Henryk Siekiewicz Quo vadis

Román začína ranným stretnutím dvoch vplyvných Rimanov, ktorí sa tešili priazni na dvore cisára Nera. Pertonius, starší z tejto dvojice ktorý sa tituloval aj arbitrom elegantianum (arbiter elegancie), si užíval skvelý zabezpečený život patrícia v nádhernej vile. Mladší, Marcus Vinicius, bol jeho synovcom a práve sa vrátil z Malej Ázie kde po skončenej vojne slúžil ako vojvodca Rímu. Títo dvaja dôverní priatelia si boli blízki nie len pre príbuzenský vsťah(Marcus bol syn Petroniovej sestry), ale aj pre náklonnosť a dôvernosť ktorá medzi nimi vládla. Petronius sa správal k Markusovi ako k svojmu synovi a radil mu a pomáhal aj v osobnom živote. Aj v ráno keď sa stretli a Markus zastihol Petronia v kúpeli, sa mu prišiel zdôveriť, že sa zamiloval. Objektom jeho citu bola Lýgia. Lýgia (barbarským menom Kallina), bola vychovaná v hojnosti, v dome vyslúžilého vojaka Plautia.Žena Aulusa Plautia,
Graecina vychovala Lýgiu od útleho veku. Dostala sa k nej ako zajatkyňa za čias cisára Claudia pri vojne ktorú viedla poddunajská légia proti barbarom. Jedným z barbarských národov boli Lýgovia. Rimania vzali ženu a dcéru ich kráľa ako rukojemníčky, aby zaistili pokoj na hranici. Žena však onedlho zomrela a malé dievčatko zostalo samé. Vojaci nevedeli čo si s ním počať a tak ho veliteľ poddunajskej légie zveril svojej sestre Greacine, ktorá ho vychovala s láskou ako vlastné dieťa. Z dievčatka vyrástla krásna dievčina a Marcus Vincius sa raz s ňou stretol v záhrade pri fontáne, kde sa do jej jemného zjavu okamžite zamiloval. Tento cit v ňom vzbudil taký zmetok a vášeň, že jeho jedinou túžbou bolo dostať Lýgiu do svojho domu. Bolo to však komplikované, lebo, hoci nebola otrokyňa nemohol ju od vplyvnej rodiny v ktorej vyrástla len tak vziať. Tak si prišiel pýtať radu od Petrónia. Petrónius bol zbehlý nie len vo vychutnávaní darov bohatého života, ale aj v splietaní intríg a plánov. Mal veľa známostí a vplyvných priateľov, takže Marcus nepochyboval, že jeho strýko vyrieši trápenie, ktoré mal s láskou k Greacinej chovanke. Petroniu chcel vidieť dievča, ktoré sa Marcusovi tak zapáčilo, tak sa vybrali na návštevu do Plautiovho domu. Pri tejto návšteve uvidel Lýgiu, ktorá sa v záhrade hrala s malým Plautiovým synom.Plautiova rodina, žila zabezpečený život vo svojom dome a vyhýbala sa verejnej pozornosti. Šepkalo sa o nich, že vyznávajú iných bohov, ale pre ich utiahnutosť sa do toho nikto nestaral.

Petrónius sa na návšteve presvedčil, že Lýgia je nie len krásna, ale aj inteligentná a vzdelaná. Jej náhradní rodičia jej poskytli gréckeho učiteľa a dobrú výchovu. Petrónius na druhý deň začal spriadať intrigy tak, aby splnil túžbu svojho synovca Marcusa. Presvedčil cisára Nera, aby nariadil presťahovať Lýgiu do svojho paláca k jeho dvoru. Následne ju chcel z dvora odviesť do Marcusovho domu.
Keď to vojaci prišli oznámiť Plautiovi vyvolalo to veľké zdesenie a plač. V neistých časoch cisára Netra, každá návšteva vojakov z paláca mohla znamenať rozsudok smrti. Aj každé odporovanie cisárovej vôli sa tvrdo trestalo. Hnev zasiahol nie len previnilca, ale celú jeho rodinu. Z toho dôvodu Lýgia musela splniť cisárovu vôľu. Do paláca s ňou odišiel aj jej verný služobník, ktorý ju od detstva sprevádzal a slúžil jej. Bol ním Lýg, ktorého prezývali Ursus(medveď)- bol veľký a ohromne silný. Lýgia mala v paláci bývať pri Akte, cisárovej bývalej milenke. Bola to prepustená otrokyňa a mala mnoho dobrých vlastností. Zostala ľudskejšia ako väčšina ľudí v paláci a mala cit a mieru pre spravodlivosť.
