keď zistíme, aký jeho život v skutočnosti.
Cit.č. 7„ Vy obidvaja ste temní a zastretí:
Nepoznateľný si, človeče, priepasť bezodná;
Ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná;
Tak taj svoj strážite do seba zavretý.“
- V tejto strofe ukazuje, že v podstate sú obaja, človek aj more, rovnakí – temní a zastrelí nikto ich vlastne v skutočnosti nepozná úplne.

cit.č.8 „Nepoznateľný si, človeče, priepasť bezodná“
človek môže mať veľa priateľov, ktorí o ňom vedia „všetko“, no predsa možno nevedia nič. Pretože duša človeka je veľmi hlboká a človek si predsa len ponechá nejaké tajomstvá, ktoré sa nikdy neodhalia. Takto podobne je to aj s morom: cit.č.9„ ó, more hlbinné, nikto ťa, nikto nezná“. Tá hlbina je taká obrovská, že sa nám ju nikdy nepodarí celú objaviť. Cit.č.10„Tak taj svoj strážite do seba zavretý!“ Čiže človek aj more majú tú svoju hĺbku, ktorú sa nám nikdy nepodarí prebádať – človek a živel zostanú navždy navzájom uzavretí, temní.
Cit.č. 11„ A zatiaľ stáročia, čo nikto neporáta,
Sa spolu rujete bez štipky súcitu,
Tak veľmi ľúbiac boj a smrť večitú,
Ó, veční sokovia, nezmieriteľní bratia.“
- V poslednej strofe básnik trpko a múdro konštatuje skutočnosť večného zápasu človeka a mora. Aj keď sú si takí podobní predsa sa navzájom ničia: človek stavia moru prekážky a znečisťuje ho a more zase naopak ničí človeka svojimi morskými búrkami a vlnami.
Keď sa však na túto poslednú strofu zahľadíme poriadne, uvidíme aj hlbší zmysel, ktorý ukrýva. Je to vlastne večný boj vo vnútri každého z nás, ktorý bojujeme celý život. Je to boj ľudskej hladiny a hlbiny, čiže duše a ducha.

b) Albatros

Táto báseň, podobne ako aj Človek a more, bola napísaná zo spomienok na more a prírodu, ktorú zažil počas cesty do Indie. Albatros je báseň, v ktorej je človek a príroda blízko spätá, a v mnohom aj podobná.
Cit.č.12 „Keď mužstvo posádky zatúži za zábavou,
Nejeden albatros, šíravy morskej vták,
Utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
Sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.“
- Hneď v prvej strofe tejto básne, Baudelaire spomína vtáka – Albatrosa, ktorý vládne na oblohe, kde je nekonečne voľný a slobodný = šíravy morskej vták. Albatros je zároveň aj človek. Človek, ktorý odporuje konvenčným zásadám a nechce sa podriadiť spoločnosti.
Posádka je v tomto prípade chápaná ako spoločnosť, ktorá svojou mocou zviera týchto moderných “albatrosov“.

A preto ak si tieto vtáky či ľudia nedajú pozor, sami sa pripravia o svoju slobodu: cit.č.13„ Utratí slobodu, ak príliš nevšímavo
Sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.“
Cit.č.14„Tento kráľ azúru, chytený do osídla,
Na doskách paluby v hanbe a rozpakoch
Žalostne rozprestrie veliké biele krídla,
Vláčiac ich ťarbavo sťa veslá zbok´ na bok.“
- V tejto strofe je už náš voľný vták, kráľ azúru, v plnej moci posádky, kde žalostne plače
a snaží sa rozprestrieť svoje krídla. Tieto krídla, ktoré boli symbolom jeho voľnosti, sú preňho však už iba prekážkou a príťažou a posádka mu preto môže ľahko ublížiť: cit.č. „vláči ich ťarbavo sťa veslá zbok´ na bok.“ Podobne ako aj u človeka, kde jeho nespútaná sloboda a vlastné a nekonvenčné názory sú v tomto prípade už len príťažou, ktorá mu nedovoľuje dobre dýchať a spoločnosť si ho preto ako slabšieho jedinca môže ľahko opantať.
Cit.č. 15„ Ach, kľavý, chromý je pasažier okrídlený!
Nedávno krásavec a teraz neborák!
Ten sa mu porúha: kuľhajúc vzletieť mieni,
A tamten strká mu fajočku pod zobák!“
- Hneď v prvých dvoch veršoch vidíme, ako sa z voľného kráľa voľnosti a slobody stáva úbohá troska. Kedysi jeho krása rozkvitala, no teraz sa z neho stal veľký neborák. Keď to prenesieme na človeka, podobne môžeme vidieť, ako sa z radikálne odmietajúceho tvora všetkého zastaralého stáva jeden z tých ostatných – jeden zo spoločnosti. To znamená, že tu zaniká jedinečnosť človeka. Tento úpadok jedinečnosti je však ešte umocňovaný v posledných strofách, kde už albatros ako aj človek nemá dosť síl na „vzlietnutie“, pretože posádka, čo sa rovná spoločnosti, mu vnucuje vlastné názory a myšlienky v podobe fajky: cit.č.16 „ A tamten strká mu fajočku pod zobák!“
Cit.č.17„ Básnik sa podobá princovi oblačnému,
Čo šípom smeje sa a vnára do búrok;
No na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému
A krídla mohutné hatia mu každý krok.“
- V poslednej strofe už autor pred čitateľa podložil prirovnanie albatrosa k nemu samému, čiže k básnikovi. K básnikovi odmietajúcemu spoločnosť a jej pravidlá. Básnikovi, ktorý je odsúdený na odsúdenie spoločnosťou: cit.č.18„Básnik sa podobá princovi oblačnému
čo šípom smeje sa a vnára do búrok;“
Vo výšinách a vo svojom svete sú síce obaja voľní a slobodní, ale na zemi sú stiahnutí a nepochopení, a ich krídla a nespútanosť sú opäť ich najväčšou prekážkou. cit.č.19„ no na zem stiahnutý, vstred posmechov, má trému
a krídla mohutné hatia mu každý krok.“

c) Ábel a Kain

Už z názvu môžeme zistiť, že tentoraz Baudelaire siahol po náboženskej tématike, čerpal námet z biblie. Presnejšie z časti, kde Kain zabije Ábela, svojho brata. Čiže ide o bratovraždu.
Práve preto sa táto báseň stala v období Baudelairovho života veľmi poburujúcou.

