Román „Meno ruže“ od Umberta Eca je skutočným románom postmoderny. Je to román, ale aj román o iných románoch a o románe. Veď aj hlavná postava Viliam z Baskervillu hovorí: „ Knihy často hovoria o iných knihách“(str. 269). V „Mene ruže“ sa nachádzajú úryvky a pasáže z rôznych známych diel stredovekých filozofov. Čo si na tomto diele možno všimnúť ako prvé, bol zaujímavý názov. Často sa stáva, že dopredu rozmýšľame, ako názov súvisí s dejom. Prídeme na to až po prečítaní tejto knihy. Román sa volá „Meno ruže“ preto, lebo „ruža je symbolická figúra taká nabitá význammi, až nemá takmer nijaký“( str.473). Autor tým naviedol čitateľa na falošnú stopu. Dospejeme k poznaniu, že názov vôbec nesúvisí s dejom. Zaujme aj celková forma románu. Autor nezačína hneď dejom, ale prihovára sa čitateľovi v krátkom príbehu s názvom Prirodzene, že rukopis. Tu objasňuje, ako v ňom vlastne skrsla myšlienka na tento príbeh. Tu sa dozvieme o rukopise, ktorý napísal akýsi Adso z Melku. Tým sa nám zdá, akoby sa Eco prihováral konkrétne tomu, kto „Meno ruže“ práve číta. A ani potom nenasleduje príbeh. K nemu je pripojená aj poznámka, vďaka ktorej pochopíme rozdelenie dňa podľa liturgických hodín v opátstve. Už týmto upozorňuje, že príbeh sa odohráva v stredoveku. Podľa tohto rozdelenia dňa žili vtedajší mnísi. Dej sa skladá z prológu, príbehu, ktorý sa odohráva v rozhraní siedmich dní a posledného folia -epilógu. Autor ešte dodal poznámky k románu, v ktorých čitateľovi vysvetľuje prečo, ako a akým spôsobom vznikol tento román. Tu možno pochopiť samotného Eca, čo sledoval vytvorením tohto románu. Potom nasledujú vysvetlivky citátov, ktoré sa nachádzajú v celom románe a doslov. Eco využil množstvo jazykových prostriedkov. Čo môže zmiasť sú latinské citáty. Treba zalistovať na záver. Takže, ak chce čitateľ preniknúť hlbšie, nielen škrabkať na povrchu deja románu, mal by si vysvetlivky pozrieť. Týmto spôsobom rozdelil čitateľov podobne ako zrno od pleva. Tento román má viacero významových rovín. Mohlo by sa zdať, že celý román je len detektívka. Áno, je. Ak čítame a nesnažíme sa dej pochopiť. Dej románu sa odohráva v 14.storočí. Dozvedáme sa o spôsobe života vtedajších ľudí. Nielen mníchov, ktorí vtedy držali moc vzdelanosti vo svojich rukách, ale aj o živote obyčajných ľudí. Objavíme historické fakty a aj reálne historické postavy, ako Tomáš Akvinský, Viliam z Occasu, a vladárov tých čias. Zoznámime sa s architektúrou, zvykmi a umením Stredoveku.

