Zdá sa však, že ak sa ako dvadsaťročný považoval za Poliaka, išlo pravdepodobne skôr asi o teritoriálne, než o nacionálne určenie, ktoré aj preto v neskoršom životnom období podľa všetkého nezdôrazňoval. Gavlovičov kultivovaný slovenský literárny jazyk potvrdzuje naopak dosť hodnoverne jeho splynutie s domácou slovenskou kultúrnou a jazykovou tradíciou.

Štúdiá

Nie sú známe nijaké doklady, kedy, kde a ako Gavlovič získal základné vzdelanie. Lepáček - a po ňom ďalší - iba predpokladali, že ho nadobudol v Trstenej.
Stredoškolské štúdia - rovnako podľa Lepáčka - bol by Gavlovič mal absolvovať v Žiline. Podľa konceptu Gavlovičovho listu V. Gazdovi, publikovaný Lepáčkom v roku 1946, Gavlovič ukončil v Žiline len najnižšiu gramatickú triedu.
Najbližším známym dátumom v Gavlovičovom živote je 30. jún 1733, keď vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie a prijal meno Hugolín. Do rehoľného rúcha bol oblečený v Hlohovci, rok noviciátu (1733-1734) strávil v kláštore v Pruskom. Po skončení kandidátskej lehoty - podľa Lepáčkových výskumov - odišiel Gavlovič do Beckova (1734-1736). V tamojšom kláštore bol v tom čase zriadený filozofický kurz, kde budúci bohoslovci z františkánskeho rádu absolvovali predpísané dvojročné štúdium filozofie.
Po skončení filozofickej prípravy (od roku 1736) pokračoval v štúdiu teológie v žilinskom kláštore. Za kňaza bol vysvätený už ako poslucháč štvrtého semestra v roku 1738. Štúdium teológie v Žiline dokončil v roku 1742.

Pôsobiská

Podľa Lepáčkových zistení po skončení štúdia ostal Hugolín Gavlovič ako rehoľný kňaz v Žiline, kde vykonával kazateľské povolanie a funkciu hospodárskeho správcu kláštora.
13. júna 1743 ho hlavné predstavenstvo preložilo do Beckova a po roku (10. júna 1744) do Pruského. Členom komunity tamojšieho kláštora ostal až do konca života, posledných dvanásť rokov ako kaplán v rodine Madocsányiovcov v Horovciach. Túto skutočnosť potvrdzujú aj Gavlovičové datovania všetkých rukopisov, ktoré napísal, resp. dokončil v tomto období.

Choroba

Skutočnosť, že provinciálne predstavenstvo ponechalo Hugolína Gavloviča po celých 43 rokov na jednom pôsobisku, súvisí zrejme s jeho pľúcnou chorobou, ktorá mala tuberkulózny charakter (phthysis). Rešetka a Lepáček datujú ochorenie(bez uvedenia prameňa) do roku 1745.
Kláštorné záznamy z rokov 1765-1773 na druhej strane naznačujú istú stabilizáciu, ba azda i zlepšenie Gavlovičovho zdravotného stavu. Podľa nich bol Gavlovič v uvedenom období pridelený na fary v Štiavníku, v Papradne, v Považskej Bystrici, v Predmieri, v Dubnici nad Váhom a v Súľove.