Ľudia však nepochopili pravú podstatu tejto básne, ktorú sa vám teraz budem snažiť objasniť. Ako som už naznačila, táto báseň má biblický motív a celá je postavená na kontrastoch (v jednom dvojverší opisuje Ábela a v druhom zase Kaina; takto sa to strieda celú báseň). Keďže Ábel bol v histórii synom veľmi dobrým, poslušným a riadiaci sa pravidlami, ktoré mu boli dané, v tejto básni chcel Baudelaire pomocou Ábela opísať spoločnosť. Naopak Kain bol synom nie príliš obľúbeným, a aj v hospodárení skúšal stále nové metódy. Lenže keď videl, že uznanie si tým nezíska, zabil svojho, u otca viac obľúbeného, brata.
A preto Kain v tomto prípade predstavuje jedincov, ktorý sa vzpierajú spoločnosti a odmietajú jej pravidlá. Do tejto skupiny sa zaraďuje aj samotný básnik ako aj ďalší básnici a celá moderna, ktorí sa snažili priniesť ľuďom niečo nové. A práve preto básnik považuje Kaina za dobrého, ale navždy nepochopeného tvora. Hneď v prvom dvojverší prvej časti básne Baudelaire opisuje rod Ábela – spoločnosť. Sú to ľudia, ktorí sú konzervatívni, pasívni a nikomu neubližujú, pretože iba „prežívajú“ a vystačia si so základnými životnými potrebami. No predsa ich má Boh stále radšej. Cit.č.20„ Rod Ábelov, len jedz, pi, drichmi veď Boh ťa ľúbi jednostaj.“
Naopak Kain ostane naveky ten, ktorý je odsúdení na povesť zlého, nech robí čokoľvek. A preto musí znášať utrpenie, ktoré s tým prichádza. Cit.č.21„Rod Kainov, ty bahnom, vzlykmi sa ďalej plaz a skapínaj.“
Ďalej autor znovu pokračuje pri rode Ábelovom, ktorí budú navždy oslavovaní vďaka obeti, ktorú podstúpili. cit.č.22 „Rod Ábelov, tú tvoju obeť s úľubou ňuchá Serafín!“
Kain a jeho následníci, ako ľudia činu, zas nebudú nikdy pochopení. Cit.č.23 „ Rod Kainov, či v dákej dobe sprostíš sa vôbec trýzne vín?“
Básnik sa opäť prihovára Ábelovi, čiže spoločnosti, a oznamuje mu, že jeho úroda prekvitá. To znamená, že spoločnosti sa ako väčšine darí pritiahnuť ľudí na svoju stranu a podriaďovať ich svojím konvenciám: Cit.č.24 „ Rod Ábelov, hľaď, tvoja siatba i tvoja lichva prekvitá.“
Zatiaľ čo Kain nemá nič. Čiže tých, ktorí sa dokážu spoločnosť vzoprieť je len veľmi málo. Cit.č.25„Rod Kainov, hlad – tvoja kliatba – v útrobách psovsky morí ťa.“
Ďalej Baudelaire pokračuje ironickou poznámkou adresovanou Ábelovi:
cit.č.26„Rod Ábelov, ty hrej si bruchá pri krbe patriarchálnom.“.

Poukazuje na podlizovanie, ktoré stále pretrváva medzi nami.
Cit.č.27„ Rod Kainov, si v dlane dúchaj, jak skrehlý šakal zalez v lom!“
Tu Kain sa však predstavujúci silných jedincov opäť musí stiahnuť do úzadia, ale zároveň, aby sa nenechal ovplyvniť spoločnosťou.
Cit.č. 28 „Rod Ábelov, ploď deti ďalej! Mladé i zlato vrhne ti.“
Opäť tí, ktorí neodporujú spoločnosti, čiže tí z rodu Ábelovho, môžu i naďalej plodiť potomkov ktorí budú pokračovať v ich tradíciach. Naopak tí z rodu Kainovho, nech zadržia svoje túžby, aby nerozsievali ďalej odpor k pravidlám spoločnosti. Cit.č.29 „Rod Kainov, dus v srdci pále a nespratný svoj apetít!“
V tomto dvojverší hovorí o spoločnosti, ktorých je stále viac a viac a aj naďalej sa rozmnožujú. cit.č. 30 „ Rod Ábelov, ty veriac žerieš jak ploštice les, životy!“
Naopak Kain a jeho následníci budú mať vždy ťažkú cestu a ich život bude smerovať do zániku. cit.č. 31 „ Rod Kainov, sa cestou berieš s potomstvom svojím do psoty.“
Tu sa končí prvá časť básne a prichádza druhá, v ktorej obracia celý doterajší priebeh básne. V tejto časti oznamuje Ábelovi, že nikto nie je nesmrteľný, a aj on raz pominie. Cit.č. 32 „ Rod Ábelov, zem prijme v dyme raz jak hnoj tvoju mrcinu.“
A Kaina vyzýva do boja, aby sa nevzdával a pokračoval vo svojej činnosti. Cit.č. 33 „Rod Kainov, ty dielo v čine dôsledne ďalej rozvinuj;“
Vyzýva hlavne tých niekoľko ľudí, ktorí sa vzopreli spoločnosti, aby aj naďalej vytrvalo bojovali za svoje názory a myšlienky.
V ďalšom dvojverší vyhlasuje úplný úpadok starých a konvenčných názorov spoločnosti cit.č.34 „ Rod Ábelov, je hanba s tebou: Moc rýľa kyjak zahubil!“
Tu označil rýľ za všetko staré a neprogresívne, ktoré nakoniec porazí kyjak, ktorý v tomto prípade znamená všetko nové, rýchle a perspektívne. d) Litánie k Satanovi

Podobne ako v básni Ábel a Kain, aj tu oslavuje niekoho, koho všetci kresťania zavrhujú. Dá sa povedať, že v určitom smere išlo aj o provokáciu spoločnosti, Satan však v Baudelairovom prípade zohráva veľkú úlohu v živote ľudí. Nie však ľudí zhýčkaných a povýšeneckých, ale ľudí, ktorí sú spoločnosťou odsudzovaní.
Táto báseň je opäť písaná v dvojveršoch a silný dojem každého dvojveršia je umocňovaný opakujúcim sa veršom cit.č.35„ ó Satan, zmiluj sa nad mojou krutou mukou!“
Už v prvých veršoch básnik oslavuje Satana ako najlepšieho anjela a zároveň Boha, ktorý prehral súboj s Bohom, ktorého uznávajú tí ostatní. Cit.č.36„ Ó, múdry, o, krásny, z Anjelov samý prvý
Boh sudbou zradený, ktorého hana drví“.
Je to kráľ temnôt, kam bol zvrhnutý a kde žije vo vyhnanstve. Cit.č.

