Prózou Nevesta hôľ vyvrcholila tendencia lyrizovanej prózy, tvorba slovenského naturizmu. Literárnou vedou bolo toto dielo označené ako román, i keď samotný autor v jednom zo svojich listov vyznáva: „...musím prezradiť, že som nikdy nemal v úmysle písať román a nikomu som nedal zvolenie, aby moju prózu tak nazval (...) Pôvodný zámer bolo napísať ódu na slovenské hole, z ktorej napokon, neplánovane, vznikla dráma hôľ.“ Po prečítaní diela ľahko prikývneme I. Kusému, ktorý označuje dielo ako „rapsódiu slovenských hôľ“ (rapsódia – hud. druh, v ktorom je charakeristickou črtou istý vnútorný vzruch a striedanie kontrastov; v obsahovej sfére často príznačné námety národného zafarbenia). Autor ňou vyspieval svoj hlboko zmyslový pomer k prírode, ktorá bola pre neho v rokoch neslobody „jedinou kladnou realitou“.
Ján Števček, ktorý vyvinul pri záchove a interpretácii tejto prózy najväčšiu aktivitu, zdvôvodňuje žánrové označenie román poukázaním na nevyváženosť (rapsodickosť), ktorá rozširuje epický priestor na priestor románu, aj keď nie s priamymi znakmi sociálnosti, ktoré do tohto žánru patria.
V Neveste hôľ sa vplyv spoločenských pomerov odráža v téme, v metóde i v žánri – nie však priamym reagovaním, vyslovovaním sa k nim. Tlak spoločenskej sitácie na spisovateľovo vedomie sa prejavil najnápadnejšie v obmedzení námetu na čisto prírodné motívy. Nevesta hôľ je výrazom „priameho“ vzťahu človeka k prírode, bez medzičlánku historickej a spoločenskej skutočnosti. Spoločenské ovzdušie diel vznikajúcich počas 2. svetovej vojny hnalo spisovateľov do vnútra človeka, k sebaskúmaniu a k sebaodhaľovaniu. Takéto smerovanie pozorujeme v tvorbe autorov vojnou postihnutej generácie v celej Európe, ktorí reagujú na dopad doby v rôznych myšlienkových i umeleckých prúdeniach (tal. naturalizmus, fr. expresionizmus,...). Vrhajú sa na stvárnenie krajných životných situácií, ktoré nastavujú bezradnému človeku zrkadlá odrážajúce izolované stránky ľudskej existencie.
Pre Františka Švantnera sa pod vplyvom týchto okolností stáva umenie mostom pre „...únik zo života nedokonalého, človekom pokriveného do života dokonalejšieho, i keď len neskutočného, vysneného.“ Umelecká tvorba súzvučí s duševnou aktivitou, s prežívaním autora.