Mravné naučenia a praktické rady sa zaoberajú vzťahmi jednotlivca k bohu, blížnym a spoločnosti, ľudskými cnosťami a necnosťami, povahovými nedostatkami, poverami, vzdelaním, spoločenským správaním, vlasťou, manželstvom, rodinou, deťmi, priateľstvom, prácou, pokojom, vojnou, bohatstvom, chudobou, vrchnosťou, poddanými a sociálnymi problémami v najširšom zmysle slova. V popredí je vždy oslava dobra a kladných hodnôt života a odsudzovanie zla a záporných javov a napokon obdiv, láska k chudobe a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá sa mení na kritiku ich života, morálky a vzťahu k poddaným. Prameňom mravných naučení a praktických rád nie je len biblická, antická, stredoveká, humanistická a baroková literatúra, ale aj autorove vlastné skúsenosti, zážitky a pozorovania nadobudnuté v styku s jednoduchými ľuďmi a vznešeným panstvom.
Valaská škola má slúžiť ako "mravoučný kódex" čitateľom všetkých spoločenských vrstiev, ale etické ideály jej didakticko-reflexívnych básní sú veľmi blízke alebo celkom totožné s etikou sociálne utláčaných vrstiev. Hlboké trhliny do noriem barokovej hierarchie ľudských a spoločenských hodnôt zapríčiňuje zdravý, úprimný, kritický pohľad františkánskeho ľudového kazateľa a oslavovateľa chudoby na ľudské a spoločenské problémy. Z pasívneho františkánskeho kultu a glorifikácie chudoby sa rodí aktívny vzťah k chudobnému poddanému ľudu, zmysel pre jeho sociálne túžby a potreby a ostrá spoločenská kritika. Nejde len o didaktické, ale aj o zábavné čítanie poloľudovej populárnej literárnej produkcie. V Gavlovičovej skladbe sa splietajú témy a motívy rozmanitej proveniencie: z literatúry antickej i kresťanskej ale i z ľudovej a poloľudovej tvorby. Sú však spracované svojsky a samostatne. Básne Gavlovičovej skladby by sa dali rozdeliť na tri tematické okruhy: vzťah k Bohu, k ľuďom a k svetu. Gavlovič takéto okruhy naznačuje v úvode.
Motivický a tematický vzťah k Bohu obsahuje motívy a tematiku náboženského charakteru (správanie kresťana voči bohu, vlastnosti dobrého kresťana, svetská pominuteľnosť, smrť, záhrobný život a pominuteľnosť). Človek sa má báť boha a slúžiť mu. Musí žiť cnostne a statočne a starať sa viac o dušu ako telo. Pozemské veci sú premenlivé, pominuteľné a márne. Zapríčiňujú nešťastie a záhubu. Škodlivá je i telesná krása. Túžiť po pominuteľných svetských veciach znamená bláznivosť. Smrť je nevyhnutná, ale netreba sa jej báť. Vo večnom živote ponížený stanú sa povýšenými.