Antoine de Saint Exupery Malý princ
Antoine de Saint – Exupéryho „Malý princ“ poukazuje na hľadanie hodnôt a zmyslu života a vracanie sa k pravej podstate našej existencie a života. Hneď v úvode autor, ktorý je zároveň aj rozprávačom, upozorňuje spoločnosť na zánik fantázie a predstavivosti. Keď rozprávač nakreslil klobúk, každý okrem Malého princa videl len klobúk. Aj tí „bystrejší … zakaždým odpovedali to je klobúk“(9), len dieťa dokázalo použiť svoju fantáziu a vedelo si uvedomiť, že niekedy skutočnosť nie je taká samozrejmá, ako si dospelí predstavujú. Dieťa, čo podľa dospelých ešte nemá svoj rozum, videlo relativitu veci. Rozprávač sa chcel stať maliarom, ale odstup dospelých k jeho maľbám si vysvetlil ako neúspech a odradilo ho to. Týmto autor poukazuje na nebezpečenstvo zániku fantázie a jedinečnosti. Ak by človek načúval viac deťom a nepodceňoval by ich, tak by ušetril veľa času z neustálej potreby meniť deti. Ten sa potom dá využiť na poznávanie nového. „Len deti vedia, čo hľadajú,“ sú úprimné, milujú bez obmedzenia, vedia nazrieť do vnútra človeka (91). Tieto hodnoty by podľa autora mali začať hľadať aj dospelý. Treba prestať obviňovať a meniť deti. Za letcom, ktorý havaroval na púšti a práve sa snažil opraviť lietadlo, príde Malý princ s prosbou. V danom momente má letec úplne iné starosti a zápasí o svoje prežitie, ale tým, že venuje princovi pozornosť, odpúta sa od svojich problémov a snaží sa pomôcť druhému. Exupéry vyjadruje istú nádej na porozumenie a solidaritu k deťom, ktorú má v dospelých. Krásne autor vyjadril myšlienku pominuteľnosti pomocou existencionalistickej filozofie, keď sa pilot pokúšal nakresliť Malému princovi ovečku. Fakt, že princovi sa ovečka nepáčila dovtedy, pokým ju nenakreslil v krabičke, potvrdzuje slobodu myslenia, a že to najkrajšie je výplodom našej subjektívnej fantázie. Nikto nesmie a nemôže za nás rozhodnúť, čo má ako vyzerať, čo sa má ako konať. Každý je jedinečný, a preto ten druhý nemôže nikdy vedieť, ako si predstavujeme veci naokolo. Keď podľa autora dospelým opíšeme „pekný dom z červených tehál, s muškátmi v oblokoch a s holubami na streche“ mrháme tým len čas (21). Stačí im len povedať, že ste „videli dom za stotisíc“(21). Protiklad detského a dospeláckeho vnímania sveta predstavuje spor v spoločnosti, avšak autor nám poskytuje východisko v zlatej strednej ceste. „Ak ide človek rovno dopredu, ďaleko nezájde“, a preto sa musíme navzájom v živote tolerovať (19).