37„ Ó, knieža vyhnanstva, ó, ty, čo krivdu znáš“
Satan je však bohom, ktorý drží svoju ochrannú ruku a lieči všetky rany tým menej uznávaným v spoločnosti ako vrahom či vyvrheľom:
cit.č. 38 „ Ty, ktorý štvancovi pokojne zhŕdave
Dáš kráčať špalierom katanov k poprave.“
Cit.č. 39 „ Palica vyhnaných, lampada učených,
Spovedník viselcov, spiklencov mučeník“
ďalej alkoholikom: cit.č.40 „ Ty, ktorý spod koní napružíš ožrana,
keď staré kostí mu pridlávia za rána“
taktiež aj prostitútkam alebo aj tým, čo sú chorí a všetci ostatní ich už zavrhli:
cit.č. 41 „ Ty, ktorý dievčatám do srdca, do zreničiek
kult rany zaštepíš i lásku ku handričke“
cit.č. 42 „ Ty, ktorý i leprou zhlodaným do kosti
dopraješ chuť Raja okúsiť v ľúbosti“.
Satan je jednoducho Boh, ktorý sa nestráni biedy ľudí a stará sa o nich. Je veľmi tolerantný a nikoho neodsudzuje. Nebojí sa smrti, dokonca ju uznáva a dáva pomocou nej všetkým tým zatrateným novú nádej cit.č.43 „ Ty, ktorý so smrťou, vezmúc ju ako ženu,
Splodil si Nádeju – tú krásku pojašenú!“
Nebráni im v ich vlastnej životnej ceste, netlačí ich do niečoho, čo je dané spoločnosťou a malo by sa striktne dodržiavať. Nezabúda a neopovrhuje nikým, pretože vie, že každý sa môže dostať mimo pravidiel. On je jediný, ktorý vie, kde sa ukrývajú drahokamy( ktoré môžu znamenať aj jeho najväčšie chyby) Boha, ktoré chce nechať naveky uchované. cit.č. 44 „Ty, ktorý vieš, kde sú strážené zemské jamy,
Kam skryl Boh neprajný čarovné drahokamy“.
On je skrátka ten, ktorý mal sedieť na tróne, kde teraz sedí Boh. A preto mu na konci celej básne Baudelaire venuje ešte jednu Modlitbu
Cit.č.45 „ Sláva a chvála ti, ó, Stan, ktorý si
Na Nebies výsosti kraľoval kedysi
A ktorý zdeptaný v hlbinách Pekla snívaš.
Daj mojej duši, nech pri tebe žiadostivá
Pod Stromom Poznania spočinie v hodine,
Keď sťa chrám nový sa nad tebou rozvinie!“
Touto Modlitbou básnik dovršuje celú báseň a znovu pripomína všetko, čo pre nás môže urobiť. V prvých troch veršoch mu Baudelaire vzdáva hold, aj keď už na nebesiach nekraľuje, ale teraz iba sníva vo svojich hlbinách. Ďalej ho prosí o to, aby sa zmiloval nad jeho dušou, pretože, ľudia často robia chyby, ako napríklad Adam a Eva pri Strome Poznania.

A potom sa mu otvoria nové brány a on bude zase kraľovať.
Základnou myšlienkou celej básne však bolo ukázať všetkým ľuďom, že každý je len človek a preto by sme nemali zatracovať nikoho, dokonca ani tých, čo robia veľa chýb alebo svojim životom a správaním nezodpovedajú mravným zásadám spoločnosti.

e) Čitateľovi (Předmluva)

Na prvý pohľad by si človek mohol myslieť, že táto báseň je typickým predhovorom autorov kníh, kde ich stručne oboznámia s nasledujúcimi riadkami. Kto si však túto báseň prečítal vie, že s „úvodom do deja“ nemá táto báseň nič spoločné.
Báseň čitateľovi je skutočne určená tomu, kto ju číta, pretože sa ho aj osobne dotýka. Už hneď v prvom verši nám Baudelaire naznačuje, že sme ľudia, ktorí nebojujú za pravdu, svoje práva, zato však v nás prebývajú výčitky, hlúposť, žgrlošstvo. Nesnažíme sa bojovať, alebo zachrániť aspoň niečo, čo sa ešte zachrániť dá. Dokonca nás prirovnáva k žobrákom, ktorý dovolia hmyzu, aby ich zožierali. Presne to isté totižto my povoľujeme našim výčitkám. Cit.č. 46„ Blud, hloupost, skrblictví, hřích plný nepravosti,
Nám v duchu obývá a tělo trápí nám.
My nabízíme krm svým milým výčitkám
Tak jako žebráci svým hmyzúm, které hostí.“
Často sme dvojtvárni, na jednej strane sa robíme svätými, ktorí za nič nemôžu a nič neurobili. Ale na strane druhej sme ľudia, ktorí nemajú zábrany urobiť čokoľvek za peniaze, ktoré vládnu svetom a sú povýšené nad všetko. Pritom sa však opäť tvárime nevinne a bezbranne. Cit.č.47„přiznání dáme si vždy dobře zaplatit,
svou vinu hodláme svým podlým pláčem smýt“
Naša vôľa už nemá takú silu a necháme sa zvábiť na zlé chodníčky. Jednoducho necháme sebou manipulovať ako bábky a postupne si dláždime cestu do zatratenia.
Cit.č.48„a vúle, drahý kov, i sebepevnější,
je v páru měněna tím chytrým alchymistou.“
V ďalšej strofe nás básnik zase prirovnáva k zhýralcovi, ktorému je jedno akú má ženu, hlavné je, že vôbec nejakú má. A takí istí sme aj my. Všetko chceme rýchlo mať, a je nám jedno aké to je. A taktiež sa snažíme všetko narýchlo odčiniť, ale zabúdame na to, že už môže byť dávno neskoro. Cit.č.49„ Jak bídný zhýrale, hryzoucí žádostivě
Zmučený scvrklý prs nevěstky zvadlých vnad,
Toužíme tajnou slast narychlo vychutnat,
Jak starý pomeranč ji mačkajíce chtivě.“
Aj naďalej nám autor nezabúda pripomínať, že sme veľmi slabí a nedokážeme sa vzoprieť. A že sa k nám potajomky vkráda smrť, ktorá nás premôže.
V posledných troch strofách sa zameral na jedinú vec, ktorá nás zožiera najviac. Aj napriek všetkým nerestiam a hrôzam, ktoré nás prekonávajú, a ktoré je nemožno prehliadnuť, je tu jedna, ktorá aj napriek svojej tichosti a pokoji je tou, ktorá nás dokáže najviac zničiť.