Eco nie je nadarmo pokladaný za najlepšieho medievalistu. Zoznámime sa nielen s politickou situáciou, ktorá vládla v tejto dobe, ale aj s tou, ktorá jej predchádzala. Takto sa môžeme zoznámiť s historickou stránkou románu. Autor využil ustálené symboly postmoderny: zrkadlo, knižnica, labyrint a maska. Zrkadlo využil ako vstup do tajnej miestnosti. No bolo pokrivené a každý, kto sa pred ním ocitol, uvidel svoj znetvorený obraz. Knižnica v „Mene ruže“ bola obrovská, plná pokladov literárnych diel. A zdrojom veľkého poznania. Lenže toto bohatstvo bolo dobre strážené. Labyrint bol dômyselne vymyslený. Len vďaka Viliamovej dedukcii nezablúdili po druhý raz. Masku si vybral, lebo bol začiatočníkom a hanbil sa rozprávať. Chcel rozprávať nielen o stredoveku, ale v stredoveku. Rozprávanie vložil do troch iných rozprávaní. Tak sa schoval za rozprávanie troch ľudí. Na otázku prečo práve stredovek odpovedal v poznámkach priložených k dielu. Pretože stredovek poznal priamo, kým súčasnosť iba prostredníctvom televíznej obrazovky. Časom sa dozvieme aj pravý dôvod Viliamovej návštevy opátstva. Má pôsobiť ako prostredník medzi delegáciami, ktoré prišli pojednávať o Kristovej chudobe. Nájdeme tu aj Adsove úvahy o kacírstve, láske a zbožnosti. Zaujímavé sú rozpravy Jorgeho, slepého a starého mnícha, a Viliama o smiechu. Tým sa prejavila filozofická stránka románu. V troch diskusiách, ktoré spolu viedli v skriptóriu, na mieste, kde mnísi prepisovali a iluminovali vzácne zväzky filozofov z minulosti. Jorge aj napriek slepote požíva medzi mníchmi úctu a rešpekt za svoju múdrosť, chodia k nemu po radu a na spoveď. Tvrdohlavo stojí za svojím a neprijíma žiadne zmeny. Veď hovorí: „ Teraz už má mních väčšiu záľubu v čítaní mramorov než v čítaní rukopisov a radšej obdivuje diela človeka, než aby rozjímal o božom zákone. Sú to hanebnosti pre vaše žiadostivé oči a pre váš smiech!“ Aj v druhom stretnutí si pevne stojí za svojím. Vôbec nepočúva Viliamove argumenty. Vznikne ostrá výmena názorov, pri ktorej Jorge a Viliam ukážu hĺbku svojich rozsiahlych vedomostí. Jorge argumentuje: „Smiech lomcuje telom, znetvoruje črty tváre, robí človeka podobným opici“ a „ smiech je znakom hlúposti. Kto sa smeje, neverí v to, z čoho sa smeje, ale ani to nemá v nenávisti“ (123). Alebo: „ Duša je spokojná iba vtedy, keď rozjíma o pravde a teší sa z vykonaného dobra, a pravda a dobro nie sú na smiech. Preto sa Kristus nesmial.

Smiech je semenišťom pochybností.“ Z týchto výrokov je jasné, že ho Eco vytvoril ako konzervatívneho tvrdohlavého starca, ktorý svojim fanatizmom a vierou v správnosť svojho konania bol ochotný ísť cez mŕtvoly. Pritom tvrdí: „Ja som nikoho nezabil. Každého stihol jeho osud podľa miery jeho hriechov. Ja som bol iba nástrojom.“ Vôbec si nepripúšťa, že vlastne spáchal zločin. Bol úplne zaslepený svojou vierou. Viliam, zástanca racionálneho myslenia, jeho námietky proti smiechu vyvracia: „Opice sa nesmejú, smiech je vlastný človeku, je to znak jeho rozumnosti.“ V siedmy deň pri rozhodujúcom stretnutí v miestnosti finis Africae, tajomnej a dostupnej len cez tajný priechod, Jorgeho obviní: „ Ty si diabol...Klamali ťa. Diabol nie je kniežaťom temnoty, diabol je arogancia ducha, viera bez úsmevu, pravda, ktorú nikdy neprepadnú pochybnosti. Diabol je zachmúrený, lebo vie, kam ide, a ide jednostaj ta, odkiaľ prišiel. Ty si diabol a ako diabol žiješ v temnotách.