Neostalo len pri kreslení klobúkov a ovečiek, ale rozprávač nakreslil aj baobaby, ktoré sa mu najviac podarili. Tieto stromy symbolizujú kapitalizmus a prevahu dospelých, kde deti sú len otrokmi spoločnosti, pretože nemajú priestor pre svoju vlastnú interpretáciu a vývin. Pretože sú malé, spoločnosť sa ich snaží formovať podľa toho, ako jej to vyhovuje. Baobaby sú vlastne problémy, ktoré ak sa nesnažíme vyriešiť hneď na začiatku, tak nám prerastú cez hlavu. Nesmieme podľahnúť lenivosti, pohodlnosti, a tak ako baobaby treba hneď ako malé rastlinky vytrhať, tak aj problémy treba riešiť hneď a nečakať, pokým naberú veľké rozmery. Vydarenosťou kresby chcel rozprávač jasne vyjadriť túto hrozbu a chcel ochrániť nevinné deti a spoločnosť pred zlom. Človek je prirovnaný k sopke, ktorá ak je „dobre vymetená, horí v nej pomaly a pravidelne, nevybuchuje“ (40). Ak ľuďom nedáme možnosť sa nahnevať, tak sa ich výbušnosť neprejaví. Znova sa tu objavuje motív tolerancie, pozornosti a porozumenia voči blížnemu. Aj rozprávačovo sklamanie z neúspechu jeho kresby vychádza z dospeláckej netolerantnosti či skôr neporozumení. Princ sa častokrát cítil smutný na svojej planéte, a preto „boli jeho jediným rozptýlením iba čarovné západy slnka“ (29). Tie mu ponúkali pokoj a zabudnutie. On si našiel niečo pozitívne a v úplne jednoduchých veciach, pretože si všímal ich podstatu. Liek na smútok sa musí hľadať, a preto ak sa cítime zle, nemali by sme sa ubíjať myšlienkou na našu bolesť. Princovo putovanie krajinou má symbolický charakter. Pomocou šiestich postáv, ktoré princ stretne na svojich potulkách, autor kritizuje určité ľudské vlastnosti. Nielenže predstavujú jeho hrdinovia určitú časť spoločnosti, ale princovo putovania je aj jeho hľadanie dobra a pravdy. Kráľ predstavuje autoritu a svetovládu, ktorá je rozumná a nevykorisťuje ľudí. „Od každého treba žiadať len to, čo môže dať“, treba vždy presadzovať reálne ciele a nikdy sa nesmieme vyvyšovať nad druhých len preto, že máme spoločenské či sociálne výhody (47). „Autorita sa zakladá predovšetkým na rozume“ a nie sile ruky (47). Nesmieme klásť na spoločnosť vysoké nároky, či im rozkazovať, lebo societa sa vzbúri a nastane revolúcia. Exupéry zhŕňa prastaré filozofie štátu a vládcov. Už Platón vychádza pri svojej predstave o ideálnom štáte rozpracovanej predovšetkým v diele Štát z najvyššej cnosti a to spravodlivosti. U Platóna vládnu reprezentanti múdrosti, čo sa nápadne podobá filozofii Exupéryho. Kráľ vymenuje Malého Princa za ministra spravodlivosti, avšak v jeho ríši nežijú žiadni poddaní.
Exupéry si uvedomuje, že Platónove koncepcie štátu sú utópie, a preto jeho kráľ vlastne nemá ríšu, lebo na svete takáto dokonalá vláda neexistuje. Exupéry nám znova, tak ako na začiatku, keď kreslil slona v hadovi, doslova zhodí ružové okuliare z tváre dolu. Je ľahké kritizovať ľudí v spoločnosti či politike, ale tento kolotoč neustáleho obvinovania sa sa neukončí dovtedy, pokým nezačne niekto „súdiť sám seba“(48). Hľadanie chýb v sebe samom je oveľa ťažšie, a ak sa nám to podarí, „bude to znamenať, že sme ozajstní mudrci“ (48). Slovo mudrc tu nie je použité čistou náhodou, pretože mudrc znamená mysliteľ, čí tento výraz naráža na antických filozofov a dosiahnutie dokonalosti. Márnivec vidí v ostatných ľuďoch svojich obdivovateľov a neustále počuje na seba chválu. Človek je niekedy príliš zaslepený sebou samým, až prestane reagovať na podnety zvonku a zaujíma sa len sám o seba. Pre spoločnosť je vlastne neužitočný. Predstavuje hrozbu, pretože počuje len to, čo chce počuť. Tak ako márnivec, ktorý oplýval superlatívmi, no na planéte žil úplne sám. Exupéry nepriamo zadefinoval význam slova obdivovať, čo „znamená uznať, že som najkrajší, najlepšie oblečený, najbohatší a najinteligentnejší človek na planéte“ (52). Ironicky preložené – obdiv príde so skutočnými