Táto neresť je síce tichá a zo začiatku pokojná, ale keď nastane ten správny čas jej trpezlivosť prinesie ovocie a dokáže nás všetkých zahubiť. Je to nuda. Áno nuda je tá neresť, ktorá nás najviac zmáha, a ktorej najčastejšie podľahneme a jej trpezlivosť nie je zbytočná, pretože my ako jedinci ju síce poznáme a vieme o nej, ale aj tak proti nej nič nerobíme, a tak ju necháme nad nami vyhrať. Cit.č.50„ Ač šetří posunky a křiky, na dumách,
Přec mileráda by svět obrátila v prach
A jedním zívnutím by spolkla celou zemi.

Toť Nuda! – V očích pláč, bezděčný, každou chvíli,
Sní o popravištích, v mhách kouříc huku svou.
Ty znáš, múj čténáři, tu stvúru zhýčkanou,
Čtenáři pokrytče – múj bližní, bratře milý!“
Celú báseň teda završuje strofou : cit.č.51„Čtenáři pokrytče – múj bližní, bratře milý!“
Tu Baudelaire ešte aj na konci umocňuje celý dojem básne a zasahuje city čitateľa tým, že tu stavia samotného čitateľa do dvoch rozličných ľudí. Na jednej strane ho označuje za pokrytca, na druhej ho vak naopak stavia do pozície svojho priateľa, ktorý je mu vlastne ako brat.

f ) Duša vína

Duša vína patrí medzi básne, v ktorých Baudelaire opisuje jednu z jeho omamných látok – o víne.
Celú túto báseň rozpráva, respektíve spieva, duša vína, ktorá je uzatvorená vo fľaši. Hneď v prvej strofe sa duša prihovára k človeku ako tvorovi veľmi biednemu a zmorenému životom. Láka ho aby prijal jej spev, ktorým sa mu prihovára, a ktorý veľmi polahodí jeho zmyslom.
Cit.č.52„ Ó, prijmi, človeče, biedny a drahý druh,
Z väzenia skleného, kde vosk ma uzamkýna,
Tento spev družnosti ako stisk bratských rúk!“
Aj naďalej sa líška človeku a používa všetky svoje zbrane na to, aby sa z nej napil. Naskôr spieva, koľko práce dá, kým sa také dobré víno – taká dobrá duša zrodí. A keďže ona si to uvedomuje, tak sa chce svojim stvoriteľom odvďačiť:
cit.č.53„Viem, koľko námahy a koľko trudu, znoja
vsiakol svah v plameni, v slnečnej páľave,
kým vznikol život môj, kým vznikla postať moja,
a nie som nevďačná, chcem padnúť na zdravie,“
V tretej strofe opisuje, akú radosť jej robí, keď sa môže kotúľať dolu našim hrdlom, nech je bohaté, či chudobné. Najradšej však aj tak vteká do hrdiel ustarostených ľudí.

Ľudí, poznačených modrinami, ktorí zaháňajú svoj žiaľ a problémy práve pohárom dobrého vínka. Tu Baudelaire naznačuje častý alkoholizmus chudobnejších vrstiev, ktorým niekedy problémy môžu prerásť až tak cez hlavu, že iné východisko ako alkohol nenachádzajú. A tak im toto vínečko steká až do hrude, ktorá je pre túto spevavú dušu cit.č.54„tá sladká hrobka mäkká“. Je to miesto, kam sa chce celý život dostať, a o ktorom sníva celý svoj život uzavretá v komore.
Cit.č. 55„Veď s veľkou radosťou ja dolu hrdlom stekám
Do hrude človeka zbitého drinami
A táto teplá hruď, tá sladká hrobka mäkká,
Po chlade pivničnom ma sladko omámi.“
Ďalej taktiež pokračuje v tom, ako tomuto ustarostenému človeku dáva novú nádej, ktorá mocnie každým ďalším dúškom. Cit.č. 56„ Či čuješ, jak šumí blaživá nádej vo mne,
Ako sa hlásia už pesničky nedelí?“
No a samozrejme, že keď vínko zachutí, človek zabúda na všetky strasti skutočného sveta, je veselý, spokojný a chváli tú chuť, ten zázrak, ktorý mu dal tú silu zabudnúť.
Cit.č.57„ Rukávy vyhrnieš, oprieš sa o stôl skromne,
Velebiac moju chuť, spokojný, veselý;“
Znovu presviedča tohto uboleného tvora, zmáhaného krutosťou sveta, aby sa neobával, pretože jedine víno je ten správny prostriedok na krásne žitie bez problémov a ďaleko od všetkých starostí. Dokonca pomôže aj celej rodine: žene rozveselí oči, ktoré budí opäť hľadieť na svet z tej „lepšej“ stránky. A synovi zase pomôže už od začiatku ľahšie znášať nástrahy, ktoré mu ponúka tento svet a stene sa tým jediným hnacím motorom tela i duše:
Cit.č.58„ rozženiem zreničky znavenej tvojej žene;
Synovi silu dám a farbu do tvári,
Je slabý atlét on pre žitia zápolenie,
Budem mu túžiacim olejom na svaly.“
Tu chce opäť básnik poukázať na závislosť, ktorá môže vzniknúť z rôznych dôvodov a môže zničiť nielen niekoľko jedincov, ale aj celé rodiny. Pretože je veľmi ľahké s tým začať, ale len ťažko sa od toho odvykne.