Keď sa Marcus dozvedel, že Lýgiu odviezli do Nerovho paláca, veľmi sa nahneval. Petrónius ho nezasvetil do svojho plánu a Marcus sa zľakol, že Lýgiu tam odviedli pre cisára. Aj Plautius, nešťastný z osudu svojho adoptívneho dieťaťa, mu pri náhodnom stretnutí vynadal za stratu Lýgie. Marcus, ktorý vedel, že hoci je Perónius jeho priateľ, dávno stratil pri cisárovom dvore zmysel pre rozlišovanie dobra a zla. Nebol si istý čo sa vlastne deje a išiel nahnevaný do Petróniovho domu, zisťovať, čo Lýgione odvedenie do paláca znamená. Petrónius mu vysvetlil svoj plán a Marcus sa s ním uspokojil. Chvíľu pochyboval o tom, či by sa s Lýgiou nemal radšej slušne oženiť, ale potom uznal že Petróniov plán priviesť ju do jeho domu z paláca bez akýchkoľvek následných záväzkov je výhodnejší.
Medzitým sa v paláci poriadala pri dvore veľkolepá hostina.Všetci sa jej mali zúčastniť. Lýgia sa na nej stretla s Marcusom. Marcus sa opil a bol veľmi dotieravý. Na hostine presvečil Petrónius Nera, aby dal Lýgiu Marcusovi. Cisár súhlasil- Lýgia sa mu nepáčila. Na jeho vkus mala útle boky. Cisár na šťastie dobre nevidel, hoci si pomáhal vybrúseným drahokamom ako šošovkou a tak Lýgiu daroval bez rozmýšľania.
Hostina sa začala zvrhávať na divoké orgie a Marcus obťažoval Lýgiu. V tom prišiel Ursus a Lýgiu marcusovi vzal. Akta im pomohla dostať sa z paláca. Vyznávali kresťanstvo a tak si vzájomne pomáhali.

Lýgia si uvedomila, že sa nemôže vrátiť do domu svojich adoptívnych rodičov, aby ich nevystavila nebezpečenstvu za svoj útek. Zostávalo jej jedine spoľahnúť sa na pomoc svojich spoluveriacich.
Keď sa Marcus prebral z opojenia po hostine, začal hľadať Lýgiu. Pamätal si svoje výčiny a trochu ho hrýzlo svedomie. Mohol zobrať Lýgiu do svojho domu- mal súhlas cisára, ale nevedel ju nikde nájsť. Verejne to priznať tiež nemohol, lebo ak by ju našli vojaci za neuposlúchnutie vôle cisára, by ju čakal ťažký trest. Situáciu skomplikovalo aj to, že sa po dvore začalo šepkať, že Lýgia uriekla cisárovu dcérku, ktorá vážne ochorela. Akta mu tiež vyčistila žalúdok. Vykričala mu, že miesto toho aby požiadal Lýgiinho očima o jej ruku, zintrigoval celú túto nebezpečnú situáciu a z Lýgie chcel mať len milenku. Povedala mu tiež, že Lýgia ho miluje, ale za takýchto okolností a po jeho správaní na hostine s ním nechce nič mať. Radšej riskovala útek a trest, ako prijať jeho nedôstojné návrhy. Marcus poslal všetkých svojich otrokov hľadať Lýgiu po Ríme. Mal stavy úplnej zúrivosti a nepríčetnosti. Dokonca zabil otroka, keď mu oznámil, že Lýgiu nenašli. Zmietal sa neustále medzi láskou a nenávisťou k nej za to, že sa vzoprela jeho vôli. Keď videl Petrónius v akom stave sa jeho synovec nachádza, začal hľadať spôsob ako mu pomôcť. Jedna jeho oddaná otrokyňa Eunika mu poradila, aby použil na hľadanie Lýgie Gréka Chilóna. Bol to bezcharakterný podvodník, ktorému nebola cudzia žiadna špinavosť. Poznal však Rím a mnohých ľudí z podsvetia a tak sa mohol pohybovať medzi spodinou, kde sa Lýgia schovávala. Jediným vodítkom bola ryba, ktorú nakreslila Lýgia pred Marcusom do piesku, keď sa spolu rozprávali v záhrade. Ryba bola symbolom kresťanov, pretože prvé písmená vety Ježiš Kristus, syn boží, spasiteľ vyslovené po grécky, dávali po latinsky slovo ryba. Grék šikovne zistil, čo to znamená a vedel, že Lýgia bude medzi kresťanmi. Medzitým na cisárskom dvore mal Petrónius čo robiť, aby odvrátil hnev cisára, ktorému zomrelo dieťa, od pomsty Lýgii. Presvedčil, ho aby napísal nejaké skvelé literálne dielo a aby cestoval po ríši.
