Eco nie je nadarmo pokladaný za najlepšieho medievalistu. Zoznámime sa nielen s politickou situáciou, ktorá vládla v tejto dobe, ale aj s tou, ktorá jej predchádzala. Takto sa môžeme zoznámiť s historickou stránkou románu. Autor využil ustálené symboly postmoderny: zrkadlo, knižnica, labyrint a maska. Zrkadlo využil ako vstup do tajnej miestnosti. No bolo pokrivené a každý, kto sa pred ním ocitol, uvidel svoj znetvorený obraz. Knižnica v „Mene ruže“ bola obrovská, plná pokladov literárnych diel. A zdrojom veľkého poznania. Lenže toto bohatstvo bolo dobre strážené. Labyrint bol dômyselne vymyslený. Len vďaka Viliamovej dedukcii nezablúdili po druhý raz. Masku si vybral, lebo bol začiatočníkom a hanbil sa rozprávať. Chcel rozprávať nielen o stredoveku, ale v stredoveku. Rozprávanie vložil do troch iných rozprávaní. Tak sa schoval za rozprávanie troch ľudí. Na otázku prečo práve stredovek odpovedal v poznámkach priložených k dielu. Pretože stredovek poznal priamo, kým súčasnosť iba prostredníctvom televíznej obrazovky. Časom sa dozvieme aj pravý dôvod Viliamovej návštevy opátstva. Má pôsobiť ako prostredník medzi delegáciami, ktoré prišli pojednávať o Kristovej chudobe. Nájdeme tu aj Adsove úvahy o kacírstve, láske a zbožnosti. Zaujímavé sú rozpravy Jorgeho, slepého a starého mnícha, a Viliama o smiechu. Tým sa prejavila filozofická stránka románu. V troch diskusiách, ktoré spolu viedli v skriptóriu, na mieste, kde mnísi prepisovali a iluminovali vzácne zväzky filozofov z minulosti. Jorge aj napriek slepote požíva medzi mníchmi úctu a rešpekt za svoju múdrosť, chodia k nemu po radu a na spoveď. Tvrdohlavo stojí za svojím a neprijíma žiadne zmeny. Veď hovorí: „ Teraz už má mních väčšiu záľubu v čítaní mramorov než v čítaní rukopisov a radšej obdivuje diela človeka, než aby rozjímal o božom zákone. Sú to hanebnosti pre vaše žiadostivé oči a pre váš smiech!“ Aj v druhom stretnutí si pevne stojí za svojím. Vôbec nepočúva Viliamove argumenty. Vznikne ostrá výmena názorov, pri ktorej Jorge a Viliam ukážu hĺbku svojich rozsiahlych vedomostí. Jorge argumentuje: „Smiech lomcuje telom, znetvoruje črty tváre, robí človeka podobným opici“ a „ smiech je znakom hlúposti. Kto sa smeje, neverí v to, z čoho sa smeje, ale ani to nemá v nenávisti“ (123). Alebo: „ Duša je spokojná iba vtedy, keď rozjíma o pravde a teší sa z vykonaného dobra, a pravda a dobro nie sú na smiech. Preto sa Kristus nesmial.