Skladba sa končí záverom, ktoré predstavujú eschatologické básne napísané v dvanásťslabičnom verši ( O smrti, O súde posledném).

Štýl a štylistické a jazykové prostriedky

Didakticko-reflexívna poézia(podľa mňa, lebo som nikde neobjavil žiadnu 100% informáciu) je básnický útvar, ktorý pomocou konkrétnej mravnej alebo nemravnej udalosti vyvodzuje ponaučenie a učí základom etiky. Štýl didakticko-reflexívnych básní je reflexívny(odrážajúci sa od skutočnosti), ba miestami až explikatívny(ostro priamy). Reflexívnosť a explikatívnosť mu však nebráni, aby nebol primerane emocionálny a expresívny. Racionálnosť a expresívnosť dosahuje jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami ľudového hovorového jazyka a najmä jednoduchými aj zložitejšími a patetickejšími a rétorickými štylistickými aj jazykovými prostriedkami barokového básnického jazyka. Jednoduché, ale aj zložitejšie štylistické a jazykové prostriedky sa usilujú vždy o jasné a zrozumiteľné a básnicky účinné zobrazenie myšlienok : autorových etických predstáv a názorov na mravné hodnoty, formulovaných v mravných naučeniach. Amplifikačné a kumulačné štylistické a jazykové prostriedky sa v barokovej poézii stali typickým štylistickým konštrukčným princípom, čo bolo výrazom barokovej radosti z pohybu a barokového rozletu k absolútnu. Veľkú úlohu napokon hrajú v didakticko-reflexívnych básňach. Celkom sa tu však podriaďujú žánrovým požiadavkám : didaktickosti, reflexívnosti a explikatívnosti. Slúžia na emocionálne mravoučné zdôraznenie etických myšlienok, faktov a skutočnosti, na dôkladné osvetlenie mravných zásad a sugestívne presviedčanie o záväznosti morálnych noriem. Uplatňujú sa formou takých základných trópov a figúr, ktoré patria k typickému štylistickému inventáru barokovej poetiky (napr. epitetami, metaforami, perifrázami, personifikáciami, hyperbolami, anaforami, epizeuxami, synonymami, pleonazmami, klimaxami a paranomáziami). ·Trópy a figúry v nich napokon môžu rozmanitým spôsobom na seba nadväzovať a vzájomne sa splietať.Mnohé trópy majú už topický charakter, ale vo veršovanom kontexte pôsobia sviežo.
· Metafory sú veľmi emocionálne, expresívne a dynamické. Majú barokový charakter. Reprezentujú obrazy negatívnych stránok života. V niektorých metaforách ešte cítiť pôvod z ľudového hovorového jazyka (tmu má v očoch).
· Personifikácie vyslovujú dôležitosť a moc konkrétnych alebo abstraktných vecí (napr. dôležitosť a moc peňazí práce).
· Hyperboly sú typickým barokovým štylistickým prostriedkom. Zvyšuje sa nimi rozpätie medzi realitou a jej básnickým zobrazením.
· Anafory opakujú tie isté slová na začiatku viacerých veršov. Zväčša stoja na začiatku dvojverší a niekedy majú slovnú podobu trochu zmenenú. Expresívne zdôrazňujú nejaký fakt, skutočnosť alebo predstavu. · V epanastrofách sa opakujú tie isté slová, zvraty na konci jedného a začiatku druhého verša (napr.