“ Nakoniec Jorge otrávenú knihu roztrhá a zje. Aj to je prejav jeho obmedzenosti v myslení. Chcel dokázať svoju pravdu. Bol ochranou Aristotelovej Poetiky doslova posadnutý. Prečo to bola práve Poetika- druhá časť? „ Lebo je to Filozofovo dielo. Každá kniha toho človeka zničila časť múdrosti, ktorú kresťanstvo za stáročia nazhromaždilo. Cirkevní otcovia povedali, čo treba vedieť o moci Slova, no stačilo, aby Boethius komentoval Filozofa a božské tajomstvo Slova sa zmenilo v ľudskú paródiu kategórií a sylogizmov...Každé slovo Filozofa, na ktorého už prisahajú aj svätci a pápeži, prevrátilo obraz sveta naruby. On však nedokázal prevrátiť obraz Boha. Keby sa táto kniha bola stala predmetom otvoreného výkladu, boli by sme prekročili aj poslednú hranicu...tu, tu sa funkcia smiechu prevracia, smiech sa povznáša na umenie, otvárajú sa mu dvere do sveta učencov, robí z neho predmet filozofie a vierolomnej teológie. Táto kniha by však mohla učiť, že zbaviť sa strachu z diabla je znakom múdrosti“ (str. 447-448) Jorge sa vlastne bojí dôsledkov, ktoré by Poetika spôsobila v postavení cirkvi v spoločnosti. Aj preto, že Aristoteles bol dlho uznávaný za najväčšieho filozofa. A jeho diela boli známe a prijaté po celom svete. Bál sa jeho vplyvu. Ľud by stratil rešpekt a úctivý strach pred cirkvou, ktorá ich už odnepamäti ovládala pomocou strachu. Veď už Kratias hovorí, že náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vierou vyvolať strach pred trestom za utajované zločiny. Kňazi ich strašili zatratením a večným ohňom pekelným. Veľmi živo im opisovali muky, ktoré ich čakali.

Jorge nakoniec na svoju zaslepenosť doplatil životom, ale predtým stihol ešte podpáliť knižnicu, miesto poznania, kde boli uschované poklady filozofie, histórie a prírodných vied. Zhorelo všetko celé opátstvo, nezostalo po ňom takmer nič. Klenot vzdelanosti - všetko zničené kvôli starcovi, ktorý sa kŕčovito držal vlastného presvedčenia. Eco vynikajúco vypracoval psychiku týchto postáv. Adsa zobrazil ako typického benediktínskeho 18-ročného novica, ktorý spoznáva svet, keď predtým žil väčšinou za múrmi kláštora. Až po boku svojho majstra Viliama začína používať svoje deduktívne schopnosti. Už neprijíma všetko, čo mu povedia, ako pravdu, ale začína pochybovať, skúmať a preverovať. S tohto dôvodu sa pýta Viliama na rozdiely v jednotlivých odnožiach cirkvi a ako vzniká a šíri sa kacírstvo. „Ponajviac sa tam hrnú jednoduchí ľudia, ktorí sa nevyznajú v teologických podrobnostiach“(str.186) „V skutočnosti je tu najprv postavenie obyčajných ľudí a potom kacírstvo.“ Vlastne, ľudia sa pridávajú k tým, ktorí hlásajú lepší život. Tak sa dajú ľahko zmanipulovať. „Adso môj, obyčajní ľudia si svoje kacírstvo vyberať nemôžu, prilepia sa na toho, kto káže v ich kraji, kto prechádza ich dedinou alebo námestím“(str.187) A je im úplne jedno kto im hlása. Nechávajú sa strhnúť davom alebo počiatočným ošiaľom. V tých časoch boli mnohé skupiny ľudí zatracované, napr. malomocní. Bola to všestranná nenávisť. Aj tak môžu vznikať kacírske hnutia. Z nenávisti: „ A čím väčšmi ich budeš vylučovať, tým budú horší, čím väčšmi si ich budeš predstavovať ako zbor lemurov usilujúcich sa ťa zničiť, tým budú odstrčenejší. Ľud boží sa nezmení, ak do svojho lona nepojme vyobcovaných“(str.188) A ani spoločnosť sa nezmení, ak sa nezmeníme mi a naše postoje. Hlavne musíme odstrániť predsudky. Obyčajní ľudia treli biedu a obviňovali z nej všetkých. „Všetci vylúčení zo stáda boli vždy ochotní počúvať alebo prednášať také kázne, ktoré sa síce odvolávajú na Kristove slová, no v skutočnosti obviňujú psov (strážcov) aj pastierov za ich počínanie a sľubujú, že jedného dňa príde na nich trest.“( str.189-190) S toho vyplýva, že človek v núdzi sa, ak má šancu, prejaví zo svojej horšej stránky. Človek je pomstychtivý a nevynechá šancu ublížiť a pomstiť sa. Kto mal vlastne pravdu a kto sa mýlil vo svojom kázaní? Viliam Adsovi odpovedá: „ Všetci majú pravdu a všetci sa mýlili“(str.191) Nikdy nie je isté, že práve tá odnož mala absolútnu pravdu. Vždy sa nájde dôvod na pochybnosti.
