Neumýval sa, iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddohnali; nečesal sa, len keď mu už vlasy na plecia viseli, vzal rajnicu, položil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť, alebo mu ich zastrihli druhí paholci, pravda z roztopaše vše ho spravili na väčšiu opicu, ako sa sám. Gazda ho mal strašne rád, pretože vedel opatriť jeho najlepšie kone. Keď gazda s gazdinou zostarli Maco ich vozil na koči. Keď gazdove kone ostareli, kúpil druhé mladé a keď Maca poslali s nimi do mesta, na ceste sa splašili a prevrhli vozík. Maco si pri tom zlomil nohu. Gazda ho dal do nemocnice, aby sa mu lepšie zahojila, no nepomohli mu. Noha bola v kolene zlomená a nikdy sa poriadne nezahojila, nuž do konca života ostal krívajúcim. Roky pribúdali a už sa nevládal o kone starať, nuž gazda ho k volom pridelil. No neskôr už ani seno nevládal im založiť, nuž ho spravil pastierom kráv. Maco skutočne už bol zanedbaný úplne. Už i desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami spamäti po brade kostrnky pozrážal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja celé dopadané, len tá vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala a zuby spod nej ako koly. Zdravie ho opúšťalo, v kolene štiepalo. Ľudia mu radili, že surová kapusta pomôže, iní zas skorocel mu radili, niektorí zas sena do fajky, aby sa mu lepšie dýchalo, no nič nepomohlo. Už spával len v teľnici. Bolo tam teplo a teľa mu v noci neublíži. Časom sa už nevládal ani okolo domu postarať a tak ho dusilo, že mu až slzy z očí ronili. Ostatný sluhovia keď ho videli, tak aj jeho robotu spravili. Jedného večera sa Maco vypravil do domu za gazdom, zistiť čo mu je dlžný. Gazda ho ubezpečil, že nemá žiadne podlžnosti a povedal mu, že on sám mu ešte dlhuje 13 zlatých za všetku tú robotu. Maco bol spokojný a povedal gazdovi, aby tie peniaze použil na jeho pohreb.
Žil vždy mimo iných a preto mal jednu túžbu – byť pochovaný uprostred cintorína, nie pod plotom. ( Pochovávali sa tam tuláci, samovrahovia.) Macova dobrota pohla aj gazdom. Keď mu pobozkal ruku z vďačnosti, ozvalo sa u gazdu svedomie.
Macovi už bolo všetko jedno. Ak vyzdravie, bude robiť ďalej, ak umrie, bude v hrobe hniť. Ráno našli Maca mrtveho ležať v teľnici. Gazda ako sľúbil, vystrojil mu poriadny pohreb. Na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, a že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať...

Autor si menej všíma prostredie, preto v poviedke upúta predovšetkým brilantný opis osoby:
„ Je pravda, že Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľaké , uší skoro nič…“.