Nero pripravil toto kruté divadlo, aby sa mohol celá amfiteáter kochať na Lýgiinej smrti a Marcusových duševných mukách. Marcus bol už tak zničený a utrápený, že prežíval udalosti ako v horúčke. Už len dúfal, že s Lýgiou sa zídu v šťastí po smrti.
Vtom do arény voviedli siláka Ursusa. Ten si však kľakol a v modlidbe čakal na smrť. Nehodlal bojovať o svoj život. Vtom vohnali do arény divého germánskeho býka ktorý mal na hlave priviazanú nahú Lýgiu. Marcus šialene kričal, že verí v zázrak a museli ho držať. Keď to uvidel Ursus okamžite utekal na pomoc svojej panej. Chytil býka za rohy a ohromnou silou mu zlomil väz. Potom roztrhal povrazy a zložil omdletú Lýgiu zo zvera. Źobral ju na ruky ako dieťa a kolísal ju. Divákov prosil nie o svoj, ale o jej život. Marcus sa vytrhol, preskočil ohradu, strhol si tógu a zakryl Lýgiino telo. Roztrhol si tuniku a ukazujúc svoje jazvy, ktoré utržil v bojoch pre Rím prosil divákov za jej život. Diváci šaleli a vynútili si pre nich milosť. Bolo to však na veľkú neľúbosť cisára, ktorý sa však vyvolanej nálade davu neodvážil sprotiviť. Marcus si mohol Lýgiu a Ursusa odviesť domov. Keď sa Lýgia prebrala z bezvedomia, všetko jej vyrozprávali. Teraz už boli v na chvíľu bezpečí a vôľa Rímskeho ľudu ich chránila pred cisárom. Marcus sa do rána modlil z vďaky za jej záchranu. Petronius aby ich ochránil nahovoril Nerovi, že ak napíše pieseň o svojej veľkorysosti k láske a o zachránení dievčaťa očarí všetkých poslucháčov. Zároveň však odkázal Marcusovi nech rýchlo odídu z Ríma, lebo majú veľa vplyvných nepriateľov, ktorý vyčkávajú vhodný čas na nový útok. Marcus sa rozhodol odísť s Lýgiou , jej priateľmi na Sicíliu. Chcel aby s nimi odišiel aj Apoštol Peter. Apoštolov mali na príkaz cisára nájsť a zatknúť. Peter odmietol odísť z Rímana Sicíliu. Prehovorili ho však, aby sa aspoň na chvíľu vzdialil z Ríma, kde mu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Dal sa presvedčiť, že na nejaký čas odíde do Campanie. Hneď na úsvite ho jeden z mladých kresťanov vyvádzal z mesta. Ako tak kráčali od mesta, vtedy sa Peter spýtal svojho spoločníka, či vidí žiaru, ktorá sa k nim po ceste približovala. Spoločník nič nevidel. Peter však videl v žiare Krista, ktorý mu povedal: „Quo vadis, Domine? Keď ty púšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali“. Peter chvíľu ležal na ceste a potom vstal a vrátil sa do Ríma. Pokračoval so všetkou silou v kázniach, tajných omšiach a povzbudzovaní kresťanov až kým ho nezatkli. Na popravu kráčal vznešene, bez strachu a v poslednej chvíly požehnal mestu – Urbi et orbi! (mestu a svetu).