Marcus neustále Lýgiu hľadal. Platil Grékovi Chilónovi veľké peniaze, aby sa votrel medzi kresťanov a našiel Lýgiu. Grék pri hľadaní Lýgie stretol medzi kresťanmi aj Glauka, ktorého pred rokmi aj s rodinou zapredal zbojníkom. Bál sa ho a čím viac sa ho bál, tým viac ho nenávidel. Chcel sa ho navždy zbaviť, pretože mal obavy, že ho spozná a prezradí. O kresťanoch sa v tom čase šírili hrozné fámy- že vraždia, uriekajú, čarujú a Chilón vždy súdil ľudí podľa seba.

Votrel sa medzi kresťanoov tým, že vykúpil dvoch z otroctva. Tí mu boli veľmi vďační. Chiló zosnoval plán v ktorom chcel podplatiť niektorého z kresťanov, aby zabil Glauka a on mohol bezstarostne snoriť po Lýgii. Nakoniec sa dostal na stopu Ursusa, ktorý pracoval po nociach v jednom mlyne. Chilón nahovoril Ursusa,že má zabiť Glauka, lebo je zradcom.Chcel ho dať potom zatknúť ako vraha a donúťiť ho vyzradiť Lýgiin úkryt. Zistil tiež, kde a kedy sa v Ostriane koná kresťanská omša na ktorej sa zúčastní veľa ľudí, lebo príde Kristov učeník. Všetko to povedal Marcusovi a chcel svoju odmenu. Marcus ho však donútil ísť s ním na tajnú omšu kresťanov do Ostriany. Chceli tam ísť v prestrojení, nájsť Lýgiu, sledovať ju kde býva a potom ju aj so sluhami uniesť do Marcusovho domu. Marcus zaplatil Krotóna, najsilnejšieho atléta, aby mu pomohol v jeho pláne. Potom si zobrali pášte s kapucňami a šli na omšu. Na omšu prišiel Apoštol Peter. Rozprával ľuďom o kristovi, o jeho ukrižovaní i o tom ako vstal z mŕtvych. Marcusa omša sprvu nezaujala, hľadal očami len Lýgiu. Potom však počúval Petrov príbeh, videl ako naň reagujú ľudia a niektoré časti rozprávania sa ho dotkli. Cítil však, že toto učenie je veľmi vzdialené spôsobu jeho života a ak by ho chcel pochopiť musel by sa vzdať všetkých svojich predstáv, charakteru a zvykov. Potom uvideli Ursusa s Lýgiou. Sledovali ich až do domu kde bývali. Okrem Lýgie a Ursusa tam býval aj Apoštol Peter.
Marcus vydal Krotónovi pokyn aby zabil Ursusa a sám vbehol do príbitku uniesť Lýgiu. Nepočítal však s tým, že Ursus krotóna zabije. Bol by zabil aj Marcusa, ale Lýgia ho zachránila. Bitka však skončila Markusovým zranením. Mal zlomenú ruku a poranené rameno. Chilón zbabelo ušiel domov. Myslel si, že zabili aj Marcusa a vedel, že bude zle.
Doma si ľahol do postele a triasol sa do rána. Ráno však dostal od Marcusa odkaz, že má za ním prísť do domu, kde sa odohrala bitka.

Marcus sa prebral na to ako mu Glaukos ošetroval ruku. Na pokyn Lýgie ho priviedli k zranenému patríciovi. Ursus mu cestou porozporával ako ho Chilón nahováral aby ho za zradu zabil.