výsledkami. A preto na ceste za úspechom by sme sa nemali nechať oklamať vlastnou pýchou a samoľúbosťou. Tým len mrháme čas. Pijan je stelesnením človeka, ktorý namiesto toho, aby svoje problémy riešil, vyhýba sa im. Neustále hľadá ľahšiu cestu a ospravedlňuje svoje činy inými činmi. Princov pijan pije, aby zabudol, že sa hanbí za to, že pije. Pri riešení problému treba začať ako už načrtol kráľ, u seba, no na zvládnutie problému treba aj pomoc a podporu zvonku. Ako vraví staré príslovie klin klinom nevybiješ, tak aj problém sa nedá vyriešiť osravedlňovaním. Pijan by si mal uvedomiť, či bude piť naďalej aj za cenu hanby, alebo s pitím skončí. Aj v živote si treba vybrať, určiť priority a hľadať najlepšie riešenie. Malý princ pôsobí mnohokrát na čitateľa veľmi poučne, akoby toto dielo stelesňovalo rodiča sršiaceho radami a morálnymi poučeniami. Už na začiatku Exupéry naznačil, že dospelí nechápu deti, pretože si nedajú tú námahu a čas na pochopenie. Preto práve biznismen predstavuje vekove starších, lebo pri príchode malého princa ani hlavu nezdvihne. Je príliš zaujatý prácou, nezabáva sa, má málo pohybu a prechádzky na čerstvom vzduchu nepripadajú ani v úvahu. Hneď ako Malý princ vkročí do izby, z úst biznismena odznejú dve slová „vážny človek“(55).
Jeho sebacharakteristika ho veľmi netrápi, pretože pre neho vážnosť znamená predpoklad na budovanie rešpektu. Inú cestu nepozná, pretože je úplne vymetený. Stále len počíta, ale v skutočnosti nevie, čo počíta, a až Malý princ mu povie, že sú to vlastne hviezdy. Biznismen sa sústreďuje na materialistické hodnoty, ako je vlastnenie hviezd, no ani na moment mu neskrsne v hlave dôvod a podstata jeho počítania. Aj Malý princ vlastní veci ako kvetinku a sopku, ale on je im „osožný“, pretože sa o ne stará (59). Týmto rozporom názorov medzi deťmi a dospelými chce Exupéry poukázať na podstatu a cieľ nášho úsilia, ktoré by malo vychádzať z konania dobra pomocou nášho logického myslenia a uvažovania. Ani kráľ, márnivec, pijan čí biznismen by si nevážili lampára, ktorý Malého princa zaujal najväčšmi. Lampárova oddanosť iným sa prejavuje v jeho neustálom rozsvecovaní a zhasínaní lampy. Sám hovorí, že rád spí, ale príkazy sa musia dodržiavať. Práve bez neho by vlastne život nefungoval, lebo by bola všade tma, alebo prílišné svetlo. Lampár predstavuje pracujúceho morálneho človeka, ktorý sa nad nikým nevyvyšuje, nemárni prostriedkami, uvedomuje si svoje povinnosti voči druhým, je obetavý a poslušný. Malému princovi sa nezdal smiešny, lebo „sa zaoberá niečím iným ako samým sebou“ (63). Paradoxne je jeho planéta veľmi malá, pretože v reálnom svete je takých ľudí veľmi málo. Exupéry zastáva názor, že hybnou silou ľudstva je odpútanie sa od samého seba a uvedomovanie si vlastných zodpovedností a úloh voči druhým. Morálne správanie nás vedie k poznatkom a novým objavom, ako vraví zemepisec, ďalší zo šiestich pricových postáv. Cesta k zemepisným poznatkom vedie cez cestovateľa, ktorý nesmie klamať o veciach ním prebádaných a musí ukázať dôkazy. Múdrosť má však častokrát väčšiu váhu ako vzdelanosť. Zemepisec síce vie veľa poznatkov, ale cestovateľ svojou inteligenciou a schopnosťou logicky rozmýšlať v daných situáciách prevyšuje zemepisca. Taktiež dbá na pominuteľné vecí, ktoré sú „ohrozené blízkym zánikom,“ a preto zemepisec nechce zaznamenať princovu najkrajšiu, ale pominuteľnú kvetinku na mapu (67). Motív kvetinky sa neustále objavuje v princových rozprávaniach a realisticky opisuje vzťah muža a ženy. Vždy bola iná ako ostatné rastlinky na princovej planéte. Prišla na svet v tej istej chvíli ako slnko, ktoré v nás prebúdza život, zmysly a nehu. Rástla veľmi pomaly, no princ sa o ňu vzorne staral. Tým, že bol trpezlivý, sa jeho radosť násobila. V živote niečo rýchlo získané nemá častokrát takú cenu, pretože sa nedá plne vychutnať.
