Jorge nakoniec na svoju zaslepenosť doplatil životom, ale predtým stihol ešte podpáliť knižnicu, miesto poznania, kde boli uschované poklady filozofie, histórie a prírodných vied. Zhorelo všetko celé opátstvo, nezostalo po ňom takmer nič. Klenot vzdelanosti - všetko zničené kvôli starcovi, ktorý sa kŕčovito držal vlastného presvedčenia. Eco vynikajúco vypracoval psychiku týchto postáv. Adsa zobrazil ako typického benediktínskeho 18-ročného novica, ktorý spoznáva svet, keď predtým žil väčšinou za múrmi kláštora. Až po boku svojho majstra Viliama začína používať svoje deduktívne schopnosti. Už neprijíma všetko, čo mu povedia, ako pravdu, ale začína pochybovať, skúmať a preverovať. S tohto dôvodu sa pýta Viliama na rozdiely v jednotlivých odnožiach cirkvi a ako vzniká a šíri sa kacírstvo. „Ponajviac sa tam hrnú jednoduchí ľudia, ktorí sa nevyznajú v teologických podrobnostiach“(str.186) „V skutočnosti je tu najprv postavenie obyčajných ľudí a potom kacírstvo.“ Vlastne, ľudia sa pridávajú k tým, ktorí hlásajú lepší život. Tak sa dajú ľahko zmanipulovať. „Adso môj, obyčajní ľudia si svoje kacírstvo vyberať nemôžu, prilepia sa na toho, kto káže v ich kraji, kto prechádza ich dedinou alebo námestím“(str.187) A je im úplne jedno kto im hlása. Nechávajú sa strhnúť davom alebo počiatočným ošiaľom. V tých časoch boli mnohé skupiny ľudí zatracované, napr. malomocní. Bola to všestranná nenávisť. Aj tak môžu vznikať kacírske hnutia. Z nenávisti: „ A čím väčšmi ich budeš vylučovať, tým budú horší, čím väčšmi si ich budeš predstavovať ako zbor lemurov usilujúcich sa ťa zničiť, tým budú odstrčenejší. Ľud boží sa nezmení, ak do svojho lona nepojme vyobcovaných“(str.188) A ani spoločnosť sa nezmení, ak sa nezmeníme mi a naše postoje. Hlavne musíme odstrániť predsudky. Obyčajní ľudia treli biedu a obviňovali z nej všetkých. „Všetci vylúčení zo stáda boli vždy ochotní počúvať alebo prednášať také kázne, ktoré sa síce odvolávajú na Kristove slová, no v skutočnosti obviňujú psov (strážcov) aj pastierov za ich počínanie a sľubujú, že jedného dňa príde na nich trest.“( str.189-190) S toho vyplýva, že človek v núdzi sa, ak má šancu, prejaví zo svojej horšej stránky. Človek je pomstychtivý a nevynechá šancu ublížiť a pomstiť sa. Kto mal vlastne pravdu a kto sa mýlil vo svojom kázaní? Viliam Adsovi odpovedá: „ Všetci majú pravdu a všetci sa mýlili“(str.191) Nikdy nie je isté, že práve tá odnož mala absolútnu pravdu. Vždy sa nájde dôvod na pochybnosti.
Interesantné je aj stretnutie dvoch delegácií.