Prameň jeho tvorivosti vyviera z duševného stavu zmyslového podráždenia, vyprovokovania zmyslov k maximálnej citlivosti, vzrušenia, v ktorom je angažovaná celá osobnosť, o čom svedčí aj jeho obrazná definícia umenia, nesúca sa v duchu iracionalistického subjektivizmu: „Umelec, citlivo reagujúca duša, tlačený dusnotou zloby, uzatvorí sa pred svetom a vykvitne dovnútra. Plod tohto vnútorného, žiarou ľudskej krvi ohrievaného kvetu je umelecké dielo.“
Nejde však o úplné odmietnutie vonkajšieho sveta. Azyl pre civilizáciou sklamaného ducha poskytuje pretrvávajúca príroda so svojimi večnými zákonmi. Práve s ňou autor „...celých 34 rokov žil v takom tesnom zväzku, že neraz splynul s ňou v jedinú bytosť (...) chodil po nej, dotýkal sa jej tvarov, vdychoval jej výpary,.. a neurobil na papier ani jedinkú čiaročku, kým nemal v sebe celú jej vôňu, teplotu, celú jej surovosť.“ Vonkajšia skutočnosť, príroda, sa tak stáva fyzickou nositeľkou ľudských duševných stavov, živlov skrytých pod maskou človeka, neovládateľných rozumom, ani citom. Najvýraznejším exponentom paralelizmu prírody a ľudského prežívania sa stáva antropomorfický princíp, vstupujúci do všetkých literárnych diel tohto obdobia. Keď prijímame Nevestu hôľ ako dielo na vrchole lyrizujúcich tendencií v próze, ľahko prikývneme aj jej prvenstvu v sile vdýchnutia života a pohybu do zdanlivo nezaujatej a statickej prírody. Základný významový princíp Švantnerovho diela, stotožnenie človeka a prírody v spoločných živelných prasilách, väčšinu motívov antropomorfického charakteru štylizuje do podoby nespútaného a prudkého dialógu medzi prírodnými živlami a živelnými reakciami človeka, čo približuje aj vyjadrenie autora Nevesty hôľ: „Problematika človeka nevzniká len v ňom samom, ale aj, častokrát väčšou mierou v prostredí, v ktorom je odkázaný žiť.. Preto mám tak málo psychológie, lebo lepšie, nemám psychológiu človeka, ale psychológiu prírody, lebo aj taká je.“ Príroda v človeku, boj o život uplatňuje sa a prebieha skryto, v hĺbke, v podvedomí. Človek je spútaný so svojou prírodou a táto prírodná sféra v ňom je ďaleko hlbšia než akákoľvek konvencia. V tomto zmysle Nevesta hôľ završuje vnútornú tendenciu lyrizovanej prózy – napätie medzi spoločenským a prírodným sa stiera, k slovu sa prebojúva živelné, atavistické, praľudské v človeku, ktorý sa stáva rovnocenným spoluúčinkujúcim s prírodou. Autor vytvára človeka, „ktorý nechce byť ničím iným, len tým, čím bol stvorený, a som veľmi rád, že ho môžem tak opravdovsky vidieť, lebo badám pri tom závrat z pohľadu do vlastných hlbín.“
Naturizmus rozvíja predovšetkým plán postáv.