Jozef Gregor - Tajovský patrí k najvýznamnejším predstaviteľom kritického realizmu v slovenskej literatúre. Jeho dielo nadväzuje na tvorbu Martina Kukučína a zároveň ju ďalej rozvíja a obohacuje o nové prvky.
J.G: Tajovský sa narodil 17.októbra v Tajove pri Banskej Bystrici.Podľa rodiska si zvolil literárne meno.Vyrastal v dome svojho starého otca na ktorého si spomína s veľkou láskou v mnohých svojich neskorších poviedkach. Pri ňom pochopil životnú filozofiu jednoduchého dedinského človeka.Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom.V roku 1898 odišiel študovať na Československú obchodnú akadémiu v Prahe.Tu sa aktívne zapojil do činnosti literárneho spolku Detvan.
Po ukončení štúdia pôsobil vo viacerých mestách ako bankový úradník (Martin, Nadľak-rumunsko, Prešov). Počas prvej svetovej vojny pôsobil na východnom fronte na strane Rakúska-Uhorska,no neskôr prešiel na ruskú stranu. Po návrate sa usadil v Bratislave, kde 20.mája 1940 nečakane zomrel. Pochovaný je v rodnom Tajove.
Na rozdiel od iných autorov tej doby Tajovský venoval zvýšenú pozornosť aj dramatickej tvorbe.
Tajovský bol majstrom krátkej prózy. Písal kratke črty a poviedky z dedinského prostredia.
Vo svojich poviedkach ukázal pravdivý, nič neskrývajúci obraz slovenskej dediny a ľudu.
Svojimi povidkami chcel poukázať na osud najbiednejších, najchudobnejších a vzbudiť súcit s ich osudom.
Jeho poviedky a črty sú stručné, dôraz v nich nie je na deji a na zlžitých zápletkách, ale na postavách. Sú to predovšetkým ľudové postavy – „malí“, biedni, utláčaní, bezmocní, ale pracovití a čestní ľudia. Tajovský však svoje ľudové postavy neidealizuje, nezakrýva ani ich chyby, ktorésú dôsledkom biedy (zaostalosť, poverčivosť, ľahostajnosť, konzervativizmus, alkoholizmus).
Portréty chudobných, sluhov, slúžok a iných bedárov kreslí napr v poviedkach Maco Mlieč, Na chlib, Horký chlieb, Mamka Pôstková, apoliena, Mišo.

Útvar : Kriticko – realistická poviedka
Idea : Táto poviedka zachytáva život a životné podmienky najbiednejšieho človeka, ktorý sa nedokáže sám brániť. Kritizuje zdieranie pracovitého človeka, ľahostajnosť voči slabším a nejakým spôsobom postihnutým.

Hlavná Postava : Maco Mlieč je prezývaný už 40 rokov Mliečnikom ( hlinený hrniec na mlieko) možno preto, lebo bol nahluchlý, alebo preto lebo bol krátky, bez krku. Od osemnástich rokov pracuje u gazdu.

Už veľa rokov pracuje len za stravu, nejaké kúsky odevu, kalíšok pálenky a tabak. Nemá ani vlastnú izbu, spí so statkom. Vyzerá veľmi zanedbane, je špinavý. „ Je pravda, že Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľaké , uší skoro nič“. Sluhovia s ním už ani nechcú pre jeho výzor jedávať, preto neje v spoločnej miestnosti pre čeľaď.
Poctivo robí svoju robotu, často i navyše. Nemá pocit, že ho gazda zdiera, naopak, myslí si , že s ním má veľa výdavkov. Nepozná cenu peňazí, lebo ich nepotrebuje. Neuvedomí si, že gazdu nevedie len dobrota, keď ho prekladá od koní ku kravám a teliatkam, ale stále ho v službe drží. Gazdu nenapadne, aby sa k nemu správal ako k dospelému človeku. Macovi sa často vysmievali dievky, ako vyzerá; páni ho posmechovali, že si nevybral nevestu. K slabšiemu človeku sa dedina správa ako k nedospelému. On sa nikdy neurazí, uškŕňa sa nad posmeškami. Vo všetkom vidí tú lepšiu stránku. Nešomre, že mu skaličilo nohu, povie si: „ Druhých ožobráči ešte horšie.“ Je trpezlivý, znáša v tichosti bolesť, nesťažuje sa, nechce obťažovať. Keď poprosí o liek, aj tak mu ho nepripravia. Poviedka začína stretnutím autora s kraviarom Macom a pokračuje ich následným rozhovorom. Sadli si spolu na medzu, Mliečnik si zapálil fajočku a začal vykladať. Rozprával o svojom osude, no nesťažuje sa, skôr vzdáva vďaku richtárovi za doterajšiu opateru a aj za to, že mu sľúbil doopatrovať ho až do jeho smrti, či už bude vládať robiť, alebo nie.
Ako mladý v 18 rokoch nastúpil do služieb u bohatého gazdu ako paholok. Kým mu rodičia žili, dostával od gazdu aj slušnú plácu, no jemu stačilo len aby mal čo jesť, čoho si vypiť a trochu tabaku do fajočky. Spával pri koňoch a práve kone sa stali jemu najmilšie. Staral sa o ne lepšie ako o seba samého. Keď bola zima, vyzliekol si huňu, pozakrýval ich a sám potom mrzol. Rodičia mu zomreli jeden po druhom a prichodilo sa mu už aj oženiť. On by sa aj chcel, ale takého mrzkáňa hluchého nechcela žiadna dievka. Richtár s notárom ho podpichovali a dohadzovali mu kadejaké staré dievky, no on sa len zo slušnosti nad tým pousmial.
Začas sa ešte držal ako mládenec, holil si celú tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával.