Hodnotné veci vysielajú signály, že sa máme o ne starať a aj kvetinka pokašliavala, i keď niekedy naschvál. Ak sa človeku dostáva málo pozornosti, tak buď zatíchne a nekomunikuje, alebo si vymáha pozornosť neadekvátnym správaním. Exupéry preferuje komunikáciu medzi ľuďmi ako filter problémov. Princ sa o kvetinku vzorne staral a sám si uvedomoval, že jeho vzťah ku kvetinke sa mení. Kvetinka si nebola istá princovou láskou a nepoddávala sa príliš, lebo by sa mohla zraniť. Neuvedomila si nebezpečie, ktorému vystavuje ich vzťah, a aj princ si všímal viac kvetinkino konanie než jej potreby. Častokrát nevieme vysloviť naše vnútorné potreby a druhých obviňujeme, že nám nevedia pomôcť či dať to čo chceme. Problémy vo vzťahu sa majú začať riešiť pomocou rozhovoru a nie zutekaním. Malý princ však ešte nebol pripravený spraviť krok týmto smerom a potreboval dozrieť. Výletom po planétach si nakoniec uvedomil, že kvetinka narástla vlastne preto, aby mu dala lásku a vnútorný rozmer. Až pri pohľade na záhradu plnú rovnakých ruží si uvedomil jedinečnosť svojej kvetinky. Tým, že stretol tú pravú, nadobudol vnútorné štastie. Hoci sa s ním kvetinka zahrávala, pretože sa cítila vo vzťahu neistá, princ sa chce vrátiť. Vie, že keby jej dal najavo, že ju má rád skôr, tak by nikdy nemusel odísť. Človek musí najprv dospieť, aby vedel, čo alebo kto je pre nás vo vzťahu dôležitý. To, že sa o jeho lásku kvetinku, staral, ochraňoval ju pred ovečkou a mal za ňu zodpovednosť, robí ženu výnimočnou. „Zrodila sa z chôdze pod hviezdami, zo spevu hriadeľa, z mojich rúk,“ a tým bola „srdcu taká milá ako nejaký dar“ (98). Čas a energia investovaná do vzťahu vytvára silné putá medzi jedincami. Návrat späť na jeho planétu znamená pre princa smrť. Hľadá argumenty, prečo už nemusí ostať s pilotom. Pilot sa ho snaží presvedčiť, ale je bezmocný proti ľudskému rozhodnutiu. Každý človek sa bojí spôsobu smrti a nechce „dlho trpieť,“ pretože moment opúšťania duše je peklo (102). Múr, na ktorom sa princ rozpráva s hadom predstavuje hranicu medzi životom a smrťou, medzi rozhodnutím a konaním. Had vyzerá navonok slabý, nemá kostru, ale môže vrátiť človeka zemi, z ktorej vyšiel. Umierajúci majú starosti častokrát o svojich blízkych a o to ako to budú znášať. Podľa Exupéryho ľudia, ktorí stratili bĺízkeho človeka, získajú „hviezdy, ktoré sa vedia smiať/s množstvom malých zvončekov“ (107-108). Bolesť, ktorú cítime, keď nás opúšťa milovaná osoba, je len prejav našej hlbokej a skutočnej lásky a tá sa z nášho srdca nikdy nevytratí. Spomienky budú žiť neustále v nás a tie pomaly zahoja ranu osudu.