Je teda ako pleva, ktorá keď niekde zapustí korene, len ťažko, dá sa povedať, že už nikdy ju odtiaľ nedostaneme.
Duša vína však až dokonca spieva svoju krásnu pieseň o jej splynutí s ubolenou dušou človeka, keď sa zjednotia v jedno a budú spolu nažívať v spokojnosti:
Cit.č.59„ A v teba zapadnem jak drahá ambrózia,
Jak zrno, ktoré sial Rozsievač odveký,
A z nášho splynutia zrodí sa poézia,
Kvet k nebu pučiaci, kvet vzácnej potechy.“

g) Baudelaire a ženy

Baudelaire bol básnik, ktorý sa, samozrejme, taktiež nevyhýbal básňam o ženách a pre ženy. Bol Francúz, a práve francúzska literatúra sa vyznačovala tými najkrajšími a najpravdivejšími opismi lásky vtesnanými do niekoľkých veršov. A práve Baudelaire bol tým, ktorý bez ostychu písal o vzťahu a kráse žien. Išlo mu hlavne o erotický zážitok a o ženu, ktorá je po každej stránke zrelá. No hlavne po tej fyzickej, pretože aj jeho láska k Jeanne Duvalovej bola
viac – menej fyzická. Jeanne Duvalová bola predsa žena bez vzdelania, bez vychovania a bez spoločenských spôsobov. Ale práve takéto ženy Baudelairovi vyhovovali. Tento básnik znížil ženu až na takú úroveň, že ju videl len ako svoj objekt estetického, poprípade iného záujmu. Spravil zo ženy ženu bez mysle, citov a intelektu. Spoločnosť žien mu však bola vhodná na to, aby sa mohol ponoriť sám do seba, a aby vychutnal všetky zážitky.
Jeho vzťah k ženám sa však aj počas jeho života menil. História jeho lások prechádza od počiatočného opojenia a vychutnávania cez starnutie až po ničím nezastierajúcim a nezamlčujúcim obrazom.
Najviac básní bolo samozrejme napísané práve o jeho životnej láske Jeanne Duvalovej. A práve o nej je aj báseň Šperky.

Šperky

Šperky je báseň napísaná v období, keď sa básnik ešte len opájal krásou žien. Bez akéhokoľvek zakrývania tu opisuje aj tie najchúlostivejšie situácie, pre ktoré bol spoločnosťou odsúdený. Už v prvej strofe ju označuje za svoj drahocenný kvet, čiže šperk, ktorý ho zdobí. Píše tu o tom, že najkrajšia je úplne nahá, keď má na sebe iba šperky, také krásne ako ona sama
cit.č.60 „ Do naha svlékla se, múj drahocenný květ,
A znajíc choutky mé jen šperky nechala si,
A tato skvostná zbroj dala ji pyšný vzhled“
Ďalej píše o tom ako ho táto žena dokáže dostať do extázy, a zbavuje ho všetkých zmyslov cit.č. 61 „ Jsem stržen v extázi a v náruživý vztah“.
V strofe tretej básnik opisuje okamih, keď sa mu celá oddávala s nehou a láskou
cit.č. 62 „ Tož, ležíc, láskání se vzdala najednou,
s divanou jako vždy, jen úsměv měla, něhu
pro sladkou lásku mou, jak moře bezednou“.
Básnik samozrejme nezabudol ani na opis jej tela, ktoré bolo pre neho najdôležitejšie. Opisoval každučký kúsok jej tela, a z tohto sa môžeme dovtípiť, že ho viac lákali ženy s kyprými vnadami cit.č.

63 „Nohy a rameno, a její stehna, kříž,
Jak labuť zvlněné a jako olej hladké,
Já nenásytnýma očima pozřel již;
Břich její, prsy dva, mých vinic hrozny sladké“.
Otvorene sa priznáva, že sa jej tela nevie nasýtiť, a že jej telo rozvírilo pokojnú hladinu jeho ducha, ktorý, doteraz sídlil v samote cit.č.64 „By rozmetali klid, kde dobře bylo duchu,
Svrhli ho se skály, kde mezi krystaly
Trúnil v své samotě a v tichu beze vzruchu.“.
Taktiež tu naznačuje, že prednosť dával hlavne ženám s tmavšou pleťou, možno aj preto sa mu J. Duvlová tak páčila.
Báseň završuje ich telesným spojením, ktoré sprevádzal len praskot ohňa v krbe
cit.č.65„a po světnici se jen záře z krbu lila,
kdy ohnivá vydechla prudčeji,
tú kúži ambrovou vždy krví zaplavila.“. Mrcha

Mrcha je zase úplný opak básne Šperky. Je to báseň, v ktorej sa štíti miernych výrazov a ženu tu vykresľuje ako tú najohavnejšiu mrchu (či zdochlinu).
Báseň sa začína oslovením akejsi ženy, s ktorou raz bol na prechádzke, a s ktorou na ceste uvidel odpornú mrchu cit.č.66„ Vzpomeňte, duše má, co uzřeli jsme kdysi
Za jitra letních sladkých dnú:
Pěšina svedla nás před mrzké mrchy rysy
Na loži plném valounú.“
Ďalej básnik začne opisovať túto zdochlinu, ktorá bola dávno v rozklade
cit.č. 67 „ S nohama ve vzduchu jak žena při souloži
a potíc jedy ze hlubin,
S nedbalým cynismem rozvírala v tom loži
Svúj břich, kde chvěl se černý plyn.“
Táto mrcha, ktorá kedysi dávno bola nádherným tvorom, teraz už páchla až natoľko, že aj žena, ktorá ju uvidela hneď omdlievala. Pohľad to bol skutočne odpudzujúci; všade muchy či larvy lezúce z brucha cit.č.68„ A mouchy bzučely na bříše shnilých kostí,
Zkad lezl černý bajatón larv“.
Kedysi nádherný tvor, no teraz len mrcha, ktorej krásu už dokáže obnoviť len maliar. A práve tu potom prichádza vyvrcholenie, kedy Baudelaire začne prirovnávať túto mrchu k žene.

