Vzduch nad nami je plný neviditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako orgán aj veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nami. Chraptivo, vzdialene ručia ako jelene v ruji a letia svojou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších kalibrov.“
Vojna týchto mladých mužov úplne zmenila. Stratili svoje mladícke ideály a sny. V ich mysliach bola len boj a bolesť. Smrť už bola všednou. Postupne sa stávali k vojne ľahostajný. Nebojovali proti ľudom, ale proti vlastnej smrti. Už si ani nevedeli predstaviť život po vojne, čo s nimi bude.
„Nie sme už mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však začať strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaní od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“
“Sme opustení ako deti a skúsení ako starí ľudia, sme suroví a smutní a povrchní – myslím, že sme stratení.“


„Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred zničením. Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, to sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch ležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravisku, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili.“
Paul dostal dovolenku. Sedemnásť dní. Po dovolenke však nenastúpi hneď na front, ale má ísť do kurzu v tábore.
Cestou domov si Paul spomína na svoje detstvo. Autor jeho myšlienky načrtáva pomocou nostalgických opisov prírody a rodného mesta. V opisoch sa prelínajú lyrické a epické prvky.
Dovolenka mu však neurobila dobre. Predstavoval si ju inak. Jedni sa ho neustále spytujú, druhí nie. Už nechápe ich život, ich starosti, ciele, želania. Najradšej je sám.
Po dovolenke ide do barakového tábora. Vedľa ich tábora je tábor Rusov, zajatcov. Často máva stráž pri nich. Prejavuje sa u neho súcit s týmito ľuďmi. Ale nie ako osobami, ale ako s bytosťami.
Nakoniec sa Paul dostane späť do svojho mužstva, na front.
Premýšľajú o tom, prečo vlastne bojujú. „Sme tu predsa na to, aby sme bránili našu vlasť. Francúzi však tiež bránia svoju vlasť. Kto má teda pravdu?“
„Ale naši profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba my sme v práve, a dúfajme, že to tak je. Ale francúzski profesori, pastori a noviny tvrdia, že iba oni sú v práve, ako je to potom vlastne?“
Postupne sa rozhovor dostáva až do ľahkých filozofických úvah o tom, ako vojna vlastne vzniká.
„ Poväčšine tak, že niektorá krajina veľmi urazí druhú krajinu, ..