Ivan Krasko Výber z poézie

Obsah:
Básnik Ivan Krasko patrí medzi najpokrokovejších spisovateľov slovenskej literátnej Moderny. Svoje básne zhrmul do dvoch zbierok. Nox et solitudo (noc a samota) a Verše. Všetky jeho básne sú poznačené smútkom.
Moja pieseň
V tejto básni opisuje smútok a samotu, ktorá vychádza z koreňa osobného a národného. Je to úvodná báseň k zbierke Nox et solitido. Básnik vidí všetko šedé, zahmlené a jednotvárne:
"Ach všednosť v dúšu
jako hmla šedá,
v doline mĺkvo,
jednotvárne sedá."
Mnohokrát sa mu chce tú všednosť odstrániť, chce vidieť horu, šíru zeleň lesa a modro neba, motýľa na kvete a kvietok na strmine. Báseň končí veršami:
"Tú všednosť nehu
niekedy vyhnať chce sa."
Otrok
Ivan Krasko vžíva sa do ťažkého postavenia otroka - jedného z trpiacich svojho ľudu:
"Som ten, čo dozrieval pod bičom otrokára,..."
Niekoľkými veršami výstižne opisuje temer celý život otroka. Burcuje však i k odporu a k pomste za všetky utrpenia:
"Som ten, čo čaká na ston poplašného zvona,
bo ťažko zhynúť otrokovi, pokiaľ pomstu nevykoná."
A tak Krasko v závere vyslovuje vieru, že otrok sa raz predsa zbaví pút.
Do posledného verša je zhrnutý celý smutný dej živora otrokov:
"Ó, smutno znela pieseň matky - otrokyne!"
Baníci
V tejto básni vystupuje sociálny a národný útláčateľ v podobe démona, ktorý si chce získať každého do svojích osídiel:
"Démon kýs škaredý, chvosť vlečúc po zemi,
ku mne sa prilazil do ucha šepce mi..."
Pre svoje bohatstvo a moc si počína velikášsky a naduto. Domnieval sa, svojimi sľubmi z hotnými výhodami ľahko dosiahne zradu. Básnik sa stavia proti jeho zrade kriticky a s odporom. Čaká na slobodu, ktorú možno získať len revolučnou cestou:
"Ja čakám slobodu, poklad môj jediný,
pre naše mestečká, pre naše dediny..."

V závere vyslovuje presvedčenie, že tento boj sa skončí víťazstvom a po ňom svitnú časy slobody:
"Ranný vzduch chveje sa dupotom ťažkých nôh;
baníci, do štôlne, baníci, daj zdar bôh!"
Otcova roľa
Medzi najkrajšie básne Ivana Krasku patrí báseň Otcova roľa.
I tu Krasko spomína poddaných, ktorí do úmoru a v slzách pracovali na poliach:
"Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia..."
Zaoberá sa i problémom odcudzenia sa:
"Prečo si nechal otcovskú pôdu?
Obrancu nemá!"
Po čase však každého ťahá domov, na rodné miesta:
"Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...".