Aj keď teraz je nádherná ako anjel, potom bude vyzerať ako obyčajná zdochlina
cit.č.69„- Tak jednou také vy budete tím, co zříme: „Královno púvabu, budete stejnou, běda!
Svinstvem, kde pro puch zajde veš, až pomazání dá vám kněz,
Vy hvězdo očí mých, vy slunce bytosti mé, až ve hrob pújdete, kde tučný květ se
Múj anděle, má vášni též!“ zvedá,
plesnivět mezi kosti kdes.“

Na záver jej však oznamuje, že aj keď ona už bude len obyčajnou „mrchou“, on si ju, ako aj všetky ostatné, naveky zachová vo svojej mysli ako božské a nádherné osoby:
Cit.č.70 „ Že zachoval jsem tvar i božskou tresť, tu mízu
Všech rozložených lásek svých!“
Táto báseň síce nie je jednou z tých, kde Baudelaire opisuje krásu ženy v každom verši. V skutočnosti je to pravý opak. Je to báseň plná naturalizmu až supranaturalizmu. Báseň, z ktorej až srší sebavedomie tvorcu, ale zároveň tvorcu, ktorý stráži podstatu i tvar, ktorý vládol kráse jeho lások

h) Malé básne v próze

Ďalším dielom, ktoré Baudelaire vytvoril sú práve Malé básne v próze. Už keď sa na ne po prvý krát pozrieme, vidíme, že sú to vlastne malé Baudelairove úvaly vtesnané do niekoľkých riadkov. Pretože on aj napriek krátkosti svojich diel, dokáže vyjadriť obrovské množstvo vecí a pocitov. Ja vám teraz ponúkam rozbor dvoch z nich.

Cudzinec

V tejto kratučkej próze sa básnik zamýšľa nad otázkou samotného bytia a príčiny, prečo sme vlastne na tomto svete a či sme tu sami alebo máme niekoho, o koho sa môžeme v ťažkých chvíľach oprieť. Z básne je cítiť veľký individualizmus aj preto, že Baudelaire sa sám do tejto básne štylizuje. Okrem individualizmu, je tu však samozrejme vidieť aj symbolizmus a racionalizmus. Tento človek -cudzinec má spleen – čiže pociťuje skleslosť, omrzenosť, nudu a má veľmi pochmúrnu náladu. Na tomto svete ho už nič nebaví a nemá žiadne ciele. Preto sa dá povedať, že iba prežíva. Je to človek stratený, ktorý nevie nájsť sám seba. Už v prvej vete básni nastoľuje otázku: cit.č.71„ Koho najviac ľúbiš, záhadný človeče, povedz?“ - Pýtajúca sa osoba, alebo vlastný hlas Baudelairovej duše sa spytuje samotného Baudelaira koho najviac ľúbi, pretože nemôžeme žiť bez toho, aby sme mali niekoho, na koho sa vždy môžeme spoľahnúť. On je však cudzincom vo svete v ktorom žije, a nemá nič. A preto na všetky otázky odpovedá negatívne.
Počiatočná otázka sa začína formovať na otázky, ktoré sa dotýkajú rôznych vecí, ako napríklad táto: cit.č.72„ Otca, matku, sestru alebo svojho brata?“ – Je samozrejmé, že najskôr sa spýtal ma rodinu, ktorá zohráva najväčšiu úlohu v živote človeka. On však na túto otázku odpovedá záporne: cit.č.73 „ Nemám ani otca, ani matku, ani sestru, ani brata.“ - Tu hovorí, že nemá rodinu, ktorá by sa oňho zaujímala, ktorá by ho milovala a starla sa oňho. Taktiež však na druhej strane, je tento človek veľký samotár, ktorý nie že nemá, ale nechce mať žiadnu rodinu, ktorá by ho opatrovala. V ďalšej otázke sa pýta na jeho priateľov. On však opäť odpovedá záporne: cit.č.74
„Používate tu slovo, ktorého zmysel mi zostal do dnešného dňa neznámy.“ - Tento „cudzinec“ nemá ani priateľov, ktorým by sa mohol zdôveriť, a s ktorými by mohol prežívať všetky zážitky.

Je skrátka sám a opustený. Jeho duša je uzatvorená na trinásť zámkov a nikto sa k nej nemôže dostať. Nikde nemá miesto a všade prežíva len ako cudzinec. A preto aj na ďalšiu otázku odpovedá takto: cit.č.75„ Vlasť? - Neviem, v ktorej zemepisnej šírke leží.“ Takže nielen že nemá miesto medzi ľuďmi, nemá ani svoje vlastné miesto na zemi, iba ak vo svojej fantázii, ktorá je jeho jediným východiskom.
Cit.č.76 „ Krásu? – Rád by som ju ľúbil, božskú a nesmrteľnú.“ Nemá, koho by ľúbil a jeho duša je už taká zatrpknutá, že nevidí nielen krásu ľudí – žien, ale on nevidí ani krásu všetkého okolo seba, aj keď by možno veľmi chcel.
Taktiež si nezakladá ani na majetku, a vôbec mu na ňom nezáleží, dokonca nenávidí zlato: cit.č.77 „ Zlato? – Nenávidím ho, ako vy nenávidíte Boha.“
No keď nemá rád nič, nastoľuje sa tu otázka, či vôbec je niečo, čo dokáže milovať. A predsa, je tu niečo, čomu nedokáže ani tento, do seba uzavretý človek, odolať: cit.č.78„Ľúbim mračná .. mračná, ktoré plynú .. ta kdesi .. zázračné mračná!“
Áno sú to mračná. Vždy, keď sa pozrie na oblohu vidí niečo, čo ho neskonane fascinuje a jediné, čo miluje. Vždy keď sa pozrie hore, môže vidieť voľné a nespútané mračná, ktoré môžu bez zákazov tiahnuť na všetky strany a nikto im v tom nebráni. A práve toto by sa mu páčilo. Mračná sú však aj veľmi nevyspytateľné, pretože často menia svoj smer a môžu nás prekvapiť, tak isto ako aj pri týchto ľuďoch podobných mračnám.