Marcusovi ošetrili ruku a on si vynútil, aby mohol zostať v dome kde bývali a aby ho ošetrovali, kým bude silnejší.Len tak mohol zostať v blízkosti Lýgie. Dal zavolať Chilóna, aby poslal správu že je na cestách a tak zabránil prenasledovaniu svojich „hostiteľov“. Chilón sa nechtiac v dome stretol s Glaukom Ten spoznal v ňom človeka, ktorý jemu a jeho rodine spôsobil toľko utrpenia. Chilóna stálo toto stretnutie skoro život.

Marcusovi na ňom nezáležalo a bol by sa kľudne díval ako ho Glaukos zabije, ale zasiahol Apoštol Peter. Chilón vyviazol s odpustením od obete svojej hnusnej zrady.
Kresťania sa o Marcusa dobre starali. Hlavne Lýgia. On mal čas premýšľať o nich aj o nej v iných súvislostiach. Začal porovnávať ideál Rímskej krásy ženy pyšný na vnady a povrchný spôsob života s krásou ktorú dáva kresťanským ženám čistá duša.
Marcus sa zblížil aj s Ursusom. Na svoje prekvapenie aj v človekovi s nízkym pôvodom našiel veľa zaujímavého a dobrého. Hlavne ochrana a láska ktorú prejavoval Lýgii, bola dôvodom na akési priateľstvo a úctu ktorú Marcus k sluhovi cítil. Tiež ho prenasledovali výčitky svedomia, keď videl v akých skromných podmienkach musí žiť Lýgia, kôli jeho intrigám a činom. Blízkosť Lýgie v ňom vyvolávala búrku pocitov ktorým nerozumel Bol ochotný urobiť čokoľvek aby mohol byť s ňou, ale cítil že jej náboženstvo je v ich vsťahu prekážkou. Nikdy nebude taká ako iné Rímske ženy. Keďže vylučoval zmeniť seba , začal sa hnevať na Lýgiine náboženstvo, ktoré ich rozdeľovalo. Zároveň cítil, že keby Lýgia nebola kresťankou nemala by to čaro, ktoré ho ku nej tak silne priťahovalo. V kresťanstve nachádzal zvláštne čaro, ale nebol ešte pripravený prijať ho. Aj Lýgia počas toho obdobia cítila vnútorný boj. Bála sa o Marcusa a hoci ho mala rada, nevedela si predstaviť, že jej muž by nebol kresťanom. Bála sa odlúčenia, ktoré by znamenala smrť, po ktorej by sa už nestretli. Videla, ako sa Marcusova povaha mení a o to viac ju to trápilo. Priznala sa domácim so svojou láskou k Marcusovi. Najprv to vyvolalo hnev a zdesenie, ale potom zasiahol Apoštol Peter. Ak by sa Marcus stal dobrovoľne a z vlastného presvedčenia kresťanom, nič by nebránilo tejto láske.
Marcus ponúkol Lýgii manželstvo podľa Rímskeho práva, ale ona ušla. Tak sa vrátil do vlastného domu a rozmýšľal nad celou situáciou. Zmenil svoje správanie, bol vľúdny k svojim otrokom a často písal listy Petroniovi, ktorý bol s cisárom na cestách.
Marcus sa bez Lýgie veľmi trápil, chvíľu ho premáhal hnev, občas vystrájal orgie, ktoré sa mu v zápätí hnusili. Nakoniec si uvedomil, že ju musí nájsť. Od Chilóna sa znovu dozvedel kde sa ukrýva. Petrónius mu u cisára vymohol povolenie na svatbu s ňou. Marcus však išiel pre povolenie k Apoštolovi Petrovi. Povedal mu, že vie kde je Lýgia, ale nechce ju násilím. Priznal sa k náklonnosti ku kresťanskému učeniu a požiadal ho o súhlas oženiť sa s Lýgiou. Apoštol dal zavolať Lýgiu, ktorá sa tiež priznala, že Marcusa miluje a Apoštol im udelil požehnanie Marcusa tieto zážitky veľmi zmenili.

Už nestál o život pri dvore. Prepusti skoro všetkých otrokov a plánoval sa usadiť s Lýgiou a novými priateľmi na svojich majetkoch na Sicílii. Vedel však, že na to musí dozrieť čas.