Neumýval sa, iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddohnali; nečesal sa, len keď mu už vlasy na plecia viseli, vzal rajnicu, položil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť, alebo mu ich zastrihli druhí paholci, pravda z roztopaše vše ho spravili na väčšiu opicu, ako sa sám. Gazda ho mal strašne rád, pretože vedel opatriť jeho najlepšie kone. Keď gazda s gazdinou zostarli Maco ich vozil na koči. Keď gazdove kone ostareli, kúpil druhé mladé a keď Maca poslali s nimi do mesta, na ceste sa splašili a prevrhli vozík. Maco si pri tom zlomil nohu. Gazda ho dal do nemocnice, aby sa mu lepšie zahojila, no nepomohli mu. Noha bola v kolene zlomená a nikdy sa poriadne nezahojila, nuž do konca života ostal krívajúcim. Roky pribúdali a už sa nevládal o kone starať, nuž gazda ho k volom pridelil. No neskôr už ani seno nevládal im založiť, nuž ho spravil pastierom kráv. Maco skutočne už bol zanedbaný úplne. Už i desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami spamäti po brade kostrnky pozrážal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja celé dopadané, len tá vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala a zuby spod nej ako koly. Zdravie ho opúšťalo, v kolene štiepalo. Ľudia mu radili, že surová kapusta pomôže, iní zas skorocel mu radili, niektorí zas sena do fajky, aby sa mu lepšie dýchalo, no nič nepomohlo. Už spával len v teľnici. Bolo tam teplo a teľa mu v noci neublíži. Časom sa už nevládal ani okolo domu postarať a tak ho dusilo, že mu až slzy z očí ronili. Ostatný sluhovia keď ho videli, tak aj jeho robotu spravili. Jedného večera sa Maco vypravil do domu za gazdom, zistiť čo mu je dlžný. Gazda ho ubezpečil, že nemá žiadne podlžnosti a povedal mu, že on sám mu ešte dlhuje 13 zlatých za všetku tú robotu. Maco bol spokojný a povedal gazdovi, aby tie peniaze použil na jeho pohreb.
Žil vždy mimo iných a preto mal jednu túžbu – byť pochovaný uprostred cintorína, nie pod plotom. ( Pochovávali sa tam tuláci, samovrahovia.) Macova dobrota pohla aj gazdom. Keď mu pobozkal ruku z vďačnosti, ozvalo sa u gazdu svedomie.
Macovi už bolo všetko jedno. Ak vyzdravie, bude robiť ďalej, ak umrie, bude v hrobe hniť. Ráno našli Maca mrtveho ležať v teľnici. Gazda ako sľúbil, vystrojil mu poriadny pohreb. Na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, a že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať...

Autor si menej všíma prostredie, preto v poviedke upúta predovšetkým brilantný opis osoby:
„ Je pravda, že Maco čela skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca, akoby ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, akoby ho všetky predné zuby boleli. Vlasy ako jež a hrdzavé voľaké , uší skoro nič…“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Joyef Gregor Tajovský Maco mlieč