Opíjajte sa

Táto krátka sprózovaná básnička patrí tiež do zbierky Malých básní v próze. Aj keď názov tohto kratučkého diela je veľmi zavádzajúci, po hlbšom zamyslení sa človek začne na tento nadpis pozerať inými očami.
Cit.č. 79„ Musíte byť stále opojení. V tom je všetko: je to jediná otázka. Aby ste necítili strašné bremeno času, čo vám drví ramená a skláňa vás k zemi, musíte sa bez ustania opíjať.“ – Hneď v úvode nám Baudelaire prikazuje, aby sme boli stále opojení. Pretože to je vlastne všetko, čo môžeme urobiť, aby sme zabudli na starosti a útrapy, ktoré zmáhajú náš každodenný život. Pomôže nám to zabudnúť na to zlé a môže sa stať, že nájdeme nový zmysel nášho života. Aby však nedostal ľudí do chybnej mienky, píše, že nie je podstatné čím sa opíjame, pretože každému môže pomôcť niečo iné a každý potrebuje opíjať inú časť nášho tela.

Cit.č.80 „ Ale čím? Vínom, poéziou alebo cnosťou, čí chcete, ale opíjajte sa!“ Víno v tomto prípade predstavuje opíjanie našej mysle, poézia zase slúži na opíjanie našej duše a cnosť sú zase naše ľudské hodnoty a morálka.
Cit.č. 81„ A ak raz precitnete na schodoch domu, na zelenej tráve v priekope, v úmornej samote izby a zbadáte, že opojenie sa stráca, pýtajte sa vetra .. pýtajte sa vlny, hviezdy, vtáka veže, pýtajte sa všetkého, čo uniká, všetkého, čo vibruje a kvíli, všetkého, čo hovorí a spieva, pýtajte sa aká bije hodina. A vietor, vlna, hviezda, vták a veža vám odpovedia: „ Bije hodina opojenia! Aby ste neboli martýrmi času, opíjajte sa .. opíjajte sa bez ustania! Vínom, poéziou alebo cnosťou, čím chcete!““ - To znamená, že ak by sme predsa prestali byť opojení, máme sa spýtať vetra, vĺn, vtáka a iných. Títo všetci totižto predstavujú dynamiku, ktorá by mala tiež opájať našu myseľ. A oni by nám tiež odkázali, aby sme sa opíjali, pretože vďaka tomu sa dokážeme pozerať na všetky problémy inými očami, dokážeme sa nad problémy povzniesť a naše nesplnené túžby budeme môcť nahradiť inými, novými, ktoré nám vytvoria nové ciele a my opäť nájdeme zmysel života. 6. Kompozícia

KVETY ZLA: Vývoj tejto zbierky básní trval celý život Ch. Baudelaira. Postupne do tejto knihy pridával ďalšie a ďalšie básne, ktoré uverejňoval pod rôznymi názvami. Pod názvom Kvety zla bola táto kniha po prvý krát oficiálne publikovaná v roku 1857 v Paríži. Po prehratom súde sa z nej muselo vyškrtnúť šesť najpoburujúcejších básní. Ďalšieho vydania sa táto zbierka dočkala v roku 1861, keď ju básnik rozšíril o ďalších tridsaťpäť nových básní. Pre opovrhovanie touto knihou bola zbierka básní Kvety zla vydaná aj spolu so zakázanými básňami až po jeho smrti. Táto zbierka sa skladá z piatich dielov, ktoré sú zhrnuté do jednej knihy.
Najväčší z nich je Splín a ideál. Ďalšie štyri sú: Víno
Umelé raje
Kvety zla
Revolta
Názov Kvety zla nakoniec básnik zvolil aj ako názov celej svojej knihy, aby už aj tým samotným nadpisom priviedol ľudí k rozmýšľaniu.
Baudelaire bol jedným z prvých básnikov, ktorý sa nebál písať o hocičím, dokonca aj o zakázaných veciach ako drogy, alkohol, o obrátených prioritách a dokonca aj o sexe. Bol prvým, ktorý sa nebál zobraziť ženu v celej svojej kráse bez toho, aby ju ukrýval pod rúško tajomstva. A preto básne s podobnou tematikou potom zadelil do jedného z piatich dielov. MALÉ BÁSNE V PRÓZE – Už samotný nadpis nám hovorí, že táto kniha je vlastne zbierka krátkych básní napísaných v próze. Sú to niekoľko riadkové krátke úvahy autora, ktorý sa v nich zamýšľa nad rôznymi problémami.

Po prvý krát v roku 1857 uverejnil svojich prvých šesť malých básní v próze vo vydavateľstve Le Présent. 7. Forma a štýl

FORMA: Kvety zla je básnická zbierka zložený z piatich častí. Básnik písal väčšinou v štvorveršových strofách alebo vo forme sonetu, čím vedome napodobňoval niektorých svojich predchodcov. Niektoré básne si však popri tomto štrukturálnom väzive vytvárali aj vlastnú cestu ( napr. Brieždenie; Súmrak; Krajina). Taktiež sa pokúšal vytvárať aj básne vo voľnom verši ( ako napr. Epilóg).
Baudelaire vo svojich básňach používa stopy ako:
Daktyl: -
Trochej: -
Jumb: -
Tieto stopy môžeme vidieť vo všetkých básňach. Najčastejšie však vo svijich básnňach využíva daktylo–jumbovskú stopu, ako napríklad v nasledujúcich básňach:
ALBATROS - Keď mužstvo z posádky zatúži za zábavou,

Nejeden albatros, šíravy morskej vták

Utratí slobodu, ak príliš nevšímavo

Sprevádza zradnú loď na krutých hlbinách.