Medzitým sa cisár aj s dvorom vrátil do Ríma. Správal sa úplne pometene. Písal literálne diela a usporadúval orgie. Raz vo svojom diele opísal požiar Tróje. Dvorania neocenili jeho dielo dostatočným aplausom a tak začal hľadať inšpiráciu. V chorej hlave sa mu zrodil plán podpáliť Rím. Marcus bol v tom čase na cisárov pokyn preč z Ríma. Keď mu sluhovia povedali, čo sa stalo, hnalo sa do horiaceho mesta zachrániť Lýgiu. Hĺadal ju v žeravom pekle na ktoré sa zmenili ulice. Okrem ohňa boli nebezpečné hordy zberby, ktorá využívajúc chaos kradla a vraždila. Ľudia nevedeli kam majú utekať a kto nezhorel, alebo ho neolúpili či nezabili, rozdupal ho vystrašený dav. V ohni mizli celé ulice, na dlažbe boli rozdupané ľudské telá. Marcus niekoľko dní hĺadal Lýgiu. Skoro prišiel o život až nakoniec ju našiel aj so spoločníkmi u jedného z kresťanoov žijúcich za Rímom. Po požiari sa začala v ríme šíriť medzi ľuďmi nespokojnosť. Chceli vinníka tej hrôzy, ktorému by sa pomstili za straty čo utrpeli. Darmo dal cisár rozdávať obilie a otvoril svoje záhrady. Až keď sa začalo šepkať, že mesto zapálili na jeho pokyn, rozhodol sa predhopiť im ako obeť kresťanov. Nezabudol na klebety, že za smrť jeho dieťaťa je zodpovedné urieknutie nejakej kresťanky a aj dvorania bez charakteru mu pritakávali, že kresťania sú vhodným obetným baránkom. V Petróniovi sa pohli zvyšky svedomia a chcel aj ochrániť lásku svojho synovca,ale jeho argumenty boli slabé a neuspel. Svojím postojom si však podkopal nohy a ohrozil svoje postavenie aj život. Nero mu jeho nesúhlas s plánom zničiť kresťanov a hodiť na nich zapálenie Ríma, neodpustil. Prenasledovanie sa začalo. Ľudia vykrikovali na uliciach.“ smrť kresťanom, alebo kresťania levom“. Väzenia boli plné. Všade sa udávalo a zatýkalo. Aj Lýgia a jej spoločníci sa dostali do vňzenia. V celom meste vyrastali arény v ktorých pripravovali hry- mučenie kresťanov.Vo vňzení sa rozšíril týfus. Mnoho ľudí ochorelo a zomrelo. Marcusove peniaze pomohli podplatiť strážcov aby Lýgia mala troch znesiteľnejšie podmienky. Ochorela však aj ona. Staral sa o ňu jej verný Ursus. Marcus pripravil plán, ako ju medzi mrtvolami vyniesť z väzenia. Medzitým však zlomiselný Greék Chilón prezradil cisárovej žene ktorá sa na Marcusa hnevala , že ju odmietol, že Marcus je kresťanom a o jeho láske k Lýgii.

Marcusovi však už na ničom nezáležalo, dával len obrovské úplatky aby dostal Lýgiu z väzenia. Marcus sa dostal do vnútra a prežil pár šťastných dní s chorou Lýgiou. Dúfali, že sa im útek podarí. Keď však malo prísť k jej úteku, vo väzení sa vymenili stráže za cisárových verných vojakov a na pokyn neprajníkov a cisárovej ženy, Lýgiu premiestnili do lepšie stáženého väzenia aby mohli predviesť Marcusovu potupu verejne .
Nero dal postaviť niekoľko amfiteátrov.Vtedy ešte nestálo Koloseum. Hry mali trvať niekoľko mesiacov, lebo odsúdencov bolo veľké množstvo.