Pozitívne charakteristiky, ktoré sme si zobrali s toho človeka, nás urobia jedinečnými. Chvíle prežité s blízkym človekom predstavujú smejúce sa hviezdy, skutočné bohatstvo. Nielen láska medzi mužom a ženou, ale aj priateľstvo medzi ľuďmi predstavuje dôležitú hodnotu v našom živote. Zabúdame, aké obohacujúce je mať priateľa. Motív púšte predstavuje samotu, do ktorej sa ľudia nahnali, keďže sa od seba vedome odďaľovali. Uponáhľanosť spoločnosti priviedla priateľstvo do kolonky ohrozených hodnôt. „Púšť robí krásnou to, že niekde skrýva studňu,“ lebo práve život je plný nádejí a šancí, len treba načúvať. Pri hľadaní priateľov stretne Malý princ líšku, ktorá je pre neho v danom momente „iba líška podobná stotisícom líšok,“ čiže ich nespája vzájomná dôvera či láska. Ak si líšku však skrotí, bude jej „život ako ožiarený slnkom“ (84). Skrotiť znamená vytvoriť si putá, milovať sa a k tomuto dospejú ozajstní priatelia. Na vybudovanie priateľstva treba však vynaložit námahu a obetovať svoj čas, lenže „ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali,“ kupujú si všetko u obchodníkov (85). „Ale pretože neexistujú obchodníci, čoby predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú“ (85). A to je hrozba pre naše ľudstvo. Ako bola líška znudená z kažoddenného lovenia sliepok, tak aj ľudia bez priateľov stratia zmysel a smerovanie života. Pri budovaní priateľstva „dobre vidíš iba srdcom“ (88). Ľudí žije na svete milión, podobajú sa, ale skutočný priateľ je iba jediný na svete. Ak ho budeme chápať, starať sa o neho, ochraňovať ho, vypočujeme ho a obetujeme sa pre neho v určitých situáciách a to isté dostaneme od neho naspať, tak potom si môžeme gratulovať k skutočnému kamarátovi. „Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou,“ pretože to, čo prežíva Malý princ s líškou ho iba posilnilo a ukázalo mu rozdiel medzi láskou a priateľstvom(88). Každy vzťah má v sebe kúsok z priateľstva i lásky, preto „je dobré mať priateľa, aj keď máme zomrieť“ (93). Čas nám umožňuje spoznávať, tvoriť a milovať, lenže sme spohodlneli a zleniveli. Autor poukazuje na obsurdnosť naháňania sa za nepotrebnými vecami pomocou obchodníka predávajúceho pilulky, ktoré zaženú smäd za sedem minút. Ostatných pätdesiattri voľných minút ľudia premárnia a nenaplnia ich. Princovo putovanie však prispelo k dozrievaniu a uvedomeniu si jeho lásky ku kvetinke, a tak tento čas nebol premrhaný. „Či už ide o dom, o hviezdy, alebo o púšť, to, čo ich robí krásnymi, je neviditeľné,“ lebo vnútro duše nie je možné vidieť (95).
A práve duša je schopná odhaliť krásu vecí, a preto každý človek je jedinečný v chápaní a vnímaní sveta. Vzájomná tolerancia, láska, pochopenie a otvorenosť obmedzia konflikty. Exupéry poukazuje na problémy doby upozorňuje na absurdnosť dospelých a ich činov tým, že píše Malého princa ako rozprávku. V skutočnosti každá veta má hlbší význam a s postupom času čitateľom pribúdajú skúsenosti a pohľad na knihu sa mení. Dieťa vidí príbeh založený na dobrodružstvách a priateľstvách, no dospelým už prinesie odpovede na otázky-čo je zmysel života, kde ho hľadať, aké hodnoty majú vyznávať, ako správne žiť. V Exupéryho postavách sa nájde každý, čo vysvetľuje univerzálnosť jeho diela. Vo svete peňazí, tvrdej politiky a byrokracie by sa mal však človek na chvíľu zastaviť a spýtať sa sám seba, či je naozaj šťastný a či robí šťastných aj druhých. A mal by si pripomenúť, že aj on bol raz dieťaťom.
Zdroje:
Exupéry, Antoine de Saint: Malý princ. Bratislava, Mladé letá 1986 -
|