DUŠA VÍNA - Raz večer vo fľaši spievala duša vína:

„Ó, prijmi, človeče, biedny a drahý druh,

z väzenia skleného, kde vosk ma uzamkýna,

tento spev družnosti ako stisk bratských rúk!

Ďalej Baudelaire vo svojich básňach používa striedavý rým: ABAB

Ábel a Kain

Rod Ábelov, len jedz, pi drichmi,
Veď Boh ťa ľúbi jednostaj.

Rod Kainov, ty bahnom, vzlykmi
Sa ďalej plaz a skapínaj.

Taktiež však v jeho básňach môžeme nájsť aj rým obkročný: ABBA

Človek a more

Ty, človek slobodný, budeš vždy k moru ľnúť!
Je tvojim zrkadlom: hladina – duša tvoja
V nekonečnosti vĺn večného nepokoja
A duch tvoj – hlbina, má taktiež horkú chuť.

Malé básne v próze: Z foremnej stránky môžeme o tomto útvare povedať, že sú to niekoľko riadkové úvahy, v ktorých sa básnik dotýka problémov jedinca aj celej spoločnosti.

ŠTÝL: Jazyk: Baudelaire písal umeleckým jazykom, v ktorom využíval hlavne symboly a expresívnosť. Vo svojich dielach kladie dôraz na individualizmus, symbolizmus, racionalizmus a vyskytuje sa tu aj lyrický hrdina.

Umelecké prostriedky:

SYMBOLY: Albatros – slobodný a progresívny človek
Posádka – spoločnosť
Krídla – sloboda
Fajočka – pravidlá, ktoré mu vnucuje spoločnosť
Hladina – naša duša
Hlbina – náš duch
Ábel – spoločnosť
Kain – vzpierajúci jedinci
Kopija – progresívne názory a skutky
Rýľ – zastaralé názory
Satan – Boh, ktorý drží ruku aj nad nižšími vrstvami
Oblaky – sloboda
Víno – ópium, na utíšenie našich problémov
Poézia – niečo pre dušu
Cnosť – znamená hodnoty a morálku

BIBLIZMY : Ábel; Kain; Serafín; Satan;

ARCHAIZMY: Hospodin; lán; martýrmi; čuvy

EXPRESÍVNOSŤ : čtenáři pokrytče – múj bližní, bratě milý!
Rod Ábelov, len jedz, pi, drichmi
Rod Kainov, ty bahnom, vzlykmi sa ďalej palz a skapínaj.
-Tak jednou také vy budete tím, co zříme:
svinstvem, kde pro puch zajde veš

VULGARIZMY: svinstvem; drichmi; skapínaj; mrcha černý bajatón larv

ANAFORY: Rod Ábelov, zem prijme.....
Rod Kainov, ty dielo.....
Rod Ábelov, je hanba.....
Rod Kainov, ty vystúp.....

GRADÁCIA: Rod Ábelov, len jedz, pi, drichmi

PARALELIZMUS: Vzniká opakovaním rovnakých alebo podobných konštrukcii – najlepšie sa ukazuje na biblických motívoch.

Podobne je to aj u Baudelaira:
Rod Ábelov, len jedz, pi, drichmi
Veď Boh ťa ľúbi jednostaj.

Rod Kainov, ty bahnom, vzlykmi
Sa ďalej plaz a skapínaj.

Rod Ábelov, tú tvoju obeť
S úľubou ňuchá Serafín!

Rod Kainov, čo v dákej dobe
Sprostíš sa vôbec trýzne vín?

REČNÍCKE OTÁZKY: Koho najviac ľúbiš, záhadný človeče, povedz?
Priateľov?; Vlasť?; Krásu?
Tak čo teda ľúbiš, zvláštny cudzinec?
Rod Kainov, či v dákej dobe
Sprostíš sa vôbec trýzne vín?

EPITETON: more hlbinné; v nekonečnosti vĺn; veční sokovia; nezmieriteľní bratia;
zradnú loď; krutých hlbinách; krídla mohutné; pri krbe patriarchálnom; Boh sudbou zradený; vševidúci mocný kráľ vecí temných

Epiteton CONSTANS : Rod Ábelov; rod Kainov; krutou mukou

Epiteton ORANS : človek slobodný; neskrotiteľným plačom; priepasť bezedná; kráľ azúru; pasažier okrídlený;

METAFORY: Keď more zaryčí neskrotiteľným plačom.

Či čuješ, jak šumí blaživá nádej vo mne?

A Kain náš, tvojim útrobám vyhráva suka večnej psoty. Moc rýľa kyjak zahubil!

A potíc jedy ze hlubin

Do naha svléká se múj drahocenný květ

A světlo lampy tmám se vzdalo později

PRESONIFIKÁCIE: aj tvoje zlato vrhá hrudky

Raz večer vo fľaši spievala duša vína

A nebe vidělo zde tuto kostru pyšnou

PRIROVNANIE: Jak hlístí milion nám v hlavě sevřen těká

Básnik sa podobá princovi oblačnému

Hladina – duša tvoja

Tvoj duch –hlbina

8. Vlastný názor

Keď som naposledy pracovala a rozoberala poéziu, povedala som si: Nikdy viac! Už nikdy viac nechcem robiť niečo, čo má čosi spoločné s poéziou!......A predsa.
Znovu som sa dostala k poézii, trochu odlišnej ako predtým, a neľutujem. Baudelaire bol skutočne veľká osobnosť, ktorá pre svet poézie vytvorila nové, dovtedy ešte neprebádané spektrum a práve pre tento fakt, sa stal najväčším básnikom celej francúzskej literatúry.
Krása na Baudelairovej poézii je aj v tom, že sa nebál otvorene písať o rôznych veciach. A dokázal za svoje básne, ako aj za svoj spôsob života, bojovať.
Niekto mi raz povedal vetu: Keď si prečítaš Baudelaira, máš iba dve možnosti – buď si jeho, podobne ako aj celú poéziu, zamiluješ a budeš ju milovať až do konca, alebo ju úplne znenávidíš.
Som veľmi rada, že sa môžem zaradiť do prvej skupiny a verím, že poéziu si vždy prečítam s veľkou radosťou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Charles Baudelaire Kvety Zla