Interesantné je aj stretnutie dvoch delegácií.

Prvá - minoriti, na čele s Michalom z Ceseny, zástancovia chudoby a druhá- avignonská legácia, na čele s Bertrandom z Poggetta, ktorý je inkvizítor a Bernard Gui, ktorý mal dohliadať nad bezpečnosťou, tiež inkvizítor. Začala sa ohnivá diskusia na tému, či bol Kristus a apoštoly chudobní. Na tejto dišpute sa zúčastnili známe historické postavy. Možno je zarážajúce prečo sa vtedy zaoberali takýmito otázkami, ale boli pre cirkev dôležité. V stredoveku bola cirkev najbohatšia inštitúcia. Vlastnila rozsiahle majetky, či už pozemky, alebo peniaze. Mala aj značnú politickú moc. Pápež mal moc dosadzovať cisárov. Práve vtedy vypukol tzv. boj o investitúru. Ak by teda znela odpoveď na otázky chudoby v zhode s názormi minoritov, znamenalo by to rozbroje medzi jednoduchými ľuďmi, ale aj svetským hodnostárom by to len pomohlo v mocenskom boji s cirkvou. Autor, keď už mal poruke známeho inkvizítora, nám predviedol inkvizičný súd, aký sa v tých časoch bežne odohrával. Tak sa obeťou stal mních Salvátor, ktorý bol predtým členom skupiny Fra Dolcina, vtedy vyhláseného za veľkacíra. Ďalším bol celárius Remígius, ktorý patril tiež k Dolcinovej skupine. A mladá dievčina, ktorú napokon upálili ako bosorku. Eco nám predstavil Bernarda ako vynikajúceho znalca pováh, ktorý dokázal zmeniť strach a nervozitu svojej obete na paniku. V tomto stave nebola obeť schopná odporovať, lebo ju tak zmiatol a útočil na ňu, až bola ochotná sa priznať. Niekedy to zašlo až tak ďaleko, že si osoba dokonca vymýšľala, alebo sa rozpomínala na všetko, čo kedy počula a čítala, prípadne čo si predstavovala pod slovom kacírstvo. Inkvizícia- skvelá ukážka psychologickej hry, hry na mačku a myš.
Tento román je rozhodne nadčasový. Aj keď sa príbeh odohráva v stredoveku, nájdeme tu prvky, ktoré sa dajú aplikovať na súčasnosť. Končím so slovami samotného Umberta Eca: „ Historický román musí robiť aj toto: nie iba rozpoznávať v minulosti príčiny toho, čo sa neskôr stalo, ale načrtnúť aj proces, vďaka ktorému tieto príčiny začali pomaly vyvolávať následky...O stredoveku má každý svoju predstavu, obyčajne skreslenú. Iba my, vtedajší mnísi, poznáme pravdu, lenže ak ju človek povie, neraz skončí na hranici.“ A aj dnes.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Umberto Eco Meno ruže