Hry boli nezvyčajne kruté. V aréne trhali kresťanov levy a psi, alebo ich zabíjali gladiátori. Tiež ich pre zábavu mučili a ukrižovali. Zomrelo mnoho žien, detí, starcov a mužov. Cisár sa na hrách zabával a jeho šialenstvo rástlo. Nakoniec prikázal v jeho záhradách na krížoch upáliť tisíce ľudí pre zábavu davu. Pri tejto hroznej zábave sa stretli lekár Glaukos horiaci na kríži a jeho opätovný zradca Grék Chilón. Smrť glaukosa na Chilóna zapôsobila hrozne ale aj napriek mukám mu z kríža znovu odpustil. Vtedy sa v Chilónovi pohlo svedomie a na celé záhrady cisárovi Nerovi vykričal, že podpaľačom Ríma je on a že na krížoch hynú nevinní. Pri úteku zo záhrad stretol Apoštola Pavla, ktorý bol Rímskym občanom. Povedal mu o svojich zlých činoch a žiadal odpustenie. Apoštol ho pokrstil a požiadal, že keď ho chytia, má vydať svedectvo.Keď Chilón prišiel ku svojmu domu, už ho čakali vojaci. Mučili ho a chceli aby odvolal svoje slová a vzdal sa viery. Chilón odmietol. Kati mu vytrhli jazyk a umučili ho v aréne na kríži. Mal ho ukrižovaného roztrhať medveď. Zviera sa ho však nedotklo a on umrel pokojne,uvedomiac si svoje viny, aj odpustenie, čo sa mu dostalo.
Marcus medzitým márne skúšal dostať chorú Lýgiu z väzenia. Nevýslovne trpel a hľadal u Apoštolov útechu. Keď videl to besnenie a rozpútanú hrôzu upínal sa čím ďalej tým viac ku kresťanom a ich náboženstvu.
Petrónius sa posledný raz pokúsil pomôcť svojmu synovcovi. Vsadil na to všetok svoj vply a výrečnosť. Žiadal Nera, aby Lýgiu prepustil z väzenia, lebo ju sľúbil za ženu Marcusovi. Odvolával sa na posvätnosť cisárovho slova. Neprajníci však pošepli šialenému zlomyseľnému cisárovi krutý plán. Cisár povedal, že splní svoj sľub a odovzdá Lýgiu zajtra v amfiteátri Marcusovi. Petronius vedel že prehral. Na druhý deň sa malo konať veľké predstavenie, na ktorom mali byť umučení poslední kresťania, ktorí boli ešte vo väzniciach.
Na druhý deň musel ísť Marcus na Nerove pozvanie do amfiteátra, kde mu mali odovzdať snúbenicu.

Nero pripravil toto kruté divadlo, aby sa mohol celá amfiteáter kochať na Lýgiinej smrti a Marcusových duševných mukách. Marcus bol už tak zničený a utrápený, že prežíval udalosti ako v horúčke. Už len dúfal, že s Lýgiou sa zídu v šťastí po smrti.
Vtom do arény voviedli siláka Ursusa. Ten si však kľakol a v modlidbe čakal na smrť. Nehodlal bojovať o svoj život. Vtom vohnali do arény divého germánskeho býka ktorý mal na hlave priviazanú nahú Lýgiu. Marcus šialene kričal, že verí v zázrak a museli ho držať. Keď to uvidel Ursus okamžite utekal na pomoc svojej panej. Chytil býka za rohy a ohromnou silou mu zlomil väz. Potom roztrhal povrazy a zložil omdletú Lýgiu zo zvera. Źobral ju na ruky ako dieťa a kolísal ju. Divákov prosil nie o svoj, ale o jej život. Marcus sa vytrhol, preskočil ohradu, strhol si tógu a zakryl Lýgiino telo. Roztrhol si tuniku a ukazujúc svoje jazvy, ktoré utržil v bojoch pre Rím prosil divákov za jej život. Diváci šaleli a vynútili si pre nich milosť. Bolo to však na veľkú neľúbosť cisára, ktorý sa však vyvolanej nálade davu neodvážil sprotiviť. Marcus si mohol Lýgiu a Ursusa odviesť domov. Keď sa Lýgia prebrala z bezvedomia, všetko jej vyrozprávali. Teraz už boli v na chvíľu bezpečí a vôľa Rímskeho ľudu ich chránila pred cisárom. Marcus sa do rána modlil z vďaky za jej záchranu. Petronius aby ich ochránil nahovoril Nerovi, že ak napíše pieseň o svojej veľkorysosti k láske a o zachránení dievčaťa očarí všetkých poslucháčov. Zároveň však odkázal Marcusovi nech rýchlo odídu z Ríma, lebo majú veľa vplyvných nepriateľov, ktorý vyčkávajú vhodný čas na nový útok. Marcus sa rozhodol odísť s Lýgiou , jej priateľmi na Sicíliu. Chcel aby s nimi odišiel aj Apoštol Peter. Apoštolov mali na príkaz cisára nájsť a zatknúť. Peter odmietol odísť z Rímana Sicíliu. Prehovorili ho však, aby sa aspoň na chvíľu vzdialil z Ríma, kde mu hrozilo veľké nebezpečenstvo. Dal sa presvedčiť, že na nejaký čas odíde do Campanie. Hneď na úsvite ho jeden z mladých kresťanov vyvádzal z mesta. Ako tak kráčali od mesta, vtedy sa Peter spýtal svojho spoločníka, či vidí žiaru, ktorá sa k nim po ceste približovala. Spoločník nič nevidel. Peter však videl v žiare Krista, ktorý mu povedal: „Quo vadis, Domine? Keď ty púšťaš môj ľud, idem do Ríma, aby ma znovu ukrižovali“. Peter chvíľu ležal na ceste a potom vstal a vrátil sa do Ríma. Pokračoval so všetkou silou v kázniach, tajných omšiach a povzbudzovaní kresťanov až kým ho nezatkli. Na popravu kráčal vznešene, bez strachu a v poslednej chvíly požehnal mestu – Urbi et orbi! (mestu a svetu).

