Hrdina a zároveň rozprávač diela Nevesta hôľ, osciluje medzi týmito dvomi svetmi a jeho dvojaká determinovanosť, rozpoltenosť, robí z neho poddajný nástroj praľudských prízrakov hrôzy a desu:


Vtedy som už nebol človekom, ale besom alebo niekým celkom iným, čo
vystúpil zo mňa a šiel s blčiacimi očami, vydutým ťažkým čelom, s tvrdými
uzlami na lícach a na sánkach. Azda to bol môj dávny predchodca, čo sa
túlal horami nahý, hulákal a len z krvilačnosti škrtil a páral zver. Ba bol to
vari azda sám Kain, ktorý sa prvý opojil vraždou. Veď sa mohol obnoviť vo
mne, vystúpiac zo zapálenej krvi a teraz kráčal prostred búrok ako prízrak
pomsty.


V Neveste hôľ boli postavy späté so svojimi prapodstatami natoľko, že viedli k ostrej kritike literárneho diela zo strany Vojtecha Mihálika. Ten vo svojej recenzii útočí predovšetkým na hypertrofiu fantastických motívov. Švantner obhajuje reálnosť pôvodnej prírody i postáv a ich prispôsobenie svojmu umeleckému zámeru: „Zuna, napríklad, nesmela byť celkom hmatateľná, lebo dostala úlohu vibrovať, premieňať sa, autor chcel, aby slobodne prechádzala z jedného sveta do druhého a nemala žiadnych ťažkostí pri tom. Takýto stav musel nakoniec u nej vyústiť v otvorenú šialenosť.“
Hranica medzi realitou a fantázíjnou víziou sa stiera, nie je podstatná, veď „skutočnosť nie je to, čo tvorí inventár nášho okolia, ale to, čo práve prežívame, čo tvorí obsah nášho prítomného života (...) Preto musíme aspoň pripustiť, že aj sen je súčasťou skutočnosti.“ (F.Š.)
Je teda prirodzená „snovosť“ postáv, ich pohyb v priestore na pohraničí sna a bdenia. Do tohto priestoru je postupne vťahovaný rozprávkovou Zunou aj samotný hrdina diela. Zuna sa stáva príčinou konfrontácie Libora s prírodným svetom vonkajším i jeho vlastným, vnútorným. Nevesta hôľ je pokusom o premenu krajne osobného na mýticky-neosobné, pokus, ako urobiť pocity, základ Švantnerovej tvorby, epicky pravdepodobnými. Na ceste za touto pravdepodobnosťou použil autor rozprávkový mýtus. Mýtus je najprimeranejšou žánrovou formou Švantnerovej prózy, formou, ktorá dokáže zacyhtiť odblesk premenlivých podôb prírodných javov. V Neveste hôľ však dochádza k jeho zámernej racionalizácii, jeho demystifikácii, ktorá prichádza v záverečnej scéne Zuninej svadobnej noci, kedy sa naplno manifestuje jej živočíšnosť, šialenstvo, prevaha živlov v ľudskom tele:

Zuna mi nikdy nepatrila. Ani vo sne, ako som si neraz namýšľal. Žila niekde
ďaleko mimo mňa, v čudnom svete tajov, kam som nevedel preniknúť a vo
mne jestvovalo iba marivo, azda stopa po nejakom hlbokom dojme, ktorá sa
len jej zjavom uživovala. A teraz i tá vypŕchla. Nemalo mi už čo prepaľovať
krv nenávisťou a láskou.

Fabulu Nevesty hôľ by sme mohli zhrnúť do niekoľkých viet.