Toho istého večeta popravili aj Apoštola Pavla.
Medzitým v Ríme vyčíňala nová vlna popráv, lebo odhalili spiknutie proti cisárovi.Nikto si nebol istí životom.Nero- prezývaný aj Medenobradý šalel čoraz viac. Jeho výčiny a vraždenie nepoznalo mieru.
Marcus si písal s Petroniusom dlhé listy. Opisoval svoj pokojný život na Sicílii. Aj svoje šťastie s Lýgiou. A svojimi priateľmi. Prosil Petróniusa aby prišiel za nimi a skúsil ich život a učenie, ktoré sa nedalo porovnať s chorým Rímom. Ale Petrónius nevedel pochopiť kresťanskú vieru a bol klasickým filozofom, estétom a vychutnávačom života Obdivoval Platóna,filozofiu, hudbu pôžitky a rozkoše. Vedel, že mu už hrozí smrť od Nera a jeho poskokov a listom sa rozlúčil so svojím synovcom.
Potom pripravil veľkú hostinu, pozval priateľov a rozkázal lekárovi aby mu otvoril žily. Jeho bývalá otrokyňa, priateľka a milenka sa rozhodla, že umrie s ním. Predtým však napísal cisárovi Nerovi list v ktorom sa mu vysmial, že je otrasný básnik aj spevák, že má tenké nohy a že nemá trápiť literatúru, ale vraždiť, lebo to vie najlepšie.
Potom umrel aj s Eunike a s jeho odchodom ako by odišlo to hodnotné zo starej kultúry Ríma.

Galská légia sa vzbúrila proti tridsaťjeden ročnému cisárovi. Najprv tomu nepripisovali veľký význam. Rím sa však zmietal v úplnom úpadku hodnôt a morálky. Nikto nevedel čo bude ďalej, nič nebolo isté. Nero odišiel na cestu po Grécku a správy podceňoval. Vzbury sa po provinciách šírili. Keď sa Nero vrátil do Ríma v noci mu priniesli správu, že sa v Ríme vzbúrili prétoriáni a za cisára vyhlásili Galbu. Všetci cisárovi sluhovia aj priatelia ušli z paláca kým spal. Potom blúdil po chodbách kričiac od strachu. Ušiel sa schovať do domu jedného kumpána. Po ceste videl zmetok na uliciach a počul, ako volajú na slávu novému cisárovi. Keď prišiel do vily priateľa už pred ním nikto nezakrýval, že mu ide o život. Prišla správa, že ho senát odsúdil na tradičnú smrť- prikvačenie šije vidlami a zbičovanie na smť. Nero sa rozhodol spáchať sebevraždu- poľutoval sa“aký umelec to hynie!“ ale bál sa pichnúť nožom. Len si ho priložil na krk. Sluha mu však postrčil ruku a nôž mu prebodol hrdlo. Posol doniesol správu, že senát mu udelil milosť. Zomrel teda zbytočne. Na druhý deň ho Akte spálila na pohrebnej hranici.
Nero sa minul, ale kaplnka pri Kapenskej bráne na ceste z Ríma má doteraz nápis“